Z denníka slovenského študenta v Turecku 🇹🇷:

Po približne dvoch hodinách od štartu lietadla z Budapešti pristávame na jednom z istanbulských letísk…

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Ihneď zháňame odvoz na miestnu autobusovú stanicu Bayrampasa. Vyjednáme cenu s istým, neznámym chlapíkom a nastupujeme do jeho dodávky (viem, znie to super). Zaplatíme, no svojho výdavku sa už nedočkám. Muž, ktorý od nás zobral peniaze a mal mi „o chvíľu vydať“ sa viac do vozidla nevráti. Šofér, ktorý nás z letiska berie, údajne pri sebe žiadne peniaze nemá. Tie ma totiž len vedúci, ktorý z dodávky vystúpil. Dosť dobrý začiatok!

Vodič nám dovoľuje si púšťať slovenské pesničky cez jeho autorádio. Je zvedavý a Slovenke, ktorá s i k nemu sadla, len ťažko povie „nie.“ Otvára sa i prvá sklenená vec zo Slovenska a z vozidla sa tak trochu stáva študentská party-dodávka. Nádhernú scenériu nám do toho počas večernej jazdy Istanbulom vytvára farby meniaci most nad prielivom Bospor, spájajúci Európu s Áziou. V skutku nádherný pohľad!

Vysvietené nákupné centrá, vysoké, moderné budovy, krásne dekoratívne načančané trávniky… striedajú chudobné štvrte a deti, ktoré sa snažia i v neskorých večerných hodinách zarobiť niečo priamo na ceste umývaním áut.

Na autobusovej stanici Bayrampasa nevidíme žiadne očíslované nástupištia, len zamestnancov miestnych dopravných spoločností, ktorí kričia na ľudí, čo práve prichádza. V autobuse má každé sedadlo vlastnú obrazovku s ponukou filmov rôznych žánrov, bohužiaľ, len v turečtine. Wifi pripojenie nefunguje, alebo len veľmi slabo – kým sa nepripojí i niekto druhý. Každý dostane i nejakú sladkosť a keď je niekto smädný, stačí povedať – voda, cola, džús… sú k dispozícii. Chlap, ktorý obsluhuje, nevyzerá nadšene a po anglicky nevie ani slovo – veľa zahraničných ľudí im tu vnútroštátnymi autobusmi zrejme necestuje.

Po vyše šiestich hodinách cesty autobusom z Istanbulu sme konečne v cieli – Afyonkarahisar. Miesto našej mládežníckej výmeny, kde strávime najbližších 17 dní.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Spoločnosť nám budú robiť len Turci. Čo je trochu nezvyčajné, pretože na takéto medzinárodne projekty v rámci Erasmus+ býva pozvaných krajín hneď niekoľko a nie len jedna – tou sme tentokrát my, Slovensko.

Ubytovaní sme v päť hviezdičkovom hoteli, čo je taktiež veľmi netypické a naozaj priveľký nadštandard. Naposledy sme počas podobného Erasmus+ mládežnícko-vzdelávacieho pobytu v Turecku bývali v akejsi nízkej, starej budove s dvomi sprchami pre vyše 15 ľudí, kde vás občas ráno vítal pri hlave i nejaký druh hmyzu.

Teraz mala každá dvojica alebo trojica vo svojej peknej izbe vlastnú sprchu, wc, každý deň nové uteráky, mydlá… a iné vymoženosti, o ktorých by mohli na iných mládežníckych pobytoch Erasmus+ v zahraničí len snívať. Súčasťou hotela sú aj bazény, sauny či posilňovňa. Proste… SEN!!!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Raňajky i večera formou švédskych stolov, kde človek nevie, čo si vybrať. Obedy mávame v rôznych podnikoch v meste. Tureckej kuchyni len ťažko niečo vytknúť!

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

7

„Európska únia a Turecká národná agentúra,“ znie odpoveď organizátorov, keď sa ich pýtame, kto tento neskutočný pobyt vlastne platí. Na ďalšiu otázku, prečo pozvali práve nás, Slovákov, odpovedajú: „Máme skúsenosti aj s inými krajinami a jednoducho sme chceli vyskúšať niečo nové, niekoho, koho ešte tak nepoznáme a s kým sme doposiaľ nespolupracovali.“

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Hlavnou témou celého tohto vzdelávacieho projektu je zamestnanie. „17 dní, ktoré ti pomôžu pochopiť, akej práci sa chceš v živote venovať. Nakopnú plánovanie tvojej kariéry… Precvičíš angličtinu a naučíš sa veľa o tom, ako sa správa trh práce a čo potrebuje,“ znel popis tohto mládežníckeho pobytu na Facebooku.

Takéto mládežnícke, zahraničné projekty nájdete napríklad na facebookovej skupine Youth projects Slovakia.

Stretávame sa s ľuďmi rôznych povolaní. Rozprávajú nám o svojej práci, svojich začiatkoch… my sa pýtame, čo nás zaujíma.

Púšťajú nám motivačnú prezentáciu, ako zvýšiť svoje šance dostať našu vysnívanú prácu – „poznať svoje silné stránky, byť kreatívny, vedieť byť tímový hráč…“

Neskôr nám naplánujú exkurziu do miestnej fabriky, kde sa vyrábajú sladkosti – robiť by ste v nej asi nechceli. Asi to mal byť odstrašujúci príklad, ak sa v našich kariérnych životoch nebudeme snažiť.

11

 

Ďalšia exkurzia je vo firme, ktorá spracováva mramor – tým je región Afyon známy. Navštevujeme i peknú, novú nemocnicu o akej sa môže mnohým Slovákom taktiež len snívať. Keď sa ocitáme v miestnej základnej škole, kde dávame učiteľom vyplňovať anketu ohľadom ich práce, sme pre tunajšie deti veľkou atrakciou – obzvlášť blonďavý chalan zo Slovenska.

Keď sa pýtame na platy učiteľov a zdravotných sestier v Turecku, odpovede sú nasledovné: učiteľ – od 1000€, zdravotná sestra – 1000€. Čísla si overujeme i na internete, neklamú. Priemerný zárobok Turka je však v porovnaní s priemerným platom Slováka nižší o viac ako 300€.

Pár slov o Afyonkarahisar:

Mesto Afyonkarahisar leží vo výške vyše 1000 metrov nad morom. Má okolo 200 000 obyvateľov a pomenovaná je po ňom aj provincia, v ktorom sa nachádza – Afyon. Okrem spracovania mramoru je známe i ako kúpeľné mesto a producent minerálnych vôd. Vo veľkom tu funguje i potravinársky priemysel. Nezamestnanosť je v tomto regióne v porovnaní s celým Tureckom o polovicu nižšia – približne 5%. Nad mestom, na vysokej skale, sa týčia hradby pevnosti Afyon Kalesi, odkiaľ je nádherný výhľad na celé mesto:

Viacero účastníkov z tureckej strany, vysokoškolákov, takmer neovláda angličtinu. Niektoré konverzácie s nimi preto musia prebiehať so zapnutým prekladačom v mobile alebo s niekým tretím, kto anglicky vie a je ochotný tlmočiť. Sám som na prvý mládežnícky projekt do zahraničia (bolo to Rumunsko) išiel s príšernou angličtinou, teda nemožno mi niekoho súdiť. Dúfam len, že im takáto skúsenosť so zahraničnými študentmi v zlepšení cudzieho jazyka pomôže. Tak ako aj mne kedysi.

Čo si môže taký obyčajný Slovák pri pohľade na skupinu tureckých študentiek všimnúť ako prvé? Áno. Hidžáb – šatku, s ktorou si moslimky zakrývajú vlasy. V našej skupine, zloženej z cca 10 žien/dievčat, ju nosia 3 študentky a jedna vedúca, ktorá si však na móde naozaj potrpí a so svojimi šatkami musí byť vždy dokonale farebne zladená.

Väčšina ostatných Turkýň šatky vôbec nenosí, ale normálne tričká s krátkymi rukávmi, tielko, majú prefarbené vlasy, dokonca, nájde sa aj piercing či tetovanie.

Diskutovanou témou pred projektom bol alkohol. Ak zoberieme niečo domáce – ako aj na iné projekty, dajú si vôbec, keďže sú moslimovia? Samozrejme, je to každého individuálna záležitosť. Niektorí pijú takmer všetko. Iní len raz ochutnajú – zo zvedavosti, prípadne, pijú len pivo, a čo sa týka napríklad dievčat v hidžáboch, tie si i v prípade darovanej čokolády prichádzajú k nám overiť, či v nej náhodou nie je nejaký alkohol.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

I my máme v slovenskej skupine veriacich. Dokonca takého, ktorý v piatok odmieta jesť mäso. Najväčšou kamarátkou týchto konzervatívnych, veriacich Turkýň s hidžábmi sa tu však stáva slovenská, presvedčená ateistka. Priateľstvu to teda očividne až tak neprekáža…

Zisťujeme, že nie úplne každý z tureckej skupiny študentov je i rodeným Turkom. Nájde sa tu jeden študent z Turkmenistanu i mladý muž z Afganistanu, ktorý zo svojej rodnej krajiny ušiel do Turecka pred vojnou. Dobre ovláda angličtinu a precestoval už kus Európy. Chváli si najmä študijný pobyt v Poľsku. Rozpráva o Benátkach a ukazuje fotky z Paríža. Pôsobí milo, často sa usmieva. Keďže sám bol kedysi utečencom, zaujímal nás i jeho názor na súčasnú migračnú krízu – Západ by podľa neho mal utečenom pomôcť, lebo i sám nesie zodpovednosť za situáciu, ktorá v domovských krajinách týchto ľudí je. Taktiež pripúšťa, že spolu s migrantmi sa v Európe ocitne aj niekoľko fanatikov a nedávne teroristické útoky na starom kontinente ešte nemuseli byť ani z ďaleka posledné.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA

Niektorých Turkov sa zo zvedavosti pýtame i na ich názor ohľadom arménskej genocídy počas 1. svetovej vojny – pre Turkov neľahká téma. Ich pohľad na túto udalosť má od slova „genocída“ často podstatne ďaleko. „Neviem presne, ako to bolo, ale poviem vám, čo nás učia v škole“ začína odpoveď jedného z opýtaných, ktorá sa oproti ostatným odlišovala najviac. U iných to genocída nebola, na vine je hlad, počasie, nie Turci.

Jeden deň strávime i v meste Eskisehir, kde si nás odchytí verejnoprávna turecká televízia s otázkou, aký je náš názor na cestovanie po Turecku, i napriek teroristickým útokom, ktoré krajina v poslednom období zažila.

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Borec Samo zo Šale v tureckej televízii

Mesto je takmer plné ľudí. Popri rieke vysedáva množstvo študentov. Premávajú tu menšie lode i Benátky pripomínajúce gondoly, ktoré vozia turistov.

Ukazujú nám i akýsi oddychovo-zábavný areál, s podobným hradom, aký môžete nájsť napríklad v Disneylande. Jedná sa o podstatne väčšie a modernejšie mesto než Afyonkarahisar. Stavím sa, že väčšina Slovákov o ňom ani nikdy nepočula.

I napriek pomerne značnej jazykovej bariére sa vytvorilo medzi účastníkmi oboch krajín až naozaj prekvapivo silné puto, priateľstvo. Kde chýbala spoločná reč, to vedel nahradiť šport či napríklad tanec. Učili sme sa turecké tance, neskôr, oni tie naše, slovenské. Ovládame množstvo tureckých slov, oni tých slovenských. Každý Slovák, ktorý sa tohto projektu zúčastnil, by vám s určitosťou povedal viac-menej rovnakú vetu: Mali sme dočinenie s perfektnými, mladými ľuďmi, ktorí nám budú po projekte naozaj chýbať. Snáď sa ešte niekedy stretneme… možno, tentokrát, niekde na Slovensku.

František Fefe Kekely

Ďalšie fotografie:

Stará, legendárna hodvábna cesta
Ja ako miestny sultán a moja žena, teda, jedna z mojich žien

Príprava rezňov pre tureckých priateľov

Typický turecký čaj

Náboženský tanec

František Fefe Kekely

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *