Nádhera s kopou železa a s dávkami slzného plynu. Vitajte v Paríži, počas futbalového finále!

Toto mesto jednoducho musíte navštíviť. Hovorím to napriek tomu, že som ním opovrhoval i napriek tomu, že ma tam miestni policajti kropili slzným plynom a sklené fľaše lietali centimetre od hlavy. Úprimne, vrátil by som sa ihneď!

Tento text nepíšem ako cestovateľskú poradňu, ktorá vás ide poúčať, ako sa šikovne a lacno dostať do Francúzska (hoci sa to v rámci príbehu dozviete 😀 no moc to neodporúčam) či kde zoženiete v Paríži tú najlacnejšiu, najlepšiu francúzsku bagetu. Bude to príbeh, odohrávajúci sa v tomto úžasnom meste. Skutočný príbeh skupiny pár mladých Slovákov, ktorí navštívili toto mesto ešte v júli 2016. V čase, keď sa v Paríži hralo finále Majstrovstiev Európy vo futbale. A hrali v ňom domáci Francúzi proti Portugalcom. Práve tento faktor zmenil niektorým Slovákom romantický Paríž na… nečakané horiace peklo.

Ale začnime pekne od začiatku.

Priznávam, Parížom som opovrhoval. Nelákajú ma moc veci, ktoré každý chce alebo už má – drahý iPhone s komponentmi od Samsungu, fotky na chodníku v korunách stromov v Bachledovej či návšteva Paríža. Mesto, ktoré ste už zrejme videli a máte odtiaľ cool fotku s kopou železa (áno, myslím Eiffelovku) alebo ho strašne vidieť chcete a ešte si len takú fotku spravíte. Paríž bol pre mňa jednoducho synonymom niečoho, čo je už dosť otrepané. Priťahujú ma skôr menej spopularizované a pochodené krajiny a miesta. V hlave som mal teda tisícky iných miest, ktoré by vtedy nepochybne dostali pred Parížom prednosť. Prečo som tam teda išiel?

Mal som rovnaký problém ako mnoho Slovákov. Veľa peňazí som v peňaženke nemal. 😀 Tak som sa ako pri mnohých mojich mládežníckych cestách len jednoducho chopil lacnej príležitosti, ktorá sa naskytla. Existuje jedna pravidelná akcia, ktorá sa koná v Paríži a v Berlíne – Konferencia o slobodnom Iráne. Viete sa k nej ľahko dopátrať po pár sekundách na Googli alebo cez Facebook, napríklad cez skupinu Svobodný Irán. Prihlásil som sa. Zaplatil som len 40 eur. A o pár týždňov neskôr už autobusy z rôznych štátov a miest pozbierali tisíce, ak nie desaťtisíce predovšetkým mladých ľudí a priviedli ich do prichystanej obrovskej haly niekde na okraji Paríža.

Niekoľko hodín sme tam mali počúvať zástup rečníkov o Iráne, jeho neslobode, o víziach, nádeji… Počúvať to tam niekoľko hodín v kuse je nemožné. Mnohí si odídu niekde ľahnúť či sa prechádzať dookola. Areál, kde sa táto konferencia konala, sa opustiť len tak nedalo. (No nemožné to nie je.)

Jedno varovanie pre xenofóbov, islamofóbov a antimultikultúrnych hrdinov – vy radšej na tú konferenciu nechoďte.  😀

Po skončení akcie vás zoberú do nejakého hotela a na druhý deň si ešte máte možnosť pozrieť Paríž. Chápete už, prečo sa na tú konferenciu hlási toľko mladých? Myslím, že sloboda Iránu hlavným dôvodom nie je. Priama cesta do Paríža i naspäť + naozaj slušné ubytovanie s raňajkami v Paríži na jednu noc vás vyjde dokopy len tých 40 eur. Podmienkou je iba byť niekoľko hodín na tej konferencii. (Tí, čo išli predtým na to do Berlína, tak platili 20 eur.)

Bývali sme na okraji Paríža, neďaleko parížskeho Disneylandu. Niektoré skupiny to vychytali viac do centra. V okolí nás toho moc otvoreného nebolo, len jedna večierka, kde mali aj alkohol. To si mladý Slovák všimne rýchlo. A tak sa partia mladých Slovákov, ktorí sa ešte pred niekoľkými hodinami vôbec nepoznali, veľmi rýchlo spoznala. + jeden Francúz, ktorý chcel vyskúšať našu borovičku.

So stúpajúcou hladinou alkoholu vznikajú geniálne nápady. „Tam v diaľke je nejaké svetlo. Nejaká disco. Poďme tam pozrieť.“ Po chvíli chôdze príde druhý úžasný nápad. Cez plot zazriete veľkú černošskú rodinnú oslavu, ktorú by ste si samozrejme radi pozreli z bližšia. A behom pár sekúnd sa už ocitáte uprostred tejto rozbehnutej rodinnej párty, kde vás ponúkajú zo všetkých strán, tancujú s vami, fotia sa s vami… Oni atrakcia pre vás, vy pre nich, ale rozumiete si. Môžem povedať, že to bola jedna z najmilších spoločností, na aké si spomeniem.

Rodinné fotky

SAMOTNÝ PARÍŽ

Po rodinnej veselici a len pár hodín spánku sme utekali do autobusu, ktorý nás mal odviezť do centra Paríža. Počasie bolo geniálne. Lúče letného slnka sa odrážali od rieky Seina, ktorá preteká Parížom.

Už z autobusu som nemo čumel a nechápal som, prečo som sa tu tak zdráhal prísť. Jednoducho, nádhera, priam dokonalosť. Stále dýchajúca, svieža história, pretínaná riekou, ktorú brázdia loďky a nad ktorou rozkročene stojí rad za radom niekoľko romanticko a super-spoluladiacich mostov.

Už po pár minútach sa dostal Paríž na zoznam najkrajších miest sveta, aké som videl! Naozaj! Mesto, na ktoré som ja hlupák nevedel nájsť pekného slova. Idiotská vlastnosť nevidieť, nezažiť, ale „vedieť“ mať ešte potrebu okomentovať. Hanba mi!

Autobus zastavil neďaleko Eiffelovej veže, kam sa hneď rozbehla väčšina ľudí. Ja a mojich pár nových kamarátov, s ktorými som zažil nepochybne zaujímavú noc, sme však mali úplne iný plán. A Eiffelovka bola až v jeho závere, keď pod ňou, pri západe slnka, budeme pozerať v úžasnej, nezabudnuteľnej atmosfére večerné finále domácich. Predstava ako zo sna. Nuž… počkajte si na realitu. 😀

Eiffelovka (pár wikipédiných slov o tejto ikone mesta)

Vyše 300 metrový symbol mesta, najvyššia stavba Paríža. Pomenovaná je po staviteľovi G. Eiffelovi (ten ju staval, no navrhol ju Sauvestre). Postavená bola pri príležitosti storočného výročia Veľkej francúzskej revolúcie a pre Svetovú výstavu – veľká medzinárodná výstava kultúry a priemyslu, ktorá sa koná od 19. storočia. V roku 1889, teda presne 100 rokov od začiatku Veľkej francúzskej revolúcie (1789 dobytie Bastily), hostil túto veľkú výstavu práve Paríž. V tomto roku bola Eiffelovka aj dokončená a prvýkrát sprístupnená. Je známe, že mnohí Parížania a francúzski umelci túto vyše 10-tisíc ton vážiacu železnú opachu odmietali, nepáčila sa mi, a ja sa im až tak nečudujem. No pravdou je, že peniaze, ktoré stavba stála, sa rýchlo vrátili (a stále sypú) a dnes je Eiffolovka najznámejším, najnavštevovanejším miestom Paríža.

Išli sme teda opačným smerom, od Eiffelovky. Prechádzka popri Seine sa skutočne vryla do pamäti na veľmi dlhý čas. Nie Eiffelovka, ale práve táto veľmi fotogenická rieka s jej pobrežím a mostami sa stali tým, čo sa mi skôr vybaví pod pojmom Paríž.

Koľko % bývalých tam podľa vás je?

Na jednom z mostov sa mi prihovoril pouličný umelec, karikaturista, s návrhom, že ma namaľuje. Zo zvedavosti som sa opýtal na cenu.

  • „Hmm, desať eur. Odkiaľ ste?“

  • „Slovensko.“

  • „Tak pre vás päť eur.“

  • „Prečo?“

  • „Viem, že vy nemáte peniaze.“

Pri miestnej fontáne, kúsok od snáď najznámejšieho múzea sveta – Louvre, nachádzame niekoľko voľných stoličiek. Vystrieme nohy, k tomu nejaký nápoj a letná idylka na nezaplatenie.

Nádherné, doslova až gýčové

Cestou k Louvre nás zastavilo niekoľko černochov, predávajúcich rôzne veci, ako napríklad selfie tyče či magnetky. Baby začali obzerať prvé suveníry a zjednávať, keď v tom sa objavila polícia. Nastala naháňačka ako z akčného filmu. No behom troch sekúnd neostala o pouličných predávajúcich ani zmienka. Na chvíľu, kým polícia neodíde. Potom sa vynárajú znova.

Prejsť Louvre sa nedá poriadne stihnúť za jeden deň, a viac času sme vtedy bohužiaľ nemali (raz to určite prejdem). Spravili sme si teda len pár záberov pred ním s jeho známou sklenenou pyramídou – vchod do Louvre, kde sme sa pokúšali o trápne klišé pózy. Najlepšie to išlo samozrejme mne:

Tesne vedľa.
Ja som bol vtedy s touto skupinou veľmi spokojný…
Kedysi sídlo francúzskych kráľov, dnes jedno z najznámejších a najväčších múzeí sveta. Louvre.

Ďalšou zastávkou bol najznámejší chrám Paríža – stredoveká, gotická katedrála Notre-Dame. Alebo po slovensky: Chrám Matky Božej v Paríži. Presne takto znie aj román od Victora Huga, ktorého dej sa tu odohráva… rozprávku o hrbáčovi Quasimodovi ste videli? 🙂

Krásna, históriou vyžarujúca stavba, ktorá je podľa mňa z menej navštevovaného zadku ešte krajšia než spredu. No, posúďte sami. Ak chcete ísť dovnútra, buďte pripravení na isté čakanie vo fronte.

Podľa mňa ešte krajšia zadná časť chrámu Notre-Dame.

Pri chráme sme sa stretli aj so skupinkou portugalských fanúšikov, ktorí sa s nami veľmi ochotne fotili. Rovnako ako v noci Francúzom, aj im želám veľa šťastia vo večernom finále. (Na dve strany hrajúci zákerák. 😀 )

Za tie dva roky som sa celkom dosť zmenil…

Byť v Paríži a neísť pozrieť na známu ulicu Champs-Élysées, jedna z najznámejších ulíc sveta, je… blbosť. Aj keď, úprimne, nejako má ta ulica neoslovila. Takmer vôbec. Ale to bude asi len otázka vkusu.

Cestou som ešte v jednom obchode kúpil krásny fake obraz Paríža len za dve eurá. Potom sme prechádzali popod veľké koleso a egyptský obelisk – suvenír Francúzov z Egypta a najstaršia stavba Paríža:

Taktiež nechýbali miesta, ktoré dobre poznám z Tour de France. Už o nedlho tam tieto najznámejšie cyklistické preteky sveta zavítali a mesto sa pomaly pripravovalo. Tribúny pozdĺž niektorých úsekov už boli na mieste. Hneď za nimi sme si sadli do trávy a dopriali si trochu oddychu. Taký relax na tráve v tieni po prechádzke rozpáleným mestom je tiež na nezaplatenie.

Rovnakou trasou, akou chodia pretekári Tour de France, sme sa po chvíľke dostali na tú slávnu Champs-Élysées. Ulica módy a vyššej triedy, s neskutočne krásnymi ženami, ktoré sa vrhajú na nákupy… a tie naše slovenské tiež.

Mesto čoraz viac šalelo z prichádzajúceho futbalového finále, ktoré sa konalo už o pár hodín. Autá vytrubovali. Ľudia z nich mávali šálmi a vlajkami francúzskej trikolóry. „To tu bude dnes atmosféra!“ …to veru bude, ani len netušíme aká.

Na konci Champs-Élysées je známy Víťazný oblúk, ktorý dal postaviť Napoleon Bonaparte, ako symbol svojich víťazstiev. Oblúk porážky už stavať nestihol.

Pár metrov od neho sa vchádza do metra, ktorým sme sa chceli dopraviť až k svetoznámemu kabaretu – Moulin Rouge. Ak ste niekde na obrázku videli kabaret s červeným mlynom, je to on, alebo nejaký, čo sa ho pokúša napodobniť (jeden taký poznám i v Bratislave).

Doposiaľ sme sa presúvali mestom len pešo. V natlačenom metre sme vtedy boli hádam jediní bieli. Navštívil som už veľa miest po Európe, Afrike i v Ázii, ale viac multikultúrne mesto som snáď nevidel.

Od Moulin Rouge sme sa ešte prešli k známej bazilike Sacré-Cœur (Chrám najsvätejšieho Ježišovho srdca), ktorá mi príde ako z nejakých Tolkienovych fanstasy príbehov. Živo si ju viem predstaviť niekde v Gondore 😀 – mesto z Pána prsteňov. Naozaj nádherná a zaujímavá stavba (postavená na prelome 19. a 20. storočia):

Keďže ide o najvyšší bod Paríža, je z tohto miesta pekný výhľad na mesto:

Hneď pob bazilikou je trávnatý svah, kde vysedávajú ľudia a často tam hrá nejaký pouličný muzikant. Pohodová atmosféra s krásnou bazilikou a s výhľadom na mesto. No čo viac si priať. Sacré-Cœur je pre mňa jedno z najkrajších miest Paríža! Pre mňa výrazne krajšie, zaujímavejšie než samotná Eiffelovka či nejaká Champs-Élysées. Veď príďte posúdiť sami.:)

Pod Sacré-Cœur si ma odchytila i skupinka černoškov, ktorá mi hneď bez pýtania nasadila na ruku nejaký náramok a začala ho viazať. Zaujímavý spôsob predaja. Samozrejme, aj keď počas viazania môžu tvrdiť, že je to darček, budú za to niečo chcieť. Je na vás, či im niečo dáte a náramok si necháte alebo dáte jasné najavo, že nie. Len aby vás niečo také neprekvapilo a kvôli predsudkom ihneď nevystrašilo. 🙂

No ale už na teraz dosť prechádzky týmto mestom a prejdime k tomu spomínanému parížskemu finálovému peklu 😀 , na ktoré asi všetci čakáte.

FINÁLOVÉ PEKLO

Od Sacré-Cœur sme sa už teda vybrali k Eiffelovke, aby sme si našli miesta na pozeranie veľkého finále, ktoré sa tam bude premietať. Vrchol dňa sa pomaly blížil!

No my sme boli zrejme ešte pomalší. Keď sme vtedy k Eiffelovke dorazili, areál pred ňou bol uzavretý a polícia tam viac ľudí nepúšťala. Tak sme stáli spolu so stovkami, neskôr tisíckami ďalších za plotom.

Niektorým sa po chvíli podarilo ploty preliezť či prelomiť a menší dav sa hnal dovnútra. No nie na dlho. Polícia ho so psami rýchlo vytlačila naspäť.

Situácia začala postupne hustnúť. Pár jedincov sa snažilo odpovedať policajtom hádzaním fliaš a iných predmetov už do zoradených ťažkoodencov. Občas sa ozval delobuch. Bolo vidno, ako táto pyrotechnika vedela vystrašiť ľudí, keďže spomienky na teroristické útoky boli v meste stále priveľmi čerstvé. Netrvalo dlho a polícia odpovedala tiež – slzotvorným plynom. Najskôr napálili len do hriešnikov v predných radách (viď na poslednej fotke), no neskôr to už kropili hlava nehlava, i na ženy a deti. Jeden z plynových projektilov sa rozprskol priamo pred nami. Vyštípané, slzavé oči som mal následne ešte dvakrát.

Tisíce ľudí masovo utekali hlava nehlava preč z plynového, štipľavého smogu. Z vedľajšej ulice vybehli ďalší ťažkoodenci a prišlo i vodné delo. Banda chuligánov, ktorá robila nepokoje, sa zmenila i na vypaľovačov a privolaní museli byť pod Eiffelovku aj hasiči.

Dovolím si použiť aj zopár fotografií z francúzskych médii, ktoré zachytili finálový Paríž:

         Kým jedni pozerali futbal, druhí ochutnávali slzný plyn.

Mesto sa veľmi rýchlo menilo na bojisko. Keď sme sa od nepokojov posunuli ďalej, polícia ich vytlačila smerom k nám. Odbehli sme a po chvíli už bolo opäť cítiť slzný plyn a vidieť utekať stovky ľudí, prenasledovaných ťažkoodencami.

Jedna fľaša nám preletela tesne okolo hlavy a druhá sa rozprskla len niekoľko centimetrov pred nami. Dvaja výtržníci vyťahovali z odpadkových košov ďalšie fľaše. Keď nebol v dosahu ich obľúbený cieľ – policajti, hádzali ich jednoducho na náhodných okoloidúcich. Istý pán išiel popri nás s kýbľom vody, keď v tom pribehol k nemu jeden chuligán a kýbeľ mu odkopol a hneď zaujal postoj na bitku. Pán však o nič podobné nestál. Už sme len čakali, kedy si jeden z podobných, bitku hľadajúcich, primitívov vyberie za cieľ nás.

Toto už začínala byť pre mnohých prisilná káva. Jedna vystrašená Slovenka nariekala v tráve, že čo sa to deje, no isté zdesenie už bolo vidno snáď na každom, a nebudem klamať, že ani ja som sa tam necítil miestami zrovna komfortne.

V zápätí k nám prišla partia mladých Francúzov a pýtala si vodu. Ich kamarátka ležala pár metrov od nás a mala po zásahu plynom problém s dýchaním.

Keď už sme sa neobávali, že dostaneme fľašou po hlave alebo sa pobijeme s nejakou bandou, riešili sme nový problém: Kde bude teraz čakať náš autobus? Miesto, kde sa mala naša skupina Slovákov stretnúť a odkiaľ nás mal vyzdvihnúť autobus, niekoľkokrát vydymili plynom …a dymilo sa tam stále. A cesty boli zatrasené.

Vydymovanie ulíc slzotvorným plynom. Tam vzadu nás mal čakať autobus…

Navyše, bolo nás pokope len pár, nikto nevedel, kde sú ostatní. Čakajú dakde v tom plynovom opare? Sú niekde v tej šarvátke na moste alebo práve utekajú od tamtoho požiaru? Tak som to šiel ešte s jedným chalanom prebehnúť a nejako Slovákov pozbierať. Slzotvorný plyn mi už naozaj nevadil. Po troch dávkach do tváre vám to začne byť jedno.

Po približne hodine a pol sme sa väčšina našli. A našiel nás aj náš šofér, že musel nechať autobus ďalej za riekou a má v ňom už pár ľudí. Ľudia boli naozaj šťastní, že už môžu z tohto dymiaceho šialenstva konečne odísť.

Keď už sme odchádzali po moste, Eiffelovka sa celá rozžiarila, akoby ona chcela dať peknú bodku za našim výletom.

Noc pre Paríži však ešte ani z ďaleka nekončila. Z autobusu som pozeral, ako policajti vydymovali most smerujúci priamo k Eiffelovke. A o niečo ďalej znova čosi horelo.

Taká bola naša Paríž. Začalo to krásnou prechádzkou pri rieke, s pocitom, že Paríž je snáď skutočne to najromantickejšie mesto sveta. A skončilo takto, doslova anarchiou v meste, kde sme sa urevaní od slzného plynu vyhýbali skupinám agresívnych neandrtálcov a ich hádzajúcej technike. Čo teda poviem na Paríž, ktorý som ani vidieť nechceli a takmer mi tam rozbili hlavu?

Je úžasný!!! Krásny a má atmosféru ako máloktoré mesto! Len si tam nájdite tie svoje miesta. Prejdite sa jeho uličkami. Ak zdravie dá, určite sa tam vrátim, a len na dva dni sa zavriem do Louvru. Nebuďte hlupák ako ja a neodcudzujte ho ešte pred návštevou. Určite mu dajte šancu, ktorú si toto mesto zaslúži!

František Fefe Kekely

P.S. Kto si nepamätá, Portugalci vyhrali.

P.S.2 Nebojte, ďalšie finále Majstrovstiev Európy vo futbale sa tam hrať už dlhšie nebude. 😀 Snáď nejaké iné.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *