„Už to mám! Až včera som to dorobila. Nehnevaj sa. Zrútila sa nám časť školy a každý deň sme makali. 🙁 “ Aj takto vyzerala niekoľko týždňov trvajúca konverzácia s Danou Matěju, ktorá so svojim partnerom Jonathanom Davidom pôsobí ako charitatívna dobrovoľníčka v africkej Ugande. Čo je tu ich prácou a cieľom? A aké temné, ale i svetlé a krásne stránky táto krajina východnej Afriky skrýva?
Začnime samotnou Ugandou. Prečo práve táto krajina? Len samotná Afrika ponúka naozaj veľmi pestrú ponuku oblastí, kde by sa pomoc hodila. Tak prečo Uganda?
Je to skôr náhoda. Po niekoľkých mesiacoch hľadania dobrovoľníckej činnosti kdekoľvek som úplnou náhodou našla českú nemocnicu, ktorá mala základňu práve v Ugande. S manželom sme si povedali, že by bolo zaujímavé ísť práve do krajiny, ktorú väčšina ľudí ani nevie zakresliť na mape.
Ako dlho tam už pôsobíte?
Zatiaľ sú to dva roky.
Ugandu mám okrem iného dosť spojenú s filmom Posledný škótsky kráľ, ktorá nám približuje krajinu za bývalého vládcu krajiny – Idi Amina, prezývaného aj mäsiar z Kampaly. Samotná prezývka myslím dosť naznačuje, o akého človeka išlo. Keď si niekto ten film pozrie, asi nebude mať chuť ísť do Ugandy. No Idi Amin je už mŕtvy. Aká je situácia v krajine teraz? Je tam pokoj?
Jeden z mojich obľúbených filmov! Uganda se stále spamätáva a ešte dlho bude z niekoľkoročného konfliktu. Ne len z Idiho Amina, ale i z NRA (National Resistance Army, takzvaná armáda Božieho odporu), ktorá okupovala sever Ugandy do roku 2006. Bohužiaľ stále pod vedením Josepha Konyho bojujú tisíce detí, ktoré boli nasilu odvlečené od svojich rodín a bojovali v predných líniách. Terorizoval sever Ugandy viac než 20 rokov a takmer nikto u nás o tom nevedel, čo je veľmi smutné. Spolupracujem s ľuďmi ze severu, ktorých postihla vojna a ich rodiny boli vyvraždené. Stále je to veľmi krehká téma. Napriek tomu, v súčasnej dobe je podľa môjho názoru Uganda v rozkvete! Turizmu se tu darí každým rokom viac a moc milo ma prekvapuje, že se toto miesto stáva cieľovou destináciou pre množstvo mladých cestovateľov a dobrodruhov.
Spomenula si, že stále bojujú tisíce detí... kde a za čo?
Kony bol vytlačený z Ugandy v roku 2005 a teraz by sa mal pohybovať niekde v Južnom Sudáne. Avšak nikto nevie, kde presne, v roku 2017 sa ukončilo pátranie. Za čo on a tá jeho detská armáda bojuje podľa mňa nikto presne nechápe. Kony sa označuje za freedom fighter, teda bojovníka za slobodu. Chcel, aby sa ľudia riadili Desatorom Božích prikázaní a ak ľudia odmietli jeho víziu, zabíjal ich. Je ťažké pochopiť tú jeho víziu.
Prišli ste do Ugandy, neznámej krajiny. Skúste vymenovať prvé tri veci, ktoré vás tu naozaj v prvých mesiacoch zaskočili.
Keďže sme ani jeden nevedeli do čoho ideme, povedali sme si, že bude lepšie, keď budeme milo prekvapení než nemilo zaskočení. Teda sme se pripravili na to najhoršie. A k tým trom veciam:
1. Každý v Ugande má mobilný telefón – to som vôbec nečakala! Či ste v meste alebo v zapadnutej dedine, takmer každý, kto tu žije vlastní mobilný telefón, ktorý používa nie len k volaniu ale i k plateniu v obchode, školného, elektriny a množstva ďalšieho.
2. Keď prídeš do zapadnutých dedín, je to ako keby si nastúpil do stroja času, ktorý ťa vezme späť do minulosti. Keď sa dívaš na film Posledný škótsky kráľ, ktorý ukazuje Ugandu okolo roku 1971, v podstate absolútne nič sa nezmenilo. Môžete vidieť akurát nové cesty, ktoré stavajú čínske korporácie, ktoré majú dohodu s miestnou vládou, no to je tak všetko.
3. Keď si potrebujete niečo kúpiť, v podstate nemáte na výber. Všade sa predáva úplne to isté a bohužiaľ aj s rovnakou kvalitou výrobku. Miestni používajú rovnaké nádoby, nosia rovnaké oblečenie alebo používajú rovnakú elektroniku. V Európe máte výber, že nevieme od ktorej spoločnosti si výrobok zakúpiť, tu nemáte možnosť. A to najsmutnejšie je, že Uganda je krajina, kde Čína vyváža tie najhoršie výrobky, ktoré nikde inde nepredá a miestni tak nemajú šancu si zakúpiť kvalitný produkt. Pri sťahovaní sme si museli nakúpiť všetku elektroniku v Európe a priviezť si všetko so sebou v kufroch.
Zaujíma ma proces, akým ste sa adaptovali do miestnej komunity. Ako vás zo začiatku brali miestni a ako ste si ich získavali? Boli i nejaké kuriózne situácie?
Pre mňa osobne boli prvé dva týždne kritické. Z veľkého multikultúrneho Glasgow som sa nasťahovala do zapadnutej dediny v Ugande, bez vody, elektriny, spanie sa splošticami a každodennou kýblikovou „sprchou.“ Je úplne neskutočne ako sa ľudské telo automaticky prispôsobí všetkým zmenám!
Tým najkrajším na Ugande sú bezpochyby miestni ľudia! Bolo veľmi ľahké si k ním nájsť cestu a vždy sa nám snažili pomôcť, už od úplných začiatkov. Kurióznych situácii bolo veľa, hlavne takých, ktoré súvisia s kultúrou a vy ako nováčik o nej nič neviete. Napríklad raz sme rodine doviezli ako dar kurčatá, avšak sme nevedeli, že odovzdať mŕtve zvieratá znamená začiatok vojny medzi vami a danou osobou. 😀 Našťastie, rodina sa tomu zasmiala.
Sám dobre viem, že v jednom africkom štáte môžu žiť aj desiatky rôznych kmeňov. Nie je to ako u nás, že na Slovensku sú hlavne Slováci, v Čechách hlavne Česi atď. V Afrike to je výraznejší mix. Čo údolie, to môže byť iná kultúra, iný, jazyk, iní ľudia, aj keď je to stále jeden štát. Uganda je na tom myslím rovnako. S ktorými konkrétnymi kmeňmi vy pracujete? Mohli by ste nám niečo o nich povedať? Napríklad, čím sú typické, čo sa týka obliekania, zvykov...
V Ugande žije viac ako 50 kmeňov, teda kultúra je veľmi rozmanitá. Okrem toho, že každý kmeň má svoj vlastný jazyk, líšia sa aj štýlom obliekania, tancu, uctievajú vlastné božstvá a podobne. Uganda je poskladaná zo štyroch kraľovstiev. My žijeme v centrálnej časti, ktorá je súčasťou Bugandského kraľovstva a kráľ sa volá Kabak Mwanga II. Ľudia v tomto regióne hovoria najmä jazykom luganda – veľmi náročný a energický jazyk. A ľuďom, ktorí v tejto oblasti žijú či boli tu narodení sa hovorí Baganda v množnom čísle alebo Muganda v jednotnom.
Tradičným oblečením pre ženu je tu takzvaný gomés, čo sú tradicčné nadrozmerné farebné šaty s nafúknutým krátkym rukávom a dlhým opaskom. Muži nosia kanza – dlhý biely hábit s dlhými rukávmi. Viem, vyzerá to trochu ako moslimské oblečenie, ale nemajú radi, keď to niekto porovnáva práve s moslimským oblečením. Toto oblečenie sa nosí hlavne na sviatočné udalosti alebo ho nosia staršie generácie ako známku rešpektu.
Zvykov a tradícii majú veľa. Ak mám vymenovať moje najobľúbenejšie, je to tradičný tanec kiganda, ktorý je pre Buganda veľmi typickým. Keď začnú miestne ženy tancovať pomocou svojich bokov v rytme bugandskych bubnov, človek nechce odtrhnúť oči. Miestne svadby sú nezabudnuteľným zážitkom a berú sa veľmi vážne. Miestni ich slávia celé tri dni. V prvý deň prebieha zoznámenie a manžel žiada rodinu nevesty o zvolenie a odovzdáva dary. Druhy deň prebiehajú tradičné ceremónie v tradičnom kultúrnom oblečení a tretí deň klasická svadobná ceremónie.
Každopádne, určite nie na všetky tradície sa je radosť dívať. Ugandské dediny stále dodržujú ohavné zvyky, o ktorých keby hovoríme, neuveríte, že toto ľudia môžu stále v 21. storočí praktizovať. Väčšina z nich je praktizovaná na ženách, pretože tie sú tu stále akoby podradenou skupinou.
Hovoríme napríklad o ženskej obriezke? Alebo čo máš konkrétne na mysli?
Áno, naťahujú im genitálie a zašívajú. Akonáhle ma dievča prvú menštruáciu, rodina sa ju snaží predať do manželstva a tým získať dary. Dievčatá opúšťajú školu vo veku, kedy ich rodina môže vydať, teda väčšina z nich nikdy nedokončí vzdelanie. Sú brané ako druhá trieda a nemajú tu rovnaké práva ako muži. Keď zdravia muža, musia byť na kolenách.
Na toto veľmi ťažko niečo povedať... tie obriezky ma úprimne, bohužiaľ, v týchto končinách až tak neprekvapujú, že sa ešte niekde najmä na dedinách praktizujú, ale s tým kľačaním žien som sa veru ešte nestretol...
Kľačanie je známka rešpektu. Tu napríklad keď idú deti v škole so zošitom na kontrolu k učiteľovi, tak si kľaknú. Akonáhle chlapec dovŕši istý vek, potom už kľačať nemusí, ale dievča áno. Sú to tradície najmä na dedinách, v mestách sa to moc nedodržiava.
Teraz k vám dvom. V krajine už teda pôsobíte dva roky. Čo všetko sa vám už za ten čas podarilo dosiahnuť?
Podarilo sa nám tu vybudovať základňu našej medzinárodnej charitatívnej organizácie CHANGE TOMORROW. Miestna základná škola tu bola naozaj v troskách. Deti nemali jedlo. Za rok sa nám podarilo nájsť veľké množstvo sponzorov, ktorí sú súčasťou našich projektov. 300 deti ma teraz každý deň raňajky, obed a kvalitnú výučbu vedenú kvalifikovanými učiteľmi. Založili sme ženské hnutie STAND UP FOR WOMEN, ktoré má v súčasnosti 70 členiek. Učia sa po anglicky, základy, ako si založiť vlastné podnikanie, základy o financiách – ako s nimi pracovať, ako šetriť. Tým hlavným cieľom je byť sebestačná a finančne nezávislá. A to je ešte len začiatok.
Aké sú tu teda vaše plány do budúcna?
Plány máme veľké, no na každú zmenu si miestni obyvatelia zvykajú nie dni či týždne, ale roky. Žijeme teda skôr súčasnosťou. Cieľom je poskytnúť kvalitné vzdelanie v dedine a miestnym ženám možnosť byť finančne nezávislé a sebestačné. Miestni robia veľký kus práce a snažia sa nás podporiť. Každú našu zmenu naozaj rešpektujú s otvorenou náručou.
Organizácii sa dá pomôcť príspevkami, ale i dobrovoľníckou prácou priamo v Ugande. Povedzme, že mám záujem prísť pomáhať. Čo treba spraviť a spĺňať, aby som sa k vám mohol pripojiť?
Je potreba rešpektovať miestnu kultúru, miestnych ľudí a s tým taktiež naše požiadavky, aby človek v konečnej fáze nenarobili viac škody ako úžitku. Pre nás je dôležitý čistý trestný register a s každým dobrovoľníkom máme pohovor cez skype. Na povolaní nám nezáleží, pretože nakoniec to najcennejšie, čo tu ľuďom dáte, je váš voľný čas a vaša prítomnosť.
Podľa mňa by toto malo byť pravidlom pre každého z nás, skúsiť si žiť ako niekto, kto nemal to šťastie, aby sme si uvedomili, aký je život krásny, avšak i krutý zároveň. Je to nezabudnuteľná životná skúsenosť, ktorá veľa ľuďom môže otvoriť oči.
Ako sa zhruba pohybujú ceny leteniek, keď už teda rozhodnem za vami prísť? Čakajú ma ešte iné, väčšie náklady?
Letenky sú rôzne. Oplatí sa ich kúpiť aspoň dva mesiace dopredu a tuším, že je možne ich zakúpiť už od 300£ (340€). Každý dobrovoľník si hradí vlastné ubytovanie a transport. Stretávame sa s ľuďmi, ktorí nás za to kritizujú, to nás však neodradí. Podľa nášho názoru by charitatívna organizácia platiť takéto náklady dobrovoľníkom nemala, pretože tieto financie môžu zaplatiť užitočné projekty CHANGE TOMORROW a sponzori chcú vidieť, kde 100% z ich financií ide a malo by to byť na naozaj dobrú vec. Koniec koncov aj my dvaja žijeme v Ugande zo svojich úspor, ktoré sme si počas dvoch rokov pred sťahovaním našetrili. Čo sa týka jedla, to majú dobrovoľníci v škole zadarmo. Súčasťou školy je aj veľký pozemok, na ktorom sme začali farmárčiť, teda nie je problém si vykopať zemiaky, nazbierať zeleninu alebo ovocie. Na raňajky si treba zvyknúť na kukuričnú kašu s plackami a ovocie, k obedu lokálne špeciality.
Na ako dlho k vám dobrovoľníci chodia? A vyhovuje im to miestne bývanie i strava?
Minimálna doba sú 4 týždne. Nie je to samozrejme klasická dovolenka pri mori alebo na horách. Maximálna doba je individuálna, u nás môžu zostať ako dlho chcú, nakoniec, čím dlhšie, tým lepšie. Dobrovoľníci trávia čas s deťmi, ktoré si veľmi rýchlo vytvoria psychickú väzbu. A zatiaľ sme nemali nikoho, kto by sa sťažoval či už na ubytovanie alebo stravu. O dobrovoľníkov sa tiež poctivo staráme a ak niekomu niečo nevyhovuje, snažíme sa nájsť spoločné riešenie.
Teraz otázka, ktorú sám dostávam neustále. A čo choroby? 🙂 Odporúčate tu nejaké očkovania alebo prevenciu do danej oblasti?
Záleží na každom z nás, aby sa cítil bezpečne. Povinným očkovaním je žltá zimnica, ktorou sa preukazujete na letisku. Vhodný je brušný týfus, pretože voda tu nie je pitná a pri dlhšom pobyte sa môže stať, že sa napijete zlej vody. Keďže pracujeme aj s chorými deťmi, máme očkovanie na žltačku a zatiaľ sme nemali žiadne problémy. Ak do Ugandy idete na mesiac, je možnosť užívať antimalariká, avšak pri dlhšom pobyte 3 mesiace a viac je lepšie, nech si to telo zvykne. Za dva roky ani jeden z nás maláriu nemal a ak sa tak stane, všade fungujú kliniky, kde vás ihneď ošetrí a nasadia vhodnú liečbu. Ja som zástancom toho, aby sa človek naočkoval tým najdôležitejším a ak zostaneš v krajine dlhšie ako mesiac, je najlepšie, aby si tu organizmus zvykal.
Vrátim sa k tej strave. Osobne milujem africkú kuchyňu. Vie byť jednoduchá a naozaj chutná. Alebo lepšie pripravené mäsá a steaky som ešte nikdy, nikde nejedol. Dá sa povedať, že až vďaka Afrike naozaj milujem mäso. 😀 No Afrika je naozaj obrovský pojem a každá krajina, oblasť má niečo vlastné. Verím, že nie všade to musí byť také, ako som teraz opísal. Ako vám chutí v Ugande?
Na miestne jedlo som si zvykla od prvého dňa. Jonny to mal náročnejšie, pretože vyrastal na klasickej britskej strave, ktorá je vo väčšine prípadov z polotovaru. Každé ráno vyrazíme s platenou taškou na miestny trh, kde už na nás čakajú čerstvé suroviny a jednoducho sme si to zamilovali. Ráno nám nosia čerstvé mlieko, Zbierame si avokáda v škole priamo zo stromu alebo si vykopeme čerstvé zemiaky. Moc si toho vážime, pretože nie každý ma tú šancu jesť takmer akúkoľvek zeleninu a ovocie bez chemických postrekov. Našim obľúbeným jedlom je bez diskusie matooke – tradičné pomačkané banány, hovädzie mäso a oriešková omáčka. Tým nepohrdneme nikdy.
Predtým ste mi v spravách spomínali, že pomáhate organizovať aj rôzne výlety v rámci Ugandy pre Slovákov a Čechov, ktorí tam prídu. Že časť sumy potom putuje na pomoc miestnym. Viem, že do Ugandy sa chodí na gorily. Toto bude asi otázka na dlhšiu odpoveď a aj tak tam určite nedáme všetko, ale spýtam sa: Čo ešte sa dá v širšom okruhu od vás zaujímavé navštíviť a vidieť?
Presne tak. Tropický dažďový prales v Ugande je jedným z posledných miest, kde môžete stále vidieť gorily horské v ich prirodzenom prostredí. Uganda je jednou z najkrajších afrických krajín, ktorá je plná národných parkov, vodopádov a malých hotelíkov, v ktorých nemusíte mať strach prečkať noc. Každý jedinec si v Ugande nájde svoje.
Ja rada cestujem a spoznávam kultúru miestnych obyvateľov. Je tu stále možné navštíviť lokálne kmene ako napríklad Karamoja na severe. Nie je to klasické miesto pre turistov, ale prežiť deň a noc s kmeňom a byť súčasťou ich každodenného stereotypu je nezabudnuteľným zážitkom.
Uganda je taktiež známa rozsiahlymi čajovými a kávovými plantážami. V oblasti Elgon je možne navštíviť farmárov, ktorí vám ukážu celý proces výroby. Svoju šálku kávy si tak môžete poctivo nazbierať, upražiť, zomlieť a vychutnať si pravú chuť kávy.
V národnom parku Murchison môžete vidieť takmer všetky zvieratá, pre ktoré je Uganda domovom.
Prejdite sa loďou po Níle a pozorujte ranné vstávanie hrochov, popoludní zlaňujte vodopády a nasledujúci deň môžete trekovať za šimpanzmi.
Po ceste z Murchison môžete navštíviť jediné miesto v Ugande, kde žijú nosorožce a to národný park Ziwa. Každý nosorožec tu má svojho rangera, ktorá ich chráni pred pytliakmi. V blízkosti Queen Elisbeth máte možnosť vidieť stromové levy a v mesačných horách Rwenzori vyšplhať na Mt.Sabynio a z vrcholu sa kochať výhľadom na Ugandu, Rwandu a Keňu.
A takto môžem pokračovať do nekonečna! U veľa ľuďoch Uganda vyvoláva obavy a v iných, ako napríklad v nás, zas neodolateľné dobrodružstvo!
Výlety pre našich dobrovoľníkov organizuje náš veľmi blízky priateľ, ktorý má svoju firmu a 10% z každého výletu nám posiela na účet. Táto suma pomáha zaplatiť platy učitelov v základnej škole CHANGE TOMORROW.
Na záver. Ste tam šťastní? Čo vám najviac chýba? 🙂
Uganda sa stala našim domovom. Tak, ako aj každá krajina má svoje zápory, s ktorými bojujeme každý deň. Každé ráno sa prebúdzam do nového dňa s úsmevom a zaspávam spokojná z toho, čo sme spoločne v daný deň dosiahli. Tento pocit želám každému, pretože neexistuje nič lepšie ako pocit, ze ste sami so sebou a tým čo robíte spokojný. 🙂 Naopak, chýba mi pocit, že ráno vstanem a všetko funguje bez problémov 😀 napríklad teraz, náš posledný vysávač vydržal len mesiac a nový hriankovač bohužiaľ ani fungovať nezačal. 😀 Avšak sú to maličkosti. Každopádne, najviac nám chýba rodina a priatelia.
Facebook stránka charitatívnej organizácie Change Tomorrow:
Pridaj komentár
