Staro-nové predstavenie sa: Volám sa František Kekely. Pracujem ako sprievodca pre (nie len) Blízky východ. V Petre som bol teda už niekoľkokrát – v tomto roku asi 7x. Preto verím, že vás tieto fotografie i nazbierané informácie záujmu a možno pre niektorých budú aj užitočné pri plánovaní si a realizácii vašej cesty. 🙂
Legendárne. Mystické. Veľkolepé. Týmito prívlastkami som nedávno začal text 🙂 o meste, ktoré ľudia pred viac ako 2000 rokmi doslova vysekali do skál a z ktorého sa oficiálne stal jeden zo 7 divov súčasného sveta.
V prvej časti som písal o bezpečnosti na Blízkom východe i o vybavení takzvaného jordánskeho preukazu pre vstup do krajiny.
Následne som sa už venoval samotnej Petre. Povedali sme si základné otázky – čo to je, kto to urobil, kedy a ako. A potom sme sa presunuli do samotného, legendárneho mesta. Pozreli sme si zaujímavú Obeliskovú hrobku, prešli naozaj mega-nádherným údolím Siq, v ktorom nás čakalo i niekoľko zaujímavostí a skončili sme pred tou najznámejšou a pre mnohých najkrajšou budovou celého tohto starovekého mesta – pred Pokladnicou.
Od nej budeme teraz pokračovať. Takže kto ste prvú časť nevideli, určite sa k nej najskôr vráťte. Počkáme vás. 🙂 Prvá časť: https://travelers.sk/objavte-unikatny-div-sveta-staroveke-mesto-v-skalach-petra/
My ostatní teda môžeme ísť ďalej a dať na istý čas zbohom Pokladnici. Verím, že niektorým sa od nej odchádza ťažko. Ale nebojte sa, ešte ju uvidíme, lebo tou istou cestou pôjdeme aj na konci naspäť.
Keď stojíte tvárou tvár pred Pokladnicou, pár metrov smerom doprava sa nachádza menšia nabatejská hrobka, do ktorej môžete aj vstúpiť. To, čo tam nájdete, som už spomenul v predchádzajúcej časti – v skratke: nič, ale aspoň si môžete pozrieť, ako to z vnútra vyzerá. Mimochodom, práve z tohto uhla, od tejto menšej hrobky, sa dá celkom dobre odfotiť s Pokladnicou.
Obetné miesta a Rimania
Keď sa konečne posunieme ďalej do mesta, ďalšie pekné hrobky starých Nabatejcov, ktoré sa dajú taktiež pozrieť z vnútra, budú už po pár minútach chôdze na ľavej strane. Na mapách býva toto miesto označené ako „Street of Fasades,“ teda Ulica fasád.
Krátko po nich sa dá z hlavnej / červenej cesty odbočiť po schodkoch smerom doľava na vedľajšiu turistickú trasu. Na mapách Petry býva vyznačená oranžovou farbou ako „High Place of Sacrifice“ v preklade: Vysoké miesto obetovania. Táto cesta vás zavedie k obetným, posvätným miestam starých Nabatejcov a k pekným výhľadom na okolie. Taktiež tam môžete nájsť zopár hrobiek. Jednosmerne vás až na koniec tejto trasy čaká zhruba hodina šľapania (samozrejme, + − podľa vášho tempa i aktivity vášho fotenia).
Na mieste, kde táto oranžová cesta od hlavnej / červenej začína, nájdete aj celkom slušné toalety. Či už sa teda rozhodnete pokračovať po hlavnej trase alebo sa rozhodnete stúpať po oranžovej za obetnými miestami, tu si môžete dať potrebnú pauzu na toalety. 🙂
My budeme teraz ešte pokračovať po hlavnej / červenej ceste. Nasleduje rímsky úsek Petry, teda miesta s rímskymi pamiatkami.
Pre zopakovanie z prvej časti: Sú to práve Rimania, ktorí nám v tomto starovekom meste zanechali / postavili po Nabatejcoch toho najviac. V 2. storočí sa zmocnili tohto bohatého, obchodného mesta, ktoré bolo dovtedy hlavným mestom Nabatejcov. Sú záznamy, že počas dobitia tohto mesta Rimania značne zmasakrovali miestne, nabatejské obyvateľstvo. Prežili vraj len tí, ktorým sa podarilo ujsť.
Rímsky úsek mesta, ako ho nazývam, nám začína rímskym divadlom. Na mapách ho tiež môžete vidieť pod slovom „Divadlo,“ len preložené do niektorého zo svetových jazykov (podľa toho, akú mapku ste si v úvodnom centre zobrali). Ak v angličtine, tak jednoducho „Theatre.“
Ide o divadlo pre zhruba 3000 ľudí. Tribúny sú ako nabatejské budovy vytesané do skaly. Tu sa chodili ľudia baviť, odreagovať. Pozerať sa pred 1900 rokmi na rôzne divadelné hry – drámy, tragédie i komédie.
Za divadlom nasleduje ľavotočivá zákruta a sme pred hlavným úsekom rímskych dejín tohto mesta. V tomto, akoby malom rímskom meste v rámci veľkej Petry, nájdeme rímsku ulicu cardo so stĺporadím. Hneď pri nej miesto, kde sa kedysi konali trhy či takzvaný Veľký chrám (Great Temple) – teda pozostatky bývalého rímskeho chrámu, ktorý bol urobený z o trochu staršieho nabatejského.
Rimania bežne prerábali chrámy iných na svoje, ktoré zasvätili niektorému z ich bohov. Tých mali Rimania prevzatých od starých Grékov. Akurát im dali svoje mená. Z najvyššieho boha Zeusa spravili Jupitera. Z bohyne lásky a krásy Afrodity sa stala Venuša. Z boha morí Poseidóna bol zrazu Neptún a tak ďalej.
Avšak, ešte predtým, než prejdeme po hlavnej trase týmto rímskym úsekom Petry a budeme pokračovať, chcem sa vrátiť len niekoľko desiatok metrov pred toto rímske mestečko. Presne na tú ľavotočivú zákrutu. Tu je totiž možnosť ďalšieho výletu, ktorý Petra ponúka. A keďže ide o jednu z mojich obľúbených trás, určite sa jej chcem v tomto texte o Petre venovať.
Ku kráľovským hrobkám a na nezabudnuteľný výhľad na Pokladnicu
Táto ďalšia z turistických trás sa nazýva „Jabal al-Khubta.“ Jabal je po arabsky slovo hora a al-Khubta je v skratke názov miestnej hory. Na mapách býva táto trasa označená zelenou farbou. Vedie popri nádherných Kráľovských hrobkách, ktoré krásne vidíte už od hlavnej cesty / z tej ľavotočivej zákruty, až na luxusný výhľad na Pokladnicu.
Túto zelenú trasu môžem rozdeliť na dve časti:
Prvú zvládne hádam každý a časovo zaberie i s cestami maximálne polhodinu. Nikto nekáže, že tú zelenú trasu musíte prejsť až do konca ku spomínanému výhľadu. Niektorým sa postačí prejsť len ku Kráľovským hrobkám, ktoré sú len pár minút po vlastných od hlavnej / červenej cesty. Tento rad niekoľkých naozaj pekných budov bol postavený presne pre taký účel, aký je už v jeho názve (v Petre to totiž neplatí vždy, spomeňte si na Pokladnicu). Teda naozaj ide o hrobky nabatejských kráľov. A môžete sa pozrieť aj do vnútra.
Tí, čo máte energiu a chuť, môžete potom pokračovať popri hrobkách smerom doľava (teda hrobky budete mať po pravej strane). Za hrobkami sa táto cesta postupne, pekne zatáča popri hore.
Od Kráľovských hrobiek vás čaká vyše hodinový jednosmerný výšľap so stovkami schodov.
Odmenou vám na konci bude tento nádherný výhľad na Pokladnicu:
Na vrchole, kde sa tento výhľad nachádza, majú miestni beduíni akoby beduínsku obývačku. 🙂 Teda stan s kobercami i gaučom, kde sa môžete po neľahkom stúpaní vystrieť. Okrem toho vám tu vedia spraviť kávu, čaj alebo si tu môžete dať chladený nápoj. Skrátka, luxus s krásnym výhľadom a šikovní biznis zo strany miestnych.
Oficiálne existuje len jedna cesta naspäť. A to tá, ktorou ste sem prišli. No je dosť možné, že miestny beduín zo stanu vám bude chcieť poskytnúť svoje služby aj inak ako je varením čaju či kávy. Často navrhujú ľuďom, ktorí sem hore prídu, že dole na cestu / ku Pokladnici vás vedia zobrať aj rýchlejšie skratkou. Samozrejme, nie zadarmo, ale očakávajú za to niekoľko eur. Verím, že títo chalani to tu poznajú viac než dobre, no mal by som aj povedať, že ak by sa vám nedajbože na týchto beduínskych, neoficiálnych skratkách niečo stalo, bolo to vaše rozhodnutie a vaša zodpovednosť.
Niečo podobné môžete zažiť už pred samotnou Pokladnicou, kde vás môžu miestni beduíni (veľmi často sú to ešte deti) lákať na výhľad niekam hore. Takýchto miest nad Pokladnicou je tu zopár, nie len to na konci zelenej Jabal al-Khubta cesty. Na niektorých takých miestach s výhľadom viete byť od Pokladnice za 15 až 20 minút, teda v porovnaní s tou zelenou trasou naozaj veľmi rýchlo. Sú to ale opäť neoficiálnej trasy, cestičky, ktoré na svojich turistických mapách nenájdete. Jedine, ak sa zveríte na vlastnú zodpovednosť do rúk miestnych beduínov, ktorí si z Petry spravili aj takýto biznis. Niekedy až s mafiánskymi praktikami. Napríklad, ak by som vás po takej neoficiálnej cestičke chcel zobrať ja, nie je vylúčené, že miestny, ktorý ňou za peniaze berie turistov, by mohol po mne niečo hádzať či v lepšom prípade len prísť mi riadne vynadať. Aj to vie byť bohužiaľ niekedy dnešná Petra. 🙂
A teraz späť k putovaniu po starovekej Petre. Ideme sa pozrieť na moju najobľúbenejšiu a podľa mňa najkrajšiu budovu celého tohto legendárneho mesta.
Najkrajšia budova celej Petry – Kláštor
Vráťme sa teraz radšej oficiálnou zelenou trasou späť pred rímske mestečko. 🙂 Teraz prejdeme až na koniec hlavnej / červenej trasy, kde nás čaká podľa mňa tá najkrajšia budova celého mesta – takzvaný Kláštor (alebo ako ho miestni volajú: Ad-Deir).
Po rímskej ulici cardo prechádzame cez rímsku časť Petry, o ktorej sme si už písali vyššie.
Kúsok napravo od tejto cesty môžete odbehnúť pozrieť aj spomínaný chrám Okrídleného leva či byzantský kostol, ktoré sú na svahu.
Hneď za týmto rímskym úsekom sa cesta zatáča doprava. Na tejto zákrute nájdete dobrú reštauráciu (k nej sa ešte dostanem). V podstate, ak nerátam návštevnícke centrum na samom začiatku, ide o jedinú skutočnú reštauráciu v Petre. Okrem nej tu samozrejme nájdete aj toalety. Hneď oproti, na druhej strane cesty, sú v skalách pomerne novo-vyzerajúce stavby. Ide o ubytovne, kde mali podľa plánov bývať turisti. Avšak plány nevyšli, keďže bývať priamo v Petre je dnes oficiálne zakázané. Našťastie.
Odtiaľto je to na samý koniec, teda až ku krásnemu Kláštoru, ešte necelá hodina šľapania. Ani tu sa nevyhnete schodom. Malo by ich byť 1000 (ešte som to osobne doposiaľ nerátal).
No po tisícke schodov váš čaká zaslúžená odmena. Podľa mňa najkrajšia budova celého tohto starovekého mesta:
Pôvodne ide taktiež o chrám starých Nabatejcov. Neskôr, v byzantskej ére, poslúžil aj kresťanom ranného stredoveku. Akurát že tento chrám je oproti iným naozaj mohutný a predovšetkým mega-zachovalý. Akoby mal len zopár storočí a nie tisícročia. 🙂
No a v čom je podľa mňa lepší než jeho konkurent krásy Pokladnica? Tá vyzerá predsa tiež mohutne a zachovalo. Prvou vecou, ktorá sa mi páči, je priam geniálne zakomponovanie Kláštora s celou svojou šírkou do tohto prostredia. Od okraja skál po druhý okraj. Druhou vecou je svetlo. Keďže Pokladnica je dosť v úzkom údolí, málokedy býva dobre osvetlená a horšie sa fotí. Tu je prostredie otvorené, svetlejšie. No azda tým najhlavnejším dôvodom, prečo je u mňa práve táto budova číslo 1, je oveľa pokojnejšia atmosféra, ktorá tu na rozdiel od Pokladnice je. Pred Pokladnicou to vyzerá veľmi, veľmi často ako na nejakom divokom, rušnom námestí. Mnoho turistov a mnoho miestnych, ktorí sa vám snažia niečo predať či ponúknuť nejaké služby (odvoz na ťave, zobratie na výhľad atď.) Tu pred Kláštorom si sedíte bez otravovania a nie je tu žiadny problém odfotiť sa sám s touto budovou bez turistov.
Aj tu hore máte možnosť posedieť na káve či inom nápoji a dať si k tomu niečo sladké / slané. Keď posedíte a dostatočne sa pokocháte touto už tisícročia starou pamiatkou, môžeme ísť naspäť. Samozrejme, aj tentokrát tou cestou, ktorou sme sem prišli. 🙂
Poznámka: Za jeden deň sa dá pokojne stihnúť táto trasa ku Kláštoru i zelená trasa k výhľadu nad Pokladnicou.
Cesta za Mojžišovým bratom
Opäť sa vrátime k rímskej časti mesta, ktorá sa považuje akoby za centrum Petry – takým stredovým bodom.
Chcem vám napísať ešte o jednej veľmi zaujímavej ceste, ktorá oficiálne začína práve tu na konci za rímskym cardom. Ide o tú najdlhšiu, niekoľkohodinovú turistickú trasu, ktorá vás dovedie až k hrobke starozákonného proroka a Mojžišovho brata Árona. Niektorí prídu do Petry s cieľom navštíviť toto miesto.
A práve toto miesto sem dostalo aj objaviteľa Petry J. L. Burckhardta. Ak si pamätáte, v prvej časti som spomínal, ako sa tomuto Švajčiarovi podarilo vtedy cestovať a prežiť na jeho zaujímavých cestách po Blízkom východe – stal sa z neho v podstate Arab, teda dal si meno ako Arab (Ibrahím), snažil sa vyzerať ako Arab, rozprávať ako Arab a správať sa ako Arab.
Moslimovia okrem toho, že uznávajú jedného Boha ako kresťania a židia (viem, malo by to byť s veľkým Ž), tak uznávajú aj mnohých rovnakých prorokov. Vždy mnohých prekvapí, a nepochybne aj teraz niektorých z vás, keď poviem, že Ježiš je jedna z najuctievanejších postáv v islame. A okrem Ježiša moslimovia uznávajú aj Mojžiša či jeho brata Árona. Preto vás hore na mieste hrobu Árona čaká malá biela mešitka. Burckhardt už údajne predtým niečo o Petre počul od miestnych beduínov. Taktiež o Áronovej hrobke. Tak povedal svojmu sprievodcovi / miestnemu platenému beduínovi, aby ho zobral na vrchol hory Jabal Harun, kde sa hrobka Árona nachádza, lebo by sa rád k tomuto prorokovi (pripomínam, ako moslim) pomodlil. A tak ho miestny človek, ako veriaceho moslima, na toto miesto zobral a práve vtedy, keď prechádzali cez Petru, Burckhardt vlastne objavil toto staroveké, skalné mesto.
Výlet k Áronovej hrobke je braný ako poldňová záležitosť. Teda tí, čo chcú k nej ísť, často prichádzajú do návštevníckeho centra skoro ráno (ešte pred 7) a vracajú sa až poobede. Od rímskeho carda si viem predstaviť vyjsť k prorokovej hrobke i naspäť za 5 hodín.
Pripravte si zásoby vody, bo tam žiadnu nekúpite a niečo na hlavu, keďže v tejto dosť pustej krajine moc možností schovať sa pred horúcim slnkom nie je. A kto máte zlú orientáciu, tak si vezmite z návštevníckeho centra aj miestneho sprievodcu.
Možnosť použiť koňa, ťavu alebo somára. Aké sú ceny?
Presuny po Petre si môžete urýchliť aj miestnymi dopravnými prostriedkami – teda so zvieratami beduínov. 🙂 Ceny za takú výpomoc však treba s miestnymi zjednávať. Ste v arabskom svete, tu to tak chodí.
Inak, v rámci celej Petry i Jordánska nie je problém platiť eurami či dolármi.
Miestni Jordánci si v Petre spravili určitý systém. Vymedzili si, po ktorom úseku budú premávať kone a po ktorom ťavy a somáre. V nasledujúcich riadkoch teda napíšem, ktoré zviera kde môžete použiť a aká je zaň cena.
Začneme hneď od návšteníckeho centra, za ktorým vás čakajú jazdci na koňoch. Ich priestorom, kade vás môžu na svojom koňovi previesť, je len to necelý kilometer dlhé otvorené údolie, teda pred začiatok úzkeho údolia Siq. Jazdci vám budú hovoriť, že táto jazda na ich koňoch je už zahrnutá v cene vstupného. A oficiálne to aj tak je, no realita je trochu iná. Každý z nich očakáva za takú službu aspoň 5€ na ruku, ako istý prejav vďaky. Ak by ste mu ich za tú jazdu nedali, asi by sa pekne na vás nepozeral a možno by ste sa naučili aj prvé nadávky v arabčine.
Pri koňoch ešte ostaneme. Kone, ťahajúce dvojmiestny koč – teda bez problémov zoberú dvoch pasažierov + pohoniča, dnes premávajú medzi návštevníckym centrom a Pokladnicou. Teda dvojkilometrovým úsekom cez to otvorené údolie i vnútorný, nádherný Siq. Preto prosím, keď pôjdete pešo a budete sa kochať tými nádhernými skalnými útvarmi, dávajte si i trochu pozor na tieto jazdiace mašiny. Cena takej jednosmernej jazdy pre dvoch ľudí, teda za jeden koč, by sa mala pohybovať okolo 30 až 35€. No často je to veľký problém zjednať takúto sumu. Ak je o takýto dopravný prostriedok v daný deň značný záujem (a to býva celkom často), Jordánci si bez problémov pýtajú aj 50 a viac €. A mnohí turisti (najmä Američania, ďalší Západniari, východo-Áziati...) im také vyššie sumy bez väčších problémov platia. Nezjednávajú s nimi alebo len veľmi slabo. Potom ťažko môžete s nimi dohodnúť cenu na 35€, keď iní im tých 50€ a viac dajú.
Od Pokladnice si až po reštauráciu za rímskym cardom / rímskou časťou (a samozrejme, i naspäť) môžete zobrať ťavu alebo somára. Cena za ťavu je bežne 20€. Za somára sa dá ísť aj pod hranicu 10€. Ak sa chcete na ťave len odfotiť, trebárs pred Pokladnicou, za to pýtajú miestni 5€. 🙂
Beduíni často ponúkajú svoje somáre až na vrchol ku Kláštoru či takmer k výhľadu nad Pokladnicou. V prvej časti som spomínal, že hoci sa to bežne robí, lebo to nik nekontroluje, nemalo by sa na tých somároch jazdiť po schodoch. Je to ako keby taký úmyselne prehľadaný a tolerovaný zákaz, no ja ho i z vlastného presvedčenia rešpektujem a preto si cenu za takú doslova somarinu zistite sami.
Čo sa týka Áronovej hory, ľudia si často na jej vrchol zaplatia u miestnej spoločnosti fakultatívny výlet na somároch či koňoch (aj keď ide skôr o muly/mulice – teda kríženca koňa a somára). Cena takého výletu na zvierati i s miestnym sprievodcom stojí u cestoviek bez problémov aj 200 a viac €. Ak tam teda chcete ísť, no rozhodne nie pešo a dať cez 200€ je pre vás taktiež moc, tak si môžete skúsiť zohnať priamo v Petre nejakého beduína s koňmi, ktorého by ste isto ukecali o niekoľko desiatok eur lacnejšie.
Inak, keďže stále spomínam miestnych beduínov, tak môžem aj skúsiť vysvetliť, kto to je vlastne beduín. Takto sa nazývajú ľudia, ktorí sú chovateľmi dobytka v arabských, najmä v púštnych oblastiach. Celkom typický je pre nich nomádsky štýl života, teda premiestňovanie sa z jedného miesta na druhé. Uznávam, že tí v Petre sú už voči tejto definícii o niečo špecifickejšie, turizmom ovplyvnené prípady.
Kde sa v Petre najesť?
V blízkom mestečku Wadi Musa, kde sa bežne býva, nájdete niekoľko reštaurácii a podnikov. Taktiež sa dá najesť, no draho, v návštevníckom centre. Potom už priamo v Petre sú možnosti dve:
Prvou, rýchlejšou, je výber z niekoľkých menších lokálnych bufetov, ktoré sa tu nachádzajú. Vedia vám v nich spraviť miestne sendviče (miestne znamená pita chlieb, humus...) či iné rýchle jedlo do ruky. Za taký sendvič tu dáte 5€. K tomu si môžete dať trebárs kávu, čaj alebo čerstvú šťavu. Kto by mal záujem a chcel u nich posedieť dlhšie, v týchto stánkoch mávajú aj dobré vodné fajky.
Druhou z možností je spomínaná reštaurácia po pravej strane hneď za rímskou časťou mesta / rímskym cardom, smerom na Kláštor. Podnik funguje bufetovým spôsobom. Zaplatíte okolo 20€ a naberáte si koľko chcete z celkom bohatej ponuky jedál, vrátane rôznych šalátov či dezertov.
A predsa len je tu ešte jeden spôsob, ktorý som už párkrát zrealizoval. Priniesol som si v batohu nejaké jedlo sám 😀 a aby som tých niekoľko hodín objavovania tohto zázračného rozsiahleho miesta vydržal, proste som si niekde v pokoji spravil vlastný piknik. Aj tak sa dá.
Petra v noci
K záveru ešte jedna zaujímavá a možno pre niekoho užitočná info: V pondelok, stredu a vo štvrtok sa pre návštevníkov koná aj takzvaná nočná Petra. Lístok na ňu stojí 17 jordánskych dinárov, teda okolo 20€. Vstupy, ktoré zahrňuje jordánsky preukaz, sa tohto netýkajú, čiže lístok si musíte zaplatiť. V návštevníckom centre treba byť pred 20:00.
Nočná Petra je len po Pokladnicu. Cesta údolím Siq bude v noci osvietené svetielkami. Proste romantika. Následne, keď dorazíte pred Pokladnicu, vás pred ňou usadia na pripravené dečky. Dajú vám mätový čaj a po krátkom kultúrnom programe a príhovore k ľuďom (v angličtine) sa celá Pokladnica nádherne rozsvieti do jednotlivých, striedajúcich farieb.
Nevideli sme ani polovicu
O Petre, jednom z divov sveta, by nebolo problém napísať knižku a nie dva, aj keď myslím, že celkom veľké, blogy. Aj keď navštívite všetky miesta tohto starovekého sveta, o ktorých som tu písal, stále ste nevideli ani z ďaleka polovicu Petry. Mnohé budovy, zaujímavosti, sú skryté pred zrakmi bežných návštevníkoch v skalách a v jednotlivých údoliach. Doposiaľ sa odhaľujú nové. No dúfam, že aj to, čo som tu zmestil, bolo pre vás dostatočne zaujímavé a pre niektorých z vás hádam aj užitočné pri vašom spoznávaní. 🙂
Fotografie a text:
František Fefe Kekely
Sľúbený, bonusový článok o ďalších zaujímavých a nádherných miestach Jordánskeho kráľovstva ?? :
Top 10 zaujímavých miest Jordánska, ktoré sa oplatí vidieť 👑 🇯🇴
Pridaj komentár
