Sprievodca Tomáš: Televízna predstava moslimských krajín je na míle vzdialená tomu, čo vidím a zažívam

Tomáš Kubuš, rodák z Prievidze, aktívne cestuje už vyše 10 rokov. Väčšinu času z toho ako profesionálny sprievodca. Obľubuje hlavne Blízky východ, Irán, no čoraz viac ho priťahujú aj vzdialenejšie končiny Ázie. Jeho zápisky z ciest môžete vidieť v rôznych slovenských periodikách i na jeho webe www.streetfoodhunters.com.

Začnem klišé otázkou, ktorá dnes slúži akoby nejaký cesto-meter: Koľko cca štátov máš precestovaných?

Do stovky mi ich zostáva už iba niekoľko a hoci sa vždy veľmi teším, keď si vymyslíme cestu do nových krajín, mojim obrovským „problémom” je to, že milujem návraty na miesta, ktoré som si počas ciest zamiloval. Ak by som cestoval štýlom, krajina = vyškrtnutá krajina, už ich mohlo byť o pár desiatok viac.

Si známy tým, že sa venuješ a často navštevuješ moslimské krajiny. Čím si ťa tieto končiny polmesiaca tak získali?

Tým prvým hnacím motorom bolo to, že som nechcel veriť, že môžu byť tak zlé, ako som o nich počúval. V spravách to boli vždy zlé informácie plné bojov, vojen, terorizmu a cestopisy od ľudí, ktorí týmito krajinami cestovali, opisovali úplne inú realitu. A ja som túžil vidieť tú svoju realitu a tak som vyrazil.

Najprv do Turecka, Maroka, potom do Sýrie a Jordánska a o rok na to sme s bratom naplánovali epickú cestu z Káhiry do Istanbulu cez Jordánsko, Libanon aj Sýriu cez miesta, ktoré sa dnes ešte stále nedajú prejsť. O mesiac som už cestoval s batohom po Iráne. Toto bolo to, čo ma neskutočne nadchlo a vedel som, že tento kút sveta je pre mňa to pravé orechové. Veľa som sa o moslimských krajinách naučil, stretol stovky ľudí, dobrých ľudí a odrazu tá televízna predstava moslimských krajín bola na míle vzdialená tomu, čo som videl a zažíval.

Dosiaľ som prešiel cca 30 krajín, kde je dominantným náboženstvom islam a budem si svoju zbierku rád rozširovať.

Tomáš Kubuš a ťava v Ománe
Stretnutie s novým priateľom v Ománe. „Kam ma vezmeš tentokrát?“

Asi ti nemusím pripomínať, aké sú nálady a názory voči moslimom dnes v spoločnosti. Ako sa na to ty pozeráš?

Ja sa na to pozerám inak ako väčšina ľudí, ale môj pohľad bude ovplyvnený tým, že som v moslimských krajinách strávil nie mesiace, ale už dokonca pár rokov, ak to všetko spočítam dokopy. U nás je problém, že o moslimoch hovoria ľudia, ktorí nikdy v moslimskej krajine poriadne neboli a ktorí vlastne živého moslima možno ani nevideli. Oni vytvárajú akýsi arche-typ nepriateľa, ktorého sa treba báť. A najmä pred voľbami ľudia potrebujú nepriateľov, proti ktorým môžu vystupovať a tak sa ľahko ukáže týmto smerom. Osobne si myslím, že je hlúpe rozdeľovať ľudí podľa toho, čo si napíšu do kolónky náboženstvo. Ak je človek hlúpy, je hlúpy, to je nadčasové a náboženstvo v tom nehrá takú rolu.

Je z toho negatívneho, čo sa hovorí, podľa teba aj niečo pravda?

To by sme si museli zhrnúť, čo sa hovorí, ale ak narážame na terorizmus, ktorý sa tak často spája práve s islamom, tak potom je jasné, že máme tak negatívne vnímanie týchto končín a ľudí. Áno, terorizmus existuje. Zatvoriť si oči a hovoriť, že nie je, je príliš jednoduché. Ak má však trebárs jedno percento alebo päť percent ľudí extrémistické videnie, potrestám a zaškatulkujem všetkých? Aj u nás sa žiaľ volia extrémisti a našťastie stále nemôžeme povedať, že sme fašistická krajina. Je to komplikované a veľa nezrovnalostí prichádza z nevedomosti. Mnohí ani nechcú nič vedieť, nechcú sa niečo naučiť, pochopiť. Nenávidieť je tak ľahké, pochopiť už nie a preto mnohí razia tú ľahšiu cestu.

Tomáš Kubuš na svojich cestách emirátmi
Na brehoch Perzského zálivu v Spojených arabských emirátoch.

Mal si ty niekedy problém v týchto krajinách?

Lovím v pamäti, snažím sa spomenúť na niečo zlé, ale jednoducho ma to nenapadne. Nemyslím si, že by som mal niekedy problémy pri cestovaní moslimskými krajinami. Samozrejme, neberiem do úvahy naťahovanie sa o cene či hádky s taxikárom, to nie sú problémy, ale korenie cestovania. Výrazný problém som za roky v moslimských krajinách nezažil. Skôr naopak, sto krát mi ľudia ukázali, že sú iní ako si človek môže myslieť. Spočiatku, keď som sem začal cestovať, nechápal som ten nezištnej pohostinnosti. Tomu, že vás neznámi ľudia zastavia, prehodia pár slov, pozvú vás na čaj, obed alebo dokonca k sebe domov, aby ste prespali. Toto sa v Európe stratilo a tam v moslimských krajinách je to stále ešte živé. Je problémom aj prehnaná pohostinnosť?

Raz si mi v Maroku spomínal zážitok, ako si bol v kurdskej oblasti v Turecku. A ako Turci nechápali, čo tam robíte a chceli vás z tejto podľa nich nebezpečnej oblasti rýchlo zobrať…

To som raz naplánoval výlet do severného Iraku a do najvýchodnejších častí tureckého Kurdistanu, kam sa chodí tak málo, že takmer vôbec. Vybral som totiž za cieľ cesty oblasti Sirnaku a Hakkari. Keď som mojim tureckým známym hovoril, že sa chystám do Hakkari, tak sa báli čo i len to slovo vysloviť. Nikto z nich by tam dobrovoľne nešiel a mňa lákala tá jeho aura. Hakkari patrí medzi dôležité oblasti, v ktorých operuje kurdská teroristická organizácia PKK a mnohí ľudia v regióne tam s nimi súhlasia a sympatizujú.

Vybrali sme sa teda priamo do mesta. Keď sme sa v ňom ocitli, boli sme pre domácich mimoriadna atrakcia. O pár chvíľ počujeme v neďalekých kopcoch streľbu a nad hlavou vidíme lietať vrtuľník. Prejde ďalších pár chvíľ a zastaví pri nás obrnený transportér tureckej armády s tým, že toto miesto je nebezpečné a nech si nasadneme, aby nás odviezli z centra. Jazda obrneným transportérom by bola zážitok, ale mne napadlo, že je to asi posledné miesto, kde by som chcel sedieť uprostred hlbokého Kurdistanu. Sledovali nás snáď stovky kurdských očí a tak sme transportér poslali preč, že si poradíme. Akonáhle sa vojaci stiahli, začali za nami prichádzať domáci, triasli nám rukou, zdravili nás a tešili sa, že sme k vojakom nenasadli. Bol to zvláštny zážitok, ale ani pri ňom človek nemal akýsi pocit ohrozenia.

Tomáš Kubuš (streetfoodhunters.com) a František Kekely (travelers.sk) na Sahare v Maroku
Moje prvé stretnutie s Tomášom na piesočných dunách Sahary v Maroku pred pár rokmi. Cestovať s ním a počúvať jeho zážitky je samo o sebe zážitok. 🙂

Asi máš viacero podobných, zaujímavých zážitkov. Dokonca, ak sa nemýlim, bol si v Arabskom svete počas Arabskej jari – teda keď sa niektoré krajiny arabského sveta snažili pred pár rokmi zvrhnúť svoje režimy. Kde si bol a ako taká Arabská jar vyzerala na vlastné oči?

Bolo to zaujímavé obdobie, kedy sa v krátkom čase zomlelo akosi veľa vecí a ja som mal šťastie, že pri mnohých som sa akoby náhodou ocitol. Pristál som v Iráne krátko po voľbách pri najväčších protestoch od 1979, neskôr som sa ocitol v irackom Kurdistane počas volieb, kedy sa oslavovalo víťazstvo a napokon sme začiatkom roku 2011 leteli do Egyptu, aby sme si dali cestu k Asuánu a nazad.

Ešte keď sme boli v Luxore, tak mi prišli z domu správy, že sa v Káhire niečo deje. Káhira je ale obrovská, tam sa predsa stále niečo deje. Následne sme prišli do Káhiry, vybrali sa k pyramídam a nebol tam nikto. Pred tromi rokmi sme tu s bratom boli v záplave ľudí a teraz tam boli pyramídy pred našimi očami a nikde nikoho. Zvláštne, no užili sme si to. Bol piatok a ľudia začali hovoriť, že dnes to vypukne. Že dnes je ten deň, kedy príde revolúcia. Kým sme sa prepracovali na Tahrír (prestalo chodiť metro), tak už sa davy ľudí stretávali na námestiach. Ocitli sme sa v dave. Vieme, ako chutí slzný plyn a aj to, že proti nemu celkom pomáha cibuľa. Podvečer sme už boli na Tahríre. Pár horiacich áut, milión ľudí a tí ľudia sa tešili. Mal som pocit akejsi eufórie z toho, čo vidím, že námestia zaplavili tisíce mladých Egypťanov a tí oslavovali, chceli niečo zmeniť. Boli z toho zimomriavky aj keď sa na to človek spätne pozrie. Na vlastné oči vyzerala inak ako keď som potom doma čítal správy o tom, že na námestiach sú islamisti snívajúci vytvoriť islamský štát. My sme stretávali najmä študentov a mnohí sa nám prihovárali, zdravili sa a tešili sa.

Ako sa teraz s odstupom času ty pozeráš na Arabskú jar?

Dodnes je to podľa mňa veľmi zaujímavá vec z historického hľadiska. Ten domino efekt, ktorý sa v Tunisku spustil bol neskutočný a podľa mňa prekvapil mnohých ľudí. Nie som analytik Blízkeho Východu ani nič podobné, ale nečakal by som, že to zájde tak ďaleko. Na jednej strane je určite skvelé, že sa mnohí nadýchli povedzme slobody, na strane druhej im tú slobodu ukradli ďalší, ktorí pošliapali to, že sa podaril zvrhnúť režim.

Vezmime si Sýriu, krásnu krajinu, plnú krásnych ľudí, vznešenej histórie, bola to krajina, ktorú som si zamiloval, kam som sa pravidelne vracal, o ktorej som si myslel, že má potenciál väčší než Egypt a napokon ju skupiny ľudí uniesli, zničili, pochovali pod nánosom špinavej vojny. Líbya by tiež vedela rozprávať. To je ten problém. Prešli roky a ja stále neviem, čo si o tom celom mám myslieť.

Máš rád ten Blízky východ. Ide o región, kde sa podľa mňa azda stále bojovalo a bojuje. Viem, že toto by sa dalo rozoberať na veľmi, veľmi dlho, ale skús, či by si vedel dať nejakú vlastnú, skrátenú odpoveď, prečo je tento región podľa teba tak horúci. A myslíš, že takým horúcim ostane?

Sám dobre vieš, že ľahká odpoveď tu neexistuje. Podľa mňa je to región, ktorý si prežil tak veľa historickej krivdy, že už nie je možné ju rozmotať. Stáročia konfliktov rozdelili ľudí, niekedy ich spojili, potom zase rozdelili a do toho prišlo 20. storočie a západné mocnosti hrajúce sa na pánov sveta, ktorí nakreslili čiary a zasiali ďalšie krivdy. Čas sa nedá vrátiť a preto tento región nikdy nebude mať svoj vlastný pokoj.

Tomáš Kubuš a kunefe v starom Jeruzaleme
S Tomášom na palestínskom zákusku kunefe v starom Jeruzaleme.

Miluješ aj Irán, kde ťa považujem za jedného z najlepších sprievodcov, akých v Česko-Slovensku máme. Irán je iný typ islamu, než väčšina moslimského sveta – šíitsky islam. Párkrát som už dostal otázku, že ktorý ten z dvoch základných typov islamu, teda sunniti alebo šíiti, je mi sympatickejší a lepší. To lepší asi v očiach Európana môžeme preložiť ako mierumilovnejší. Máš na toto ty odpoveď?

Irán je pre mňa jedna z najobľúbenejších krajín sveta. Zamiloval som si ju už pred 11 rokmi a mám to šťastie, že sa do nej môžem vracať, sledovať ako sa vyvíja, mení a to ma nesmierne baví. Tá otázka možno nie je najšťastnejšia, hoci je pravda, že Irán je krajinou, kde je väčšinový smer práve šíitsky a pre mňa je mimoriadne zaujímavý. Je akýsi mystickejší než sunitský, má rôzne predstavy, ktoré by sme v sunitskom islame nenašlit. Tým, že som veľa času strávil v šíitskom prostredí, začal ma zaujímať, tak som sa pýtal, čítal a dnes mi je tento smer sympatický.

Šíiti milujú hrobky svojich imámov, svätcov, majú svoje rituály pri ich návštevách. Tiež som sa ich naučil a niekedy sa ma domáci pýtali, či som Iránec. Ono sa vraví, že šíitsky smer vznikol z krvi a sĺz a počas veľkých sviatkov je to cítiť. Medzi TOP zážitky Iránu patrí napríklad sviatok Ášura počas svätého mesiaca Muharram. Chodil som po mešitách dva dni, sedával v nich, sledoval davy mužov, ktorí prichádzali, udierali si dlaňami o hruď, spievali, plakali. Preto, že v roku 680 zabili Husejna, vnuka proroka Mohammeda. Tieto veci Iránci prežívajú veľmi silno a s človekom to pohne.

Problém vnímania šíitov ide ruka v ruke s negatívnym obrazom Iránu. Mnohí majú Irán zafixovaný ako krajinu, ktorá je politicky zlá a preto všetko iránske musí byť zlé. Preto si mnohí myslia (s čím som sa stretol x krát), že šíitsky islam je radikálnejší, no ak si vezmeme najväčšie teroristické skupiny sveta, tak tie šíitske to nie sú. Je to však zaujímavá vec do debaty.

Tomáš Kubuš v Ománe

Teraz trochu osobná otázka. Máš vlastne prácu ako ja. Veľa cestuješ, sprevádzaš, stále si niekde… stále počúvam, že toto nie je práca, ak si chceš niekoho nájsť. Vraj nemám šancu si udržať nejaký vzťah. No ty si to dokázal a dokonca sa aj popri takej práci oženil. Ako? 😀

Ja stále hovorím, že povedať, že sa to nedá je jednoduché a mám umyté ruky. Takmer všetko sa dá, no je to o dvoch, nie o jednom človeku. Všetko musí byť o kompromisoch. Peťa, s ktorou spoločne robíme náš blog, miluje cestovanie tak ako ja. Sme na rovnakej vlnovej dĺžke a veľa cestujeme spolu. Veď aj tento rozhovor robíme v Indii, kde sme sa dostali zase na ďalšej spoločnej ceste, ktorá má teraz 75 dní. Takže ono to ide. Obaja máme prácu kvôli ktorej cestujeme a tak si často naplánujeme obaja pracovné cesty na rovnaký čas a potom sa vrátime a sme spolu. Snažím sa čas vyvažovať a nikdy nejdem pracovne preč na trebárs tri mesiace, to by som nechcel a ani to nerobím. Vždy to nejako vymyslíme, aby sme potom zase mohli byť spolu, užívať si spoločný čas a ono to ide. Keď sme spolu, sme spolu intenzívne, možno viac ako páry, ktoré sú spolu každý deň, keď sú v práci a vidia sa večer.

Tomáš Kubuš na Jáve

Si bloger, píšeš články zo svojich ciest, o daných miestach, no si aj celkom známy istou kritikou dnešného blogovania. Jednoduchá otázka, čo sa ti tak dnes nepáči?

Ja písanie o cestovaní milujem. Veď koniec koncov, keď som si založil prvý blog na SME, písal sa rok 2006. Svoj prvý web som dokonca robil ešte skôr v 2002. A vtedy to ešte nebolo cool a mnohí sa pozerali na mňa s tým, že na čo to robím a či mi za to platia. Robil som to pre to nadšenie a tie začiatky boli krásne. Dodnes si pamätám, že v týchto rokoch boli v cestovateľskej rubrike viacerí zaujímaví ľudia, ktorí písali príbehy z ciest, pretože milovali cestovanie. Človek poriadne ani nevedel ako tí ľudia vyzerajú, ale bola tam láska k cestovaniu.

Lukostrelec Tomáš Kubuš (streetfoodhunters.com) v Bhutáne
Vidieť na fotke Tomáša je naozaj ojedinelé, no keď sa objaví, stojí to za to.

 

Dnes píše blog o cestovaní každý, kto bol v Hainburgu na nákupe a keď si otvorím článok, tak na mňa vyskočí desať tupých selfie fotiek. To sa nesmierne zmenilo. Pred rokmi sa písalo z lásky k cestovaniu a dnes sa píše zo sebalásky a sebaprezentácie. To je pre mňa veľký rozdiel.

Nepáči sa mi tá povrchnosť, ktorá sa vkradla do blogov. Píšu ich ľudia, ktorí vlastne často to cestovanie ani nemajú radi, ale teraz je to cool aktivita, tak sa vezú na tejto vlne. Niekedy krútim hlavou čo sú schopní napísať a x krát vidím doslova nebezpečné rady od ľudí, ktorí tak málo cestujú, no veriac že zjedli patent na rozum, ten neviditeľný rozum rozdávajú.

Dnes sa už ani nepíšu články o miestach a ich atmosfére, ale každý sa naháňa za článkami „ako ušetriť euro,“ „ako si zbaliť hygienické vrecko na cestu“ a všetci naháňajú itineráre, čo sú často len kópiami programov cestovných kancelárii. Celé je to akési pre mňa zvláštne. Preto tá kritika. Paradoxne som sa minule pristihol pri tom, že pred rokmi som čítal viac blogov, keď ich bolo menej, bavili ma.

Si ten typ, čo akoby nechce ísť príliš s módou a slepo nasledovať, čo je teraz „in.“ Čo sa mi na tebe páči. A práve preto ma prekvapila jedna krajina, ktorú si si obľúbil – Thajsko.

Táto krajina mi príde ako niečo, kde už každý bol, ide, písal o tom, skrátka krajina, ktorá sa totálne chytila prúdu. Čím ťa Thajsko tak očarilo a nevadí ti toto na ňom?

Ja by som pokojne išiel s dobou aj s módou, s tým problém nemám, ale ak sa mi nepáči, čo sa deje, nebudem sa hrať na to, aby som bol cool, len preto, že mi to prinesie tri lajky. Ja si radšej budem robiť niečo, za čo sa budem vedieť postaviť, za čo sa nebudem musieť hanbiť, teda skrátka robiť si čo chcem. V tom je tá krásna sloboda.

Thajsko je pre mňa unikátna krajina. Je to paradox, pretože sa veľmi často snažím vyhýbať miestam, ktoré poznačila masová turistika, no v Thajsku mi to akosi neprekáža a nesmierne rád sa sem vraciam. Je to krajina, ktorá má miesta preplnené turistami, no zároveň je to krajina, kde ak sa vydáte mimo turistickej cesty, nájdete krásne miesta, kde budete takmer sami. Mne sa nepáči na Thajsku to zovšeobecňovanie, že je to len masovka. Je to len polovičná pravda. Jasné že na Phukete či v Pattayi sa budem tlačiť s turistami, no keď sme prišli do Sukhotai hľadať staré chrámy, tak okolo nás bola len hŕstka ľudí a o tom to presne je.

Ja mám na Thajsku rád atmosféru. Dobre sa tam cítim, milujem thajský streetfood, jedlo a mám tam viacero priateľov. Ak chce ísť človek k moru, tak Thajsko je podľa mňa TOP krajina s tak širokým výberom pláží, že si nebudete vedieť vybrať. Strávil som v ňom necelých 8 mesiacov a viem, že kedykoľvek sa vrátim, opäť ma nadchne. Bangkok sa dokonca stal pre mňa jedným z najobľúbenejších miest a keby som si mal v JV Ázii vybrať miesto, kde by som pokojne mohol bývať, tak by to bol malajský Penang alebo práve Bangkok.

Tomáš Kubuš v Mjanmarsku

Prezradíš nám, kam sa chystáš najbližšie a aké máš ďalšie cestovateľské plány?

Sediac v Indii, kedy máme za sebou dva mesiace cestovania, veľmi o plánoch neuvažujeme, ale vieme, že chceme ísť pozrieť Saudskú Arábiu, keď sa nám konečne otvorila. Dlho sme o nej snívali, ale nechceme tam priletieť, stráviť v nej dva dni, vyškrtnúť si ju a potom sa chváliť ako sme ju videli. To by nemalo zmysel. Ešte čakáme na pár vecí a keď sa tie zmenia, dáme si ju a vychutnáme.

Okrem toho sme sa bavili, že budúci rok by nebol zlým nápadom výlet na Faerské ostrovy. Ja mám plnú hlavu Pakistanu. Chýba nám Istanbul, kde sme už pár mesiacov neboli a hoci sme v Indii, už teraz sa bavíme, čo všetko sa tu ešte dá vidieť.

Tomáš a jeho obľúbená India
Indiu vraj človek miluje alebo nenávidí. Tomáš má v tom jasno.

Je nejaká krajina, ktorú by si fakt nechcel navštíviť? Alebo čo ťa tak najmenej láka?

Nemyslím si, že by som našiel takú krajinu. Ja by som veľmi rád videl všetky krajiny na vlastné oči, aby som si mohol spraviť vlastný obraz. Ono sa názory menia aj rokmi. Pred pár rokmi by som povedal, že mi je napríklad ukradnuté Japonsko, ale dnes by som sa do neho veľmi rád pozrel.

Posledná otázka: Keby teraz niekto prišiel, že ktorých päť krajín by si mu odporúčal, ktoré by to boli a prečo práve tie?

1. Uzbekistan – krajinu som prvý krát navštívil pred desiatimi rokmi, kedy to bolo byrokraticky náročné, ale dnes je táto krajina bez víz a mimoriadne jednoduchá. Pritom má neskutočné pamiatky, Samarkand, Bucharu, Chivu a príbeh Hodvábnej cesty. O pár rokov sem budú chodiť mnohí ľudia, ktorí budú hovoriť akú „cool destináciu“ objavili. Treba ísť čím skôr.

Buchara v Uzbekistane
Typická Tomašova chvíľka – miestny čaj a kniha v uzbekistanskej Buchare.

2. India – nevyčerpateľná krajina, kde človek môže prísť desať či dvadsať krát a vie, že vždy tu nájde obrovské množstvo zaujímavosti. Ak miluje človek hory, ide na sever do Himalájí, ak históriu nájde tu Mugalovcov či iné dynastie, ktoré po sebe nechali unikátne pamiatky. Sú tu čajové políčka, posvätné rieky, koloniálna história, chrámové komplexy a potom je tu ten neuchopiteľný chaos. Krajina, kde stretnete turistov len na hlavných miestach, no inak budete sami.

3. Malajzia – krajina, ktorá je akosi vždy v tieni Thajska, no ktorá je pre mňa krásne unikátna pre svoju rôznorodosť. Málokto sa dnes vyberie len do Malajzie, skôr ju ľudia vnímajú ako Kuala Lumpur, no tá krajina má všetko. Dokonalý Penang, severné Borneo, tropické ostrovy s neobjavenými plážami. O pár rokov o nej budeme počúvať.

4. Turecko – ja tu krajinu milujem. Viem, že u nás sa Turecko vníma ako plážová destinácia s rezortovými hotelmi, no ak na ne zabudnete, nájdete krásnu krajinu, ktorá človeka zamestná na mesiace. Strávil som tu cestovaním viac než štyri mesiace, región za regiónom, a našiel som toľko krásy, že by to vydalo na knihu. Každý si tu nájde svoje miesta.

Bospor. Istanbul. Hranica medzi Európou a Áziou
Cesta z Európy do Ázie v Istanbule. Foto: František Kekely

5. Bangladéš – táto voľba je možno ovplyvnená nedávnou návštevou, ale ešte stále som z nej nadšený. Krajina, ktorá je tak neznáma, nás úplne dostala. Za dva týždne sme stretli desať turistov a každý deň bol prekvapením z toho, aká fantastická je táto krajina. Možno by som ju neodporúčal človeku, čo nikdy nebol v regióne, pretože by ho mohla zomlieť. Chaos, ľudia, davy ľudí, neznáme miesta, neturistické unikáty, to všetko robí z Bangladéšu pre mňa top destináciu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *