Silno oranžový koberec vychádzajúceho slnka postupne pokrýva trávnaté savany národného parku Masai Mara na juhu Kene. Pod nami už začali raňajkovať miestni obyvatelia - impaly, gazely, byvolce, zebry i pre mnohých čudne vyzerajúce pakone. Celé to sledujeme z vyhliadkovej plošiny, postavenej vysoko v korunách stromov, kde nám už za niekoľko minút prinesú naše raňajky. Africká idylka ako z nejakej rozprávky.
Okrem kuchára, ktorý už na platni pripravuje chutnú omeletu, je s nami hore aj Edga – náš ochrankár s prakom. Jeho úlohou nie je ani tak chrániť nás, ako naše jedlo, na ktoré už zaostrili svoje pohľady len niekoľko metrov od nás vzdialené mačiaky zelené. Nuž, budú si musieť nájsť niečo vlastné, na omeletu mám taktiež chuť.
Dnes je pred nami ďalší deň v národnom parku Masai Mara. Včerajšok úplne predbehol všetky naše očakávania. Narazili sme na obrovské stádo afrických byvolov.
Pozorovali sme kŕmiace sa slony s mladými:
A najrýchlejší cicavec planéty - gepard, si akoby na zavolanie prišiel ľahnúť až k nášmu autu:
Jazdili sme pomedzi stáda zebier, pakoní, gazel a mnohých ďalších druhov antilop, vrátane druhej najväčšej antilopy sveta – antilopy losiej (môže vážiť až tonu):
A na záver – večera svorky levov v priamom prenose (video tu: https://www.facebook.com/FrantisekKekely/videos/1477982152245674/), okolo ktorej netrpezlivo pobehovalo niekoľko šakalov, dúfajúc, že im z hodov dačo ostane.
Plný očakávania už na raňajkách teda premýšľame, čo úžasného si pre nás mohla Masai Mara ešte pripraviť. „Rád by som si pozrel pštrosy. Včera sme ich videli len z diaľky,“ zaznie od klienta. „Ja by som rada videla takého poriadneho levieho samca, lebo včera som tam videla len samice, ale leva nie,“ reaguje ďalší. A samozrejme, všetci chcú nájsť leoparda, ktorý sa ale z takzvanej veľkej africkej päťky hľadá myslím najťažšie.
Veľká africká päťka je označenie pre päť afrických zvierat, ktorých ulovenie sa pokladalo za najnáročnejšie a najnebezpečnejšie. Patrí tu lev, leopard, slon, nosorožec a byvol. Mnohí prichádzajú do Afriky práve s cieľom vidieť veľkú africkú päťku.
Po raňajkách sa pomaly presúvame k nášmu safari vozidlu. Dnes to nebude celé len o zvieratách. Prvou plánovanou zastávkou je dedina miestnych Masajov – známych bojovníkov a pastierov dobytka, ktorí obývajú práve juh Kene a sever Tanzánie. Už po pár minútach, cestou k dedine, stretávame ďalšieho geparda - najrýchlejšieho cicavca planéty, ktorý dokáže bežať rýchlosťou až 110 km za hodinu. Tentokrát ide o samicu. Poriadnu nažratú samicu. V takomto stave má teraz v pláne zrejme jediné - dojsť k nejakému tieňu a oddychovať. Nuž, nebudeme teda ďalej vyrušovať...
Asi dve minúty od dediny nás čaká ešte jedno milé prekvapenia – tentokrát najvyšší živočích sveta, vyše päť metrov vysoké žirafy masajské. Väčšie lady v savane už určite nenájdete!
U miestnych Masajov strávime vždy tak zhruba hodinku. Za to, že im nakukneme do ich skromného súkromia a predstavia nám svoje tance i spev, sa každý poskladáme po 30 dolárov. No, už nie len kravy a kozy tu tvoria ich živobytie.
Poskáčeme si s masajskými bojovníkmi, oblečených vo svojich typických kockovaných odevoch, a miestny dedinčan, ktorý vie dobre po anglicky, nám ukáže, kde za tou tŕňovou hradbou majú svoj dobytok, kto čo práve robí a aké zvyky sú pre Masajov typické. (Detaily, fotografie i videá zo života Masajov neskôr v inom blogu, venovanému čisto im.) Medzitým sa nám chváli, ako kedysi zabil byvola, čiže je skutočným masajským bojovníkom. „Byvol je nebezpečnejší ako lev,“ vyzdvihuje svoj hrdinský čin. Následne nakukneme do jeho príbytku, ktorý je, ako i všetky ostatné, postavený z kravského trusu. Miestni nám opäť ponúkajú, že najbližšie môžeme bez problémov spať priamo u nich doma a nie v nejakých turistických ubytovniach. (Kto by mal teda záujem, hláste sa. No ľuďom s klaustrofóbiou takýto hotel asi moc neodporúčam.) A samozrejme, na záver nášho výletu v dedine nemôže chýbať ponuka suvenírov, ktoré pre nás vraj vyrobili miestne masajské ženy.
Aj keď už do istej miery skazení turizmom, naozaj tu žijú milí ľudia, ktorých vždy rád vidím a ktorých rozprávanie o svojom kmeni vás dokáže skutočne zaujať. Sú jednoducho neoddeliteľnou súčasťou Masai Mary.
Z dedinky smerujeme k rieke Mara. Mnohí určite poznáte zábery stotisícov zvierat (hovorí sa o troch miliónoch) – prevažne pakoní, ktoré každoročne hromadne migrujú zo susedného národného parku Serengeti (Tanzánia) a snažia sa prebrodiť rieku plnú krokodílov. Práve sme na tom mieste, kde sa tento veľkolepý prírodny úkaz deje. Na brehu rieky Mara, kde už o necelý mesiac (v júni) táto spomínaná najväčšia suchozemská migrácia zvierat dorazí.
Predátori si prídu na svoje a toto miesto premenia na krvavé lázne. V rieke zraz krokodílov, na brehoch levy, leopardy, hyeny a všetko ostatné. I preto ma Mara často prezývku "krvavá rieka." Dnes tu vidíme len jedného krokodíla, ktorý požiera hada a desiatky hrochov – tento teritoriálny tluštík má na svedomí najviac ľudských životov spomedzi všetkých afrických cicavcov. Niektoré zdroje mu pripisujú až 500 zabitých ľudí ročne. To je niekoľkonásobne viac než levy.
Po obedovom pikniku pri rieke a doslova len niekoľko metrov od hraníc Kene a Tanzánie (opäť na nás slintali mačiaky a jeden nám i sadol za volant auta) pokračujeme ďalej, hľadať, čo Masai Mara ešte skrýva. No takmer hodinu jazdíme bez väčšieho zastavenia. Občas minieme nejakú tú nám už dobre známu antilopku,
ale to je všetko. Že by sme si naše veľké šťastie už vyčerpali? Nuž, nemôžeme predsa na každom rohu vidieť geparda či leviu hostinu. „Toto nie je ZOO,“ často hovorím klientom, keď sa ma pýtajú, či uvidia levy, leoparda a veľkú päťku. Keď idete do Tatier, viete, že tam uvidíte kamzíky, medvede, vlky alebo rysa?
Morálka vo vozidle klesá, keď v tom zrazu... „Hyena, tam, na deviatke!“ So svojim typickým úsmevom pozerá na tie čudá, ktoré si ju prišli pozrieť. Nie je vôbec plachá, ba mám dojem, že si naše fotografovanie priam užíva. Tipujem, že zbytok skupiny je niekde veľmi blízko. Ak niekto dokáže odstaviť leva od jeho koristi, sú to práve tieto takmer vždy vysmiate fešandy.
Zhruba za 15 minút stojíme opäť. Zaujme nás oranžovohnedá hriva, trčiaca z vysokej trávy. Krásny leví samec, strážiaci svoju korisť – byvola, alebo lepšie povedané, tie zbytky, čo z neho ešte ostali.
Sám tu ale určite nebude. „Taký byvol je na jedného leva prisilný súper,“ hovorím ľuďom. V tom sa zhruba 40 metrov od nás začnú pod stromom dvíhať ďalšie hlavy - zbytok skupiny. Prídeme bližšie a tam vidíme spolu s dámskou časťou svorky oddychovať ďalších troch veľkých samcov. Dokopy teda štyria leví bratia. Ohromná sila! Nie je ničím nezvyčajné, ak skupinu vedú dvaja bratia. Dokonca, počul som aj o troch, ale štyria? „Za 15 rokov práce tu som raz videl troch bratov, ale štyroch ešte nikdy,“ hovorí miestny sprievodca Joseph, ktorý je tam práve s nami. Pre štyroch bratov nepredstavoval ten už polozjedený byvol žiadny problém. O zbytok koristi, ktorý ešte ostal, sa báť tiež nemusia. Hoci hyeny, ako som spomínal, dokážu levom ukradnúť ich potravu, tomuto bratstvu určite nie. A tak skoro sa ku mäsu nedostanú ani tie supy, ktoré už vyčkávajú na korune stromu – preto tam ten jeden brat teraz stráži.
Ak je lev kráľom zvierat, tak táto silná štvorka sú aktuálne králi kráľov, ktorých z trónu tak skoro nik nezosadí. Toto je jednoznačne najsilnejšia skupinka v celej Masai Mara. Jej skutoční vládcovia!
Po vyše polhodine pozorovania nasýtených bratov sa rozhodneme pokračovať na našej ceste. No len pár minút od svorky dostávame defekt. V Masai Mare by ste z auta vystupovať nemali, ale skúste to vysvetliť aj vášmu autu! Kým niektorí pracujú, iní ako surikaty pozorujú okolie, či sa neblíži nejaké nebezpečie.
Žiadny blížiaci sa problém. Koleso rýchlo vymenené. Nik nezjedený! Môžeme pokračovať. Vychutnávame si nezabudnuteľnú scenériu Masai Mary (a ako bonus, žirafy masajské):
V diaľke potom zazrieme pasúce sa stáda antilop a zebier, ale i trojicu pštrosov, ktorá to ma namierené na najbližší kopec. Tak, že by po poriadnom levom samcovi ďalší splnený sen z raňajok? Vybehneme našim autom na kopec aj my, no pštrosy zrazu nikde. Niektorí ma dokonca už začínajú presviedčať, že to pštrosy neboli a sa mi to len zdalo. To určite. Najväčšieho vtáka sveta snáď ešte rozoznám. (Môže vážiť i cez 100kg. To už je riadna hydina, nie?)
„Aaa, tu sú...!“ Samec (ten s čiernym perím a do ružova sfarbenými nohami i krkom) a dve samice.
Ďalšia raňajková misia teda splnená. Do západu slnka nám ostáva ešte niečo cez hodinu. Čas pomaly sa vybrať na ubytovňu. Cestou ešte obchdázame ďalšie stáda zebier stepných, pakone, gazely, impaly i byvolce.
Niekedy medzi nimi vidno pobehovať prasiatka bradavičnáté a so zapadajúcim slnkom vyliezajú už spomínané antilopy losie – druhé najväčšie antilopy sveta (a tie prvé sú ich príbuzné). Dokonca, pred ubytovňou nás ako bodka na záver vítajú ďalšie pštrosy. Čaká nás posledná noc v národnom parku Masai Mara...
Zajtra odchádzame na sever, k jazeru Nakuru, od ktorého si sľubujeme vidieť miestne vodné vtáctvo – ružové plameniaky, pelikány, sušiace sa kormorány, volavky či orliaka jasnohlasého, no taktiež nosorožce (biele i čierne), ktoré na brehoch tohto jazera žijú, a v neposlednom rade – leoparda, ktorý je súčasťou veľkej päťky a stále našim chýbajúcim článkom. Ak budeme mať ale šťastie ako doteraz, verím, že to nebude žiadny problém. Alebo ako miestny hovoria: HAKUNA MATATA (svahilsky „žiadne obavy,“ „žiadny problém“). 🙂
Fotografie a text
František Fefe Kekely
Do blogu som použil pár svojich fotografií i z iných národných parkoch - archív.
Pridaj komentár
