Okúpte sa v krásnej azúrovej lagúne. Plavte sa loďou z ostrova na ostrov či vyskúšajte potápanie.
A keď už budete mať mora viac než dostatok, prejdite sa štýlovými uličkami starých miest alebo po miestach, kde sa natáčal Game of Thrones.
Následne preskúmajte prastaré chrámy, ktoré majú vyše 5000 rokov – teda staršie než pyramídy v Egypte, či prejdite sa starými, taktiež vyše 2000 rokov starými katakombami.
A nezabudnite ani na večerný párty život 🙂 ktorým je tento ostrov medzi mladými taktiež známy.
Tento ostrovný štát uprostred Stredozemného mora, medzi Európou a Afrikou, nepatril zrovna medzi krajiny, ktoré by ma niečím lákali a chcel som navštíviť, no nejakou zhodou okolností som sa tu zastavil a ako to často v takýchto prípadoch býva – keď nič človek nečaká, ostáva najviac milo prekvapený. 🙂 A Malta je presne tým príkladom!
Prezradím vám viac o tomto zaujímavom ostrove a pridám aj množstvo osobných, praktických informácií, ako a za koľko som ho spoznal a precestoval ja.
Aj keď je Malta v rámci Európy pomerne ďaleko a okolo je iba more, dostať sa sem je jednoduché. Lietajú tu aj nízko-nakladové lety – konkrétne Ryanair – priamo z Bratislavy a keď sa človek posnaží, pozrie vhodné termíny, vie sa cenovo za letenky tam aj späť zmestiť do 100€.
Samozrejme, v čase tvojho čítania môže byť už situácia iná.
Okrem Bratislavy tam Ryanair lieta aj z Viedne či z Budapešti. Pravidelné linky z Budapešti či z poľských miest tu má aj Wizzair. Takže možno sa oplatí pozrieť aj tieto linky, ak by náhodou boli výrazne lacnejšie. Hovorím výraznejšie, lebo ak by bolo letenka lacnejšia o cca 20-30€, neviem, či sa kvôli tomu oplatí platiť autobus alebo vlak a ešte sa trmácať do vedľajšej krajiny. Asi nie.
Keď človek pristane na letisku, rieši, ako sa dostane na hotel. Viem, že z maltského medzinárodného letiska jazdia aj nejaké verejné autobusy, ale keďže som býval až za hlavným mestom Valleta a hlavne som unavený naozaj nemal chuť na verejnú dopravu, objednal som si cez známu aplikáciu taxík. Funguje tu Bolt aj Uber.
Malta ja rozlohou malý štát a jeho hlavný ostrov „Malta“ bez tých zvyšných ostrovov ešte menší, takže dostať sa z bodu A do bodu B je tu vždy otázka len niekoľkých km a teda taxík vás rozhodne nezruinuje.
Do poslednej chvíle som si nebol istý, ako sa budem prepravovať po ostrove. Premýšľal som nad požičaním auta, skútra i bicykla.
No keď sme sa hneď druhý deň išli najesť k neďalekému malému prístavu (v Spinalo Bay), stretli sme tam pri ceste chlapíka s mapkami, ktorý ponúkal klasické a už vo svete dobre známe „Citysightseeing Tours,“ teda jazdy vyhliadkovými autobusmi, ktoré jazdia po ostrove, zastavujú na jednotlivých miestach a vy ak chcete na danom mieste vystúpiť, tak proste vystúpite, pozriete si ho lepšie a potom podľa harmonogramu nastúpite na ďalší taký autobus a idete ďalej na ďalšie miesta. Štýl „Hop On and Hop Off,“ teda naskočiť a vyskočiť.
Určite ste tieto autobusy už videli v nejakých mestách. Nikdy som na tom nebol, lebo mi to prišlo ako príliš turistická a pre správneho cestovateľa nehodná vec 🙂 , ale tu na Malte som sa to rozhodol prvýkrát vyskúšať. Bol som tu akýsi lenivý vybaviť niečo a možno to bolo aj tým, že tento ostrov ma zo začiatku až tak nezaujímal, teda neplánoval som príliš popredu, ako, kde, čo... skôr som tu prišiel a že uvidí sa na mieste. (Takto cestovať naozaj nezvyknem, no Malta prišla akosi na rýchlo. Bývalej som napríklad dokupoval letenky len pár hodín pred odletom.)
A musím povedať, že tá Citysightseeing Tour sa mi naozaj páčila. 😀 Bolo to bezstarostné. Nemusel som nič vybavovať, stresovať sa so šoférovaním, parkovaním, tankovaním a podľa trasy jazdy som si jednoducho vytipoval miesta, na ktorých si aj vystúpim a potom pôjdem ďalším nasledujúcim Citysigtseeing autobusom ďalej.
Chodia za sebou dookola v určitých intervaloch. Jediné, čo si musíte dať pozor, kedy ide ten úplne posledný, ktorý vás ešte zoberie späť, inak ostanete niekde na druhej strane ostrova... ale ako som spomínal, je to dosť malý ostrov, takže ani to nie je žiadna veľká tragédia a prinajhoršom by ste si zavolali taxík.
Na hlavnom ostrove sú s týmito autobusmi na výber 2 trasy: severná modrá a južná červená. Spomínaný chlapík nám dal mapky i brožúrky, cez aké miesta jednotlivé trasy idú a podľa toho sme si vybrali – južnú červenú, ktorá išla aj cez hlavné mesto Valletta (zapísané v UNESCO) a cez ďalšie pre mňa zaujímavé miesta, ktoré neskôr spomeniem:
Bol to naozaj jednoduchý, bezstarostný a aj lacný spôsob, ako spoznať kus ostrova a viacero jeho zaujímavých miest. Celodenný lístok nás stál 20€ na osobu, kúpili sme ho priamo u toho chlapíka.
Spoločnosť ponúkala aj cenovo pomerne lacný výlet loďou na ďalšie ostrovy, čo sme taktiež využili, takže jeden deň sme spoznávali hlavný ostrov Malta a ďalší sme sa plavili a túlali po ďalších 2 známych ostrovoch Malty: Gozo a Comino (okrem týchto 3 má Malta ešte viacero malinkých ostrovčekov).
Čo sa týka peňazí, dobrou správou pre nás Slovákov je to, že sa tu platí eurom, teda nemusíme riešiť žiadne menenie peňazí. Platba kartou taktiež nie je problém.
Ak by som mal porovnať miestne ceny napríklad so Slovenskom, Malta mi príde o niečo drahšia, ale rozhodne nie príliš. Alebo môžem povedať: lacnejšia než krajiny západnej Európy, nehovoriac o tých na severe. 🙂
Napríklad za pivo som tu väčšinou platil tak do 3€, čo je porovnateľné s Bratislavou. Za obed alebo večeru... to samozrejme záleží, aký podnik si zvolíte. Tento výlet sme sa snažili príliš nerozhadzovať, ale si aj trochu dopriať, takže sme vyberali podniky – veľmi slušné, pekné i veľmi chutné – kde sa vedel človek naobedovať/navečerať aj do 15€, prípadne 20€, ak si dal niečo „drahšie“.
Samozrejme, ak by ste si vybrali nejakú luxusnejšiu reštauráciu priamo pri mori, ceny budú min. dvojnásobné.
Na internete môžete nájsť rôzne sumy, koľko tu odporúčajú turistom na deň (jedlo, voda, káva, pivo, doprava, vstupy, suveníry...). Ak by som mal urobiť nejaký priemer, tak väčšinou radia okolo 100€ na osobu za deň, čo by z našej skúsenosti mohlo sedieť. My sme to dokonca myslím zvládali o trochu lacnejšie. To už ale záleží na vás.
Na ostrove nebudete mať s angličtinou žiadny problém, keďže je to oficiálne aj úradný jazyk krajiny. Malta bola do zisku nezávislosti 1964 pod vplyvom Veľkej Británie, čo tu zanechalo angličtinu.
Okrem nej je tu úradným jazykom aj maltčina, ktorá patrí medzi semitské jazyky – teda jedna jazyková rodina s arabčinou či hebrejčinou. Mnohí dokonca označujú maltčinu za nárečie arabčiny, ktoré bolo ešte premiešané s európskymi (napríklad talianskymi) slovami. Arabi ovládali tento ostrov vyše 200 rokov v stredoveku – maltčina je tak spomienka na túto časť dejín.
Pôvodne som tento výlet nevybral ako nejakú spoznávačku, ale že idem niekam vypadnúť a na chvíľu sa tam zabaviť. Naozaj, pred cestou som sa na Maltu díval ako na miesto, kde to vraj v noci žije, je tu veľa mladých, disco... a trochu tam vypnem, odreagujem sa (potreboval som to vtedy).
Podľa toho som vyberal aj miesto, v ktorom budem bývať. Počul som, že takým párty mestečkom je St Julian's (San Ġiljan), pár km severne od Vallety. Okrem rušného nočného života, ktorý sme tu naozaj našli, tu nájdete aj mestské pláže.
Keďže pôvodne som mal ísť sám a už dlhšie som nebýval v hostely, rozhodol som sa pre hostel, že tam spoznám ďalších mladých a sám teda určite nebudem (mám rád hostely). Na internete som narazil na Marco Polo Hostel, ktorý je vraj dobrý na také spoznanie sa s inými ľuďmi a večer to dokonca na ňom vie žiť, čo som vtedy hľadal.
Áno, môžem potvrdiť, že tu sa viete spoznať s ďalšími mladými ľuďmi a Marco Polo určite má svoj štýl, ktorý zaujme, no čo sa týka mojej izby, tak bola doslovne jednoduchá. 😀 Proste naozaj jednoduchá a bez okna, teda ak nerátam to okno do pračovne, kde mi sem tam niekto pobehoval. Čiže za toto asi mínus, ale na ten víkend a s cieľom spoznať iných ľudí... ok, to asi splnilo. 🙂
V inom ubytovaní som na Malte nebýval, takže viac vám neporadím, ale na Bookingu určite nájdete množstvo možností, od lacných po luxusné, vo Vallete, blízko nej i na druhej strane ostrova... určite si vyberiete podľa chuti a, ako ja, podľa toho, čo hľadáte a čo idete na Maltu robiť.
Prejdime už ku konkrétnym miestam na Malte, ktoré ma naozaj prekvapili a pred rozhodnutím prísť sem, som ani netušil, že tu niečo také na mňa čaká! (Prípravu na tento výlet som fakt odflákol, čo naozaj nezvyknem!)
Samozrejme, jednou zo zastávok, ktorú tu spraví hádam každý, je návšteva hlavného mesta krajiny.
Doslova som si zamiloval pohľad na toto malé mestečko, najmä od mora. Jednoducho si predstavte krásne, historické mestečko (celé na zozname UNESCO) na akomsi polostrovnom výbežku – teda ktoré z troch strán obmýva more a zátoky. Obkolesené je pevnosťami a hradbami, ktoré ho kedysi chránili pred útokmi od mora. A scenérii dominujú jeho chrámy, najmä veľká, krásna kupola miestnej baziliky. Nádherné pohľady:
My sme Vallettu prešli za pár hodín, aj s posedením. Určite sa dá aj dlhšie, ale nám to stačilo. Mesto v podstate pretína jedna hlavná ulica Republiky (Republica Street), od ktorej sa postupne do bokov odpájajú ďalšie, vedľajšie ulice.
Navštíviť sa tu dá už spomínaná a z diaľky dominantná bazilika, no oveľa krajší a vzácnejší interiér má miestna katedrála v centre (katedrála = sídlo biskupa). V nej ale rátajte aj so zaplatením vstupu. Vo Vallette dokonca ešte nájdete aj staroveký grécky chrám či priamo na Republica Street antické stĺpy. Ďalej sa tu dá navštíviť napríklad pevnosť St. Elmo, pri ktorom nájdete aj vojenské múzeum. A veľmi obľúbeným miestom sú tu aj Upper Barrakka Gardens, čo sú vlastne verejné záhrady/park s krásnymi výhľadmi – najmä tie výhľady na zátoky a prístavy som si, nie len vo Vallette, ale celkovo na Malte, naozaj zamiloval!
Ďalším miestom, ktoré sme chceli vidieť, bola táto zátoka posiata malými, farebnými rybárskymi loďkami. Viete tu spraviť naozaj pekné fotografie, príjemne posedieť pri tomto rozkošnom prístave a ísť ďalej. Tak sme to v skratke spravili my.
Predtým sme boli v Taliansku na ostrove Capri, kde sa „Blue Grotto“ nazýva známa miestna jaskyňa, do ktorej sa zvykne vstupovať loďkou z mora malým vchodom a lom svetla, ktorý z vonku preniká do vnútra, vytvára vo vnútri jaskyne neuveriteľne modrú vodnú plochu. Dopočuli sme sa, že nejakú „Blue Grotto“ (teda v preklade Modrú jaskyňu) majú aj tu na juhu Malty a dokonca kúsok od nej stojí náš Citysigtseeing autobus. Tak sme išli teda pozrieť aj tú.
Plavbu loďkou sme teraz ale nechali tak. Keď sme pozreli videá a fotografie miesta, zhodli sme sa, že radšej než na loďku (na videách sa nám to až tak nepáčilo ako na tom Capri), ostaneme radšej na pevnine, vyjdeme trochu vyššie a z hora z útesov (je tam na to spravená vyhliadková plošina aj s lavičkami) odfotíme túto krásnu bránu, pod ktorou sa tunajšia Blue Grotto nachádza:
Toto je jedna z vecí, o ktorej som predtým nevedel a na Malte ma totálne prekvapila! Naozaj som nevedel, že kdesi na tom ostrovčeku zvanom Malte niečo takéto je...
Milujem históriu, vzácne pamiatky a vyše 5000 rokov staré chrámy, ktoré sú staršie než egyptské pyramídy, boli pre mňa teda možno higlihtom celého spoznávania hlavného ostrova. Wooow! Vyše 5000 rokov dozadu sa tu niekto modlil, niekto to staval, zrejme tu nosili obety svojim bohom alebo bohvie čomu verili... a ja sa tu teraz pomedzi to prechádzam. Neviem ako vy, ale mňa to proste fascinuje! 5000 rokov dozadu!
Mimochodom, je to dôkaz, že Malta bola niekým obývaná už tisícročia pred Kristom.
A čo je ešte zaujímavejšie, takéto chrámy tu nenájdete len na jednom mieste a dokonca nie len na hlavnom ostrove, ale je ich tu roztrúsených hneď niekoľko. My sme prišli navštíviť tie v Ħaġar Qim na južnom pobreží. Bolo to super, otvorené priestranstvo, na ktorom stoja len staré megalitické chrámy a ešte k tomu aj výhľady na more.
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Premýšľali sme aj nad Tarxien Temples, ktoré sú priamo v meste Tarxien, zopár km južne od Valletty, no bolo tam dosť ľudí a ak si správne pamätám, bez rezervácie vopred už nikoho nepúšťali. Známe nálezisko je aj Skorba v severozápadnej časti ostrova. A tie úplne najstaršie (teda ešte o pár storočí skôr) nájdete na ostrove Gozo.
Z hlavného ostrova Malta chcem určite spomenúť ešte jedno miesto, ktoré sme v deň odletu odbehli pozrieť taxíkom. Keď som sa o ňom dopočul, chcel som ho vidieť.
Nachádza sa v meste Rabat. Mimochodom, hneď vedľa tohto mesta sa nachádza aj mestečko Mdina, čo je bývalé hlavné mesto Malty. Obe tieto mesta Rabat i Mdina sú historické a nájdete tam viaceré historické pamiatky, pevnosti, chrámy atď., čiže kto máte čas, choďte tam.
Ešte jedna zaujímavosť: Ako dlhoročného sprievodcu Maroka ma názvy týchto dvoch miest prekvapili. Rabat je i názov hlavného mesta Maroka a Mdina sa veľmi a nie náhodou podobá názvu Medina, čo je posvätné miesto moslimov v Saudskej Arábii či takto sa nazývajú aj historické časti miest s charakteristickým labyrintom úzkych uličiek v severnej Afrike. Jednoducho, názvy týchto miest sú spomienkou na časy Arabov, ktorí tomuto ostrovu vládli vyše 200 rokov.
Ale späť k veľmi zaujímavému miestu v Rabate, ktorým je St Paul’s Catacombs – teda katakomby svätého Pavla. Ide o vyše 2000 rokov staré katakomby, v ktorých boli pochovávaní ľudia už v časoch Feničanov, následne Rimanov a potom i prví kresťania na ostrove (už časy Byzantskej ríše). Jednoducho povedané, rozsiahly cintorínový komplex pod zemou, ktorý svojmu účelu slúžil zhruba 800 rokov. Prechádzať tými miestami je zvláštne a nepochybne to má svoju atmosféru. Obzvlášť milovníci dejín, odporúčam!
Fotogenická a príjemná pobrežná dedinka/ mestečko Mellieħa na severozápade hlavného ostrova.
Malta je známa aj tým, že sa tu natáčali niektoré známe filmy, ako napríklad niektoré scény z Gladiátora či Tróje, alebo seriály a tým najznámejším je určite Game of Thrones.
Práve mestá Rabat a Medina sa môžu pochváliť scénkami v tomto seriály, taktiež aj Valletta a iné oblasti. Konkrétne môžem spomenúť miesta ako St. Dominic’s Convent (kláštor svätého Dominika) v Rabate, the Gate of the Mdina (bránu Mdiny), pevnosť Ricasolli vo Vallette, paláce Verdala i San Anton, pevnosti Saint Angelo (svätý Anjel) a Manoel, alebo The Azure Window na brehoch ostrova Gozo.
Okrem hlavného ostrova Malta sme sa rozhodli pozrieť aj ďalšie dva veľké ostrovy – Gozo a Comino. Takéto plavby sa tu organizujú denne a na ich ponuku niekde na pobreží či v prístavoch narazíte, aj keby ste asi nechceli.
Samozrejme, zážitkom je už samotná cesta. Z lode sme videli aj niektoré malinké ostrovčeky a viaceré pevnosti, ktoré chránili brehy Malty.
Prvou zástavkou bol druhý najväčší ostrov Gozo, kde sme zaparkovali našu výletnú loď v prístavnom mestečku Ghajnsielem – fotogenický prístav s týčiacim sa chrámom na vrchu. Hneď tu sme mali prvú atrakciu, ktorou bola ešte väčšia loď so schopnosťou otvoriť predok ako nejaké ústa a vypustiť na ostrov autá.
Následne sme sa vybrali do najväčšieho mesta tohto ostrova Victoria – pomenované po slávnej britskej kráľovnej. Mestečiek s týmto menom nájdete vo svete viacero (napríklad aj hlavné mesto Seychel) a áno, všetky majú spoločné to, že tam vládli Briti.
Aj vo Victorii sa dá nájsť bazilika, katedrála, pekné záhrady, no mňa zaujala z tunajších pamiatok asi najviac citadela, teda pevnosť na vyvýšenom mieste.
Strávili sme tu chvíľu, najedli sa v typických, štýlových maltských uličkách a išli ďalej, na ďalší maltský ostrov a jedno z najznámejších, najkrajších miest celej Malty.
A tým top miestom je Modrá lagúna na ostrove Comino. Ak si budete chcieť vopred pozrieť nejaké fotky z Malty, som si istý, že medzi nimi bude aj táto lagúna s tyrkysovou vodou, lebo je skutočne prekrásna a nečudujem sa, že láka azda všetkých turistov, ktorí na Maltu prídu.
Čo viac povedať, je to doslova pastva pre oči! Nebudete vedieť, kde skôr fotiť. Dobre sa aj kúpalo či šnorchlovalo s rybičkami. 🙂
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
Za mínusy môžem označiť, že tu býva veľa ľudí a ani možností prezliecť sa nie je veľa. Ja som išiel za kopček. 😀
No aj napriek týmto mínusom, úplne chápem a súhlasím, že ide o zrejme TOP miesto a atrakciu celej Malty!
Posledným tipom, ktorý dám, je potápanie na Malte. 🙂 Ak tam ešte pôjdem, určite chcem venovať tejto aktivite viac času. Lokalít vhodných na potápanie je tam hneď niekoľko, vrátane miest, kde môžete preskúmať potopené lode a doslova prejsť skrz ich chodbami. Dokonca, z jednej lode sa tam ocitla a zaborila neďaleko pobrežia aj socha Krista, ktorý akoby vzhliadal hore smerom späť na hladinu. Dychberúce zábery:
Prekvapila ma tu hustota osídlenia. Mestá sú tu tak husto na sebe, že ani neviete, kedy prechádzate z jedného do druhého a vyzerá to ako jeden celok – jedno mesto. V podstate tu nie je žiadny kus prírody, divočiny.
Keď som si zo zvedavosti pozrel hustotu obyvateľstva, Malta v tomto smere skutočne patrí medzi svetové špičky. Pred ňou sú akurát mestské štáty ako Vatikán, Gibraltár, Singapur či Monako.
Pre zaujímavosť, na Slovensku na 1 km² pripadá 111 ľudí, na Malte 1272, čiže viac než 10-násobná hustota obyvateľstva.
S veľkým počtom ľudí na malom území a že skoro každý z nich má auto zrejme súvisí aj hustá premávka, ktorá ma tiež trochu odradila od požičania si auta. Nerád stojím v kolóne, dosť mám toho aj u nás na Kysuciach.
Arabov tu vystriedali kresťania, križiaci, dokonca priamo na Malte sídlil Maltézsky rád rytierov, ktorý existuje dodnes. Zrejme tu sú korene toho, že Malta je dodnes – môžem povedať – silne kresťanskou krajinou.
Kostoly vidíte takmer všade. Doslova sú súčasťou scenérií po krajine. Niektoré sú naozaj prekrásne a mnohé z nich majú za sebou už aj značnú históriu. Celkovo je na Malte 359 kostolov, teda takmer každý 1 deň by ste mohli navštíviť iný kostol.
Miestni obyvatelia sú známi aj tým, že majú radi svoje náboženské sviatky. Ak budete cestovať po krajine, najmä v období od júna do septembra, pravdepodobne niekde narazíte na oslavy a sprievody v uliciach, ktorými si obyvatelia jednotlivých miest pripomínajú a oslavujú svojich patrónov.
Historici a odborníci sa zhodujú, že názov „Malta“ má s najväčšou pravdepodobnosťou grécky pôvod – od slova melita, čo by sa dalo preložiť ako „medovo-sladký.“ Ostrov bol totiž už v staroveku známy svojim jedinečným medom, ktorý tu produkovali endemické včely, teda také, ktoré sa dali nájsť jedine na Malte.
O tom, že sa tu dá hovoriť o veľmi bohatej minulosti, svedčia už spomínané vyše 5000 rokov staré chrámy a ďalšie historické pamiatky. V podstate, stačí sa pozrieť na Valletu či iné mestá a je vám jasné, že tie si už pár storočí pamätajú.
Ostrovy majú vynikajúcu strategickú pozíciu uprostred Stredozemného mora, medzi Európou a Afrikou, čo z nich robilo lákadlo pre viaceré ríše – také prístavné mestečká na polceste, uprostred, sa hodili každému, čím sa Malta stala terčom viacerých invázií a vojen.
Mali sme tu moreplavcov Feničanov, neskôr známi ako Kartáginci, ktorých po púnskych vojnách vytlačili Rimania/Rímska ríša. Keď sa slávna Rímska ríša rozpadla, jej nástupcom vo východných častiach sa stala už kresťanská Byzantská ríša, ktorej patrila aj Malta.
Zastavili sa tu aj potomkovia Vikingov – Normani a neskôr na vyše 200 rokov spomínaní Arabi.
V čase križiackych výprav sa tu objavili križiaci a pôsobil tu Maltézsky rád rytierov (existuje dodnes).
Neskôr sa pokúšali ostrovy dobyť Osmani a v časoch Napoleona prišli sem Francúzi.
A napokon, posledný pred nezávislosťou, kto vládol Malte, boli Briti. Počas 2. svetovej vojny tu kotvilo britské námorníctvo, čo na oplátku lákalo nemecké bombardéri... Od 1964 je Malta samostatným štátom.
Dánske hlavného mesto Kodaň a švédske Malmö – dve mestá, ktoré na seba doslova pozerajú z jedného brehu na druhý skrz 16 km dlhý morský prieliv Öresund (súčasť Baltského mora).
Začiatkom tohto storočia sa ich ale podarilo spojiť jedinečnou stavbu – 8 km dlhým Öresundským mostom (v miestnom jazyku Öresundsbron), ktorý dodnes patrí medzi najväčšie mosty sveta.
Ak dobre rátate, stále vám prepojenie týchto dvoch miest nevychádza a ešte niekde chýba zvyšných 8 km. 🙂 Öresundský most je totiž len časť toho projektu, ktorý mestá a dva štáty spojil (no využíva ho celá Škandinávia i Európa). Súčasťou projektu je umelo vybudovaný ostrov s názvom Peberholm zhruba uprostred prielivu, v ktorom sa most a cesta akoby strácala niekde do zeme. Zvyšok cesty, teda cca 8 km na dánskej strane, totiž pokračuje tunelom popod prieliv:
Nejazdia tadiaľto len autá. Súčasťou mostu a celého projektu je aj železničná trať, ktorá vás môže z jednej krajiny dostať do druhej vlakom. Tento spôsob som využil aj ja. Jednosmerný lístok stojí dnes 12€. 🙂
Môžem povedať, že táto jazda bola pre mňa jedným z najväčších zážitkov výletu! Neveril som vlastným očiam, čo sa dá vybudovať a aby toho nebolo málo, ďalší šok mi pripravila veterná elektráreň, ktorá stála priamo v mori. Ako??? Neuveriteľné stavby a projekty, nad ktorými sa myseľ bežného človeka pozastavuje:
Už som prezradil, ako sa dostať z jedného mesta a štátu do druhého 🙂 , teraz môžeme prejsť k tomu, ako sa dostať do dánskej Kodane či švédskeho Malmö.
Môžete si teda vybrať, kam poletíte, kde začnete svoju cestu. Ja som sa rozhodol a aj odporúčam Kodaň, kde je pre nás podstatne viacej leteckých možností. Chodia tam lety zo všetkých okolitých letísk (Viedeň, Budapešť, Krakow i Praha) a dokonca, v čase písania tohto textu – február 2023 – aj zo Slovenska!
Z Bratislavy tam lieta nízkonakladová spoločnosť Ryanair a ceny leteniek sú naozaj nízke – tam aj späť sa dajú zohnať za približne 30€.
Teda možno niekoho vyjde cesta z východu Slovenska do Bratislavy a späť viac, ako samotná letenka do Dánska a z Dánska. 😀
Avšak, ako momentálne pozerám, z Bratislavy vidím ponuku letov do Kodane (Copenhagen) už len na najbližších niekoľko týždňov a potom neviem, či Ryanair chce pokračovať alebo túto linku od nás zruší. Ak áno, potom nám ostanú na výber okolité letiská. Ja z nich využívam najradšej viedeňsky Swechat, kde ako práve pozerám, dajú sa tiež nájsť lacné lety Ryanairom do Kodane a naspäť za približne 40€.
Do Malma lieta Wizzair z Budapešte a poľských Katovic.
Len pripomeniem, že obe krajiny sú v EÚ 😀 takže stačí občiansky a platidlo eurá či karta.
Po pristátí sa z kodanského letiska do mesta dostanete veľmi ľahko – priamo z neho jazdí metro.
Kodaň je hlavným mestom Dánska, teda sídlom vlády i dánskej kráľovskej rodiny. Nájdeme tu teda aj paláce, v ktorých kráľ sídli alebo v minulosti sídlil.
Medzi stále využívané patrí napríklad Amalienborg, čo je komplex 4 palácov/zámkov – kedysi v nich bývali 4 šľachtické rodiny, no dnes je to oficiálne zimné sídlo kráľa. Za bývalé kráľovské sídla môžeme označiť hrad Rosenborg či Christiansborg, ktorý je dnes sídlom dánskeho parlamentu.
Neodmysliteľnou súčasťou Kodane je more. Mesto sa rozprestiera na ostrovoch a prístavy hrali v jeho minulosti i súčasnosti kľúčovú rolu.
Jedným z najznámejších i najfotogenickejších miest Kodane je malý prístav s farebnými domčekmi Nyhavn v centre mesta.
Tu som sa rozhodol vyskúšať aj typické dánske jedlo smørrebrød, čo je vlastne ražničný chlieb, obložený väčšinou darmi mora, ako sú krevety či ryba, prípadne ho môžete nájsť aj so šunkou. Ok, medzi najlepšie jedla sveta to asi nezaradím, ale rád som to tu skúsil!
Na pobreží nájdete aj ďalšiu známu atrakciu Kodane a tou je Malá morská víla, ktorú napísal dánsky autor Hans Christian Andersen (rozprávky skôr zozbieral z ľudového podávania). Hans strávil značnú časť života v Kodani a tu napokon aj zomrel.
Na druhej strane morského prieplavu, ktorý oddeľuje 2 hlavné ostrovy Kodane, som odtiaľto videl budovu opery i priemyselnú zónu, ktorej súčasťou je aj miestna elektráreň so šikmou strechou, kde Dáni spravili lyžovačku na umelej tráve. 🙂
Kúsok od sochy nájdete peknú pevnosť Kastellet. Naozaj píšem peknú, lebo skôr mi to tam prišlo ako prechádza príjemným a pekným parkom, kde vám cestu sem-tam skríži vodné vtáctvo a kde nájdete na pokosenej tráve delá či fotogenický mlyn... také netypické chodenie po pevnosti, než ako si možno predstavujeme:
Cestou k pevnosti som obchádzal sochu s názvom Gefion – má ísť o severskú bohyňu, ktorá svojich synov premenila na byvolov a orala s nimi dánsku zem. Jednoducho, matka roka.
Navštívil som aj miestnu radnicu či Round Tower (Okrúhlu vežu), do ktorej sa na vrchol vedeli dostať aj jazdci na koňoch.
Skrátka, pozrel som všetko podstatné, čo Kodaň ponúka a celé mi to netrvalo ani jeden celý deň, pričom som chodil iba pešo! 🙂
A na záver dám ešte jeden zaujímavý tip z Kodane 😀 ktorý som musel ísť pozrieť a tým je miesto zvané Christiania. Ide o „slobodné miesto“ (ako rado o sebe tvrdí), ktoré ešte v 70. rokoch vyhlásilo autonómiu a má teda samostatné pravidlá a zákony. Už pri vstupe vás víta tabuľa, že opúšťate EÚ 😀 a vo vnútri vás krátko za vstupom čakajú stánky s marihuanou a inými šmakocinami. Áno, väčšina ľudí je tu fajne dorobených, ale je to neškodné, bezpečné a naozaj zaujímavé miesto, ktoré som si rád pozrel. 🙂
Fotiť sa tam nemá, čo som viac-menej rešpektoval, takže fotky tu dávať nejdem.
Známy je v Kodani aj zábavný park Tivoli, hneď pri hlavnej železničnej stanici, ale keďže ma to nezaujímalo, nebol som tam pozrieť a teda veľa vám o tom nepoviem. 😀
Musím povedať, že Kodaň ma veľmi milo prekvapila, rozhodne viac, než som očakával. Je to skrátka taká príjemná Hansova rozprávka severu. 😀
Potom som ešte okrem Švédska pokračoval do ďalších dánskych miest a išlo o zaujímavú cestu, kde ponad more prechádzate z jedného ostrova na druhý. To u nás nezažijete.
Malmö je po hlavnom meste Štokholm a Göteborg (kde sme boli majstri sveta v hokeji) tretím najväčším mestom Švédska, veľkosťou väčšie ako Košice.
Osobne som ho poznal najmä ako mesto, v ktorom sa nachádzajú takzvané „no go zones,“ čiže miesta, kde sa všetci, vrátane polície, boja chodiť. 😀 Strašili ním aj niektorí politici u nás, ktorí sa snažili zviesť na protimigračnej vlnej a že ak si tu pustíme cudzincov, budeme ako nebezpečné Malmö. A práve toto ma sem asi najviac lákalo – aká je pravda.
Najskôr ma čakala cesta vlakom cez Öresundský most, o ktorom som už písal v úvode. Zopakujem len to, že cestu po ňom dávam za jeden z TOP zážitkov tohto výletu. 🙂
V samotnom Malmö som si prešiel námestíčka a navštívil miestny hrad – Malmö Castle, ktorý tu postavili ešte Dáni. Áno, kedysi im patrila aj táto strana mora.
Odtiaľ som sa vybral na pobrežie a konkrétne pláž Ribersborgsstranden (milujem severské názvy).
Pláž Ribersborgsstranden bola veľmi príjemným prekvapením a ponúkla nezabudnuteľný západ slnka s pohľadom na more a obrovský Öresundský most v pozadí. Toto miesto Malmö v určite odporúčam! Wooow.
Na pláži nájdete aj mólo, ktoré smeruje na Kallbadhus, čo sú miestne kúpele so saunami priamo na mori. Ja som sa tam prišiel len občerstviť a chvíľu posedieť.
Keď už slnko zapadlo, vybral som sa pešo do tých „no go zones“, ktoré som si predtým spísal na papier. 😀 Prešiel som azda všetky známe. Väčšinou pešo, no na chvíľu som sa rozhodol (vtedy prvýkrát v živote) vyskúšať cez aplikáciu aj miestne kolobežky, ktoré vtedy ešte u nás neboli.
Čo sa týka tých ospevovaných, nebezpečných „no go zones“, ponúkam vám video, ktoré som v nich natočil. 🙂 Vyzerali tak, ako som si myslel, že vyzerať budú 😉 :
Jeho videá z ciest po Slovensku nás uchvacovali už pred približne 8 rokmi. Následne sa rozhodol našu krajinu prejsť pešo po známej trase SNP, z čoho vznikol dokumentárny film, ale aj láska k diaľkovým trekom – takzvaný thru-hiking.
Pokojne môžeme povedať, že lekár Matúš Lašan nenašiel lásku len v diaľkovej turistike, ale aj doslova na nej, keď na ceste pešo skrz Nový Zéland – 3000 km dlhý Te Arora trail – spoznal svoju terajšiu manželku Annu Liszewsku.
Odvtedy táto dvojica šliape chodníky spolu. Pre tých, ktorí ich trochu poznajú, zrejme nebolo prekvapením, že ich svadobnou cestou sa stala taktiež vyše 3000 km dlhá trasa Great Patagonia v Južnej Amerike.
Okrem toho Matúš dobre pozná po vlastných aj Nórsko, Island... A naposledy sa dvojica rozhodla spoznať pešo v podstate celý Starý kontinent skrz európske hory – od Čierneho mora až po Atlantický oceán.
6330 km a neuveriteľných 274 000 výškových metrov (akoby 31 Everestov uložených na seba) prešli za 222 dní, čím sa Matúš stal zrejme len tretím – tretím známym/zdokumentovaným – človekom na svete, ktorý túto trasu prešiel a jeho manželka Anna prvou ženou.
Ako vyzerá ich príprava a balenie, koľko ich takáto cesta stojí peňazí, kde sa im páčilo a ktorá časť ich naopak sklamala, ale aj to, ktoré zviera ich naháňalo, nám prezradil Matúš Lašan v rozhovore:
Keďže sme už mali čosi nachodené aj pred prechodom Európy, vedeli sme, že podobnú priemernú dennú vzdialenosť a prevýšenie zvládneme držať po dobu štyroch mesiacov aj v ťažkom teréne. Išlo teda „len“ o to, či to vydržíme aj po dvojnásobne dlhú dobu. Otestovaťsa to dá jedine tak, že to človek skúsi.
Samozrejme, mali sme veľmi náročné dní. Či už kvôli počasiu, zdraviu alebo kondícii, no vždy sme boli v pohode. Každé dobré dobrodružstvo sa predsa začína tam, kde končia sily a komfortná zóna.
A ak mám byť úprimný, naše „doma“ je tam, kde postavíme stan. Tam sa cítime slobodní a skutočne šťastní. Preto nám nedáva žiaden zmysel zbaliť sa a ísť preč. To, čo väčšina považuje za „normálny život,“ je pre nás skôr miesto, kde len plánujeme ďalšie túry.
Fyzicky boli najťažšie asi Pyreneje. Zdalo sa, že zima prichádza rýchlejšie ako sme predpokladali a tak sme do toho museli poriadne šliapnuť. Aj preto najvyššie denné stúpanie padlo práve v týchto miestach – aj cez 3000 metrov. Navyše, terén bol často veľmi náročný. Každopádne, sú to nádherné hory s nevyčerpateľným turistickým potenciálom!
Leto bolo aj v horách veľmi, veľmi teplé a to spôsobovalo masívne búrky, pred ktorými sme sa párkrát museli „skryť“ do stanu. Pri tých najhorších blesky prakticky neprestávali po dobu niekoľkých hodín. Kto sledoval môj dokument 30 dní hrdinom z SNPéčky, tak to bolo čosi veľmi podobné ako úvodná scéna, len bez tej maringotky.
Divej zvery sme videli tiež dosť, ale nechala nás na pokoji. Zato kravy nás po alpských lúkach raz nepekne ponaháňali.
Každý jeden mal čosi svoje „naj.“ SNPéčka bola najnáročnejšia fyzicky, lebo som bol absolútne nepripravený. Zéland bol pre mňa školou v brodení riek. Patagónia mala najnáročnejšie chodníky, bola tiež najťažšia na dokupovanie zásob. Na Islande nás poriadne potrápilo počasie. Náročnosť Európy sa skrývala v dĺžke a v tom, že sme boli obmedzení časom. Príchod zimy pred tým, než by sme prešli Pyreneje, by pravdepodobne znamenal predčasný koniec.
Všetky časti, ktorými sme prechádzali, mali čosi do seba. Pre nás to nie je len o výkonoch, ale snažíme sa o jednotlivých miestach aj čosi naučiť. Všade sme našli čosi fascinujúce, čo nás veľmi zaujalo. A v takmer každej krajine sú hory, ktoré by sme raz ešte chceli prejsť.
Ak mám vybrať jedno či dve miesta, ktoré zaujali asi najviac, tak by to bola Čierna Hora a francúzske Alpy.
Čierna Hora má krásne hory a planiny. Ľudia sú ako všade na Balkáne úžasní a mimo národných parkov len ťažko stretnúť turistu. Plusom pre hladných turistov je aj výborné a lacné jedlo.
Typicky preferujeme, keď sú hory zelené alebo aspoň s nejakou vegetáciou. Francúzske Alpy nás prinútili prehodnotiť, že aj skalnaté hory môžu byť krásne. Národné parky Vanoise a Ecrins boli neskutočné.
Chorvátska časť diaľkovej trasy Via Dinarica. Hory boli stále krásne, ale sklamalo nás, že sa na túto trasu vykašľali. Albánsko, Čierna Hora aj Bosna na svojich úsekoch spravili veľa roboty, Chorvátsko bohužiaľ žiadnu. Veľa častí existuje prakticky iba na mape. Škoda.
Alternatívy pri tom navrhol už dosť veľký počet turistov, ktorí trasu prešli. Nie je ani toľko vôle, aby na ne trasu presmerovali.
Najdôležitejšou prípravou boli asi samotné traily, ktoré sme doteraz prešli. Každý posunul naše hranice a všade sme sa naučili čosi nové. Kondične sme sa pripravovali chôdzou. Niekoľkokrát do týždňa sme sa snažili ísť na prechádzku do lesa a na každej prejsť aspoň 20 kilometrov.
Vraví sa, že v batohu si nosíme svoj vlastný strach. Veľa vecí, ktorých sme sa báli na začiatku, sa už nebojíme. Preto máme v batohu na výmenu len trenky a pár ponožiek. To, čo si so sebou berieme na pár dní, mesiac či pol roka je prakticky rovnaké. Najdôležitejšia je takzvaná „veľká trojka“ – batoh, stan, spacák. Tam sa neoplatí nikdy šetriť.
Pridávam link na celú výbavu pre toho, koho by to zaujímalo.
Preferujeme stan. V ňom spávame prakticky všade, kde je to povolené alebo minimálne tolerované. Šli sme každý deň fyzicky nadoraz a tak by sledovanie hviezd končilo aj tak chrápaním. Niekedy je náročné udržať na trase dobrú kvalitu spánku a tak sa pre to snažíme urobiť maximum, keď môžeme.
Pred každým nákupom zisťujeme, kde je nasledujúci obchod a podľa toho nakúpime na daný počet dní. Vieme sa takto zbaliť aj na 10 dní, no v Európe nám stačilo maximálne 6. Samozrejme, nepohrdneme polievkou kdesi na chate, ale to berieme skôr ako čosi navyše.
Náklady spojené s thru-hikingom sú dosť odlišné od predstáv verejnosti. Väčšina dlhých trekov má priemerné náklady na úrovni 1000€ na osobu na mesiac. Je to tak pri americkej Pacific Crest Trail, novozélandskej Te Araroa, patagónskej Greater Patagonian Trail a mohli by sme pokračovať. Týmto výpočtom sa riadime, keď sa snažíme dať dokopy rozpočet na trasu a vždy nám to tak plus-mínus vychádza.
Je v tom zarátaná strava, doplnky stravy, nečakané náhrady rozpadnutej výbavy, občasné ubytovania, transport na trasu a späť, ak je potreba ísť niekam nakúpiť... V podstate všetko.
V práci si vyberám neplatené voľno. Vždy dávam o svojich úmysloch vedieť v predstihu, ale moja otázka nie je, či môžem ísť, ale či ma chcú naspäť. Pre nás je čas jednou z najdôležitejších hodnôt a desí ma, že by nám mal niekto dopodrobna diktovať čo a kedy môžeme. Samozrejme, tým na seba berieme isté riziko, ktoré nám za to stojí a v bežnom živote musíme robiť kompromisy, aby sme mali dostatok prostriedkov na to ísť.
List trailov, ktoré by sme chceli prejsť je veľmi dlhý a každým rokom sa rozrastá, ale som si istý, že čosi vyberieme. Láka nás všetko od Ameriky po Himaláje, ale nebránime sa ani ďalšiemu európskemu dobrodružstvu. Hory sú krásne všade a každá krajina má svoje príbehy. Vždy je čo objavovať.
Zbaliť batoh a vyraziť! Mám pocit, že veľa ľudí nad tým príliš špekuluje. A pritom stačia nohy a pár vecí v batohu.
Jeho články obohacujú aj tento portál a som mu za to nesmierne vďačný, pretože skúsenosti a vedomosti, ktoré má, by človek inde hľadal iba veľmi, veľmi ťažko.
Študovaný historik, skúsený cestovateľ a dlhoročný sprievodca Tomáš Kubuš z portálu Street Food Hunters sa už približne 15 rokov venuje (okrem iného) krajinám Hodvábnej cesty, na ktoré som sa ho rozhodol opýtať.
Ktorú z nich má najradšej? Aké konkrétne miesta a zážitky by nám v tomto regióne odporúčal? Je to tam bezpečné? Akí sú tam ľudia? A akú radu by ti ešte pred cestou do týchto exotických končín dal?
Hodvábna cesta je fenomén niekoľkých storočí. Je to obchodná trasa, ktorá sa kľukatila v priestore medzi Tureckom a Čínou, no jej vzhľad sa menil podľa toho, ako sa menili dejiny celej oblasti.
Často o Hodvábnej ceste hovorím ako o veľkej rieke, ku ktorej sa pridávajú menšie riečky. S Hodvábnou cestou sa stretneme napríklad aj na Kaukaze, na Blízkom Východe, no tá najtradičnejšia prechádzala cez dnešné krajiny ako je Turecko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko a Čína.
Príbehy Hodvábnej cesty však pozná aj Afganistan či severný Pakistan, alebo Kazachstan s Tadžikistanom. Nedá sa dnes na mape nakresliť jedna čiara a povedať „toto je Hodvábna cesta.“ Inak vyzerala napríklad v 2.storočí, kedy ju strážili Parthovia, inak v 13.storočí, kedy ju zdecimoval a podrezal Džingischán
Lákalo ma vidieť slávne miesta, o ktorých som tak veľa čítal. Vedel som, že musím vidieť stredovekú Bucharu, že sa musím prechádzať perzskými bazármi iránskych miest, hľadať stopy starovekých civilizácii od Chetitov cez Peržanov až po menej známe, takmer zabudnuté ríše.
Bolo v tom volanie dobrodružstva, byť aspoň chvíľku, aspoň pár mesiacov súčasťou príbehov, kde sa tvorili dejiny sveta. Dnes to vnímam ako krásne rozhodnutie. Zmenilo mi to život. Sny sa dajú plniť, ak im človek verí.
Hodvábna cesta má v sebe dnes najčastejšie moslimský charakter. To do veľkej časti ovplyvňuje jej výzor, hoci ani tento moslimský svet nie je rovnaký a každá z krajín má svoju vlastnú identitu.
Aj také Turecko, kde je skvelé začať poznávanie Hodvábnej cesty, má dve hlavné tváre. Západná časť krajiny s Istanbulom je liberálnejšia, no čím viac idete na východ, tým viac sa okolo vás rozlieva konzervatívna povaha ľudí. Kým počas Ramadánu sa v Istanbule bez problémov najete, na východe Turecka by ste často márne hľadali niečo pod zub.
Keď človek napríklad prekročí hranicu do Turkmenistanu, odrazu zaváha, či je stále v moslimskej krajine. Stredná Ázia ten islam vníma úplne inak a tak je krásne sledovať, ako sa to všetko mení.
Hodvábna cesta je pretkaná nielen históriou, ale aj zážitkami. V tureckom Istanbule sa človek môže odviezť trajektom z Európy do Ázie či skúsiť tradičný osmanský hammam.
Irán vás naučí zjednávať na bazároch, hľadať najkvalitnejší šafran či granátové jablká a dá vám lekciu z pohostinnosti. Nie takej tej falošnej, stredoeurópskej, ale skutočnej, úprimnej pohostinnosti, kedy vás ľudia len tak pozvú na čaj či na obed len preto, aby sa s vami porozprávali a aby ste sa u nich cítili dobre. To je v Iráne najväčší šok, tá krása ľudí.
Turkmenistan ponúka najväčšie zážitky z toho, že tam nebudú turisti. To je v dnešnom svete stále unikátne – byť niekde, kde okolo vás nielenže nie sú davy, ale nie je tam nikto. Zažijete tu zmes ruského a orientálneho sveta, zlaté sochy bývalých prezidentov, ale aj stopy Mervu, ktorý bol kedysi najväčším mestom sveta.
Uzbekistan opisujem ako rozprávku. Chiva, Buchara, Samarkand – to je trojlístok tak silných miest, že ak ich človek uvidí, vie, že už nič krajšie na Hodvábnej ceste nemôže nájsť.
Kto miluje hory, ten si príde na svoje v Tadžikistane. Kirgizsko zase vie namiešať koktejl zážitkov s jurtami, koňmi, trekmi či nádhernými jazerami.
Každá jedna krajina Hodvábnej cesty môže byť láskou na celý život.
Budem si vyberať z tých najklasickejších krajín, ktorými Hodvábna cesta išla, aby som veci nekomplikoval. Vtedy si vyberiem Turecko, Irán a Uzbekistan. Hoci hneď po tomto výbere mám pocit, že aj tie ostatné by si to zaslúžili.
Turecko milujem roky pre jeho dokonalú rozmanitosť. Irán som si zamiloval pre bezprostrednosť ľudí a Uzbekistan pre tie unikátne pamiatky, ktoré v sebe ukrýva.
Za seba môžem povedať, že tieto končiny patria k najbezpečnejším regiónom, akými som za roky cestoval a to cestujem niekedy 7 až 8 mesiacov v roku.
Hodvábna cesta nie je latinská Amerika alebo niektoré oblasti Afriky, kde sa musí mať človek neustále na pozore. Ide o bezpečné miesta, ktoré bojujú skôr so zlou povesťou.
V Turecku som prechádzal najvýchodnejšie kurdské oblasti s vojenskou prítomnosťou a v Iráne spával na zemi v parkoch či dokonca na kruhovom objazde, no ani raz som nemal zlý pocit. Teheránom som sa túlal o polnoci po uliciach, čo nemám rád ani v Bratislave. Uzbekistan či Turkmenistan sú pre turistu tiež veľmi bezpečné krajiny...
Dnešný Irán je už ale inou kapitolou, pretože to nie je ten Irán, aký sme poznali ešte pred pár mesiacmi. Ešte v júli som Iránom cestoval a už sa do krajiny znovu pomaly vracal turizmus. Dnes sa zmieta v často tvrdých protestoch, ktoré zrejme zmenia krajinu a cestovanie po Iráne je momentálne obmedzené, hoci nie nemožné.
Chvíľku rozmýšľam, aby som čo najúprimnejšie odpovedal, ale za ten čas, čo som strávil cestovaním po týchto končinách, sa mi naozaj nestalo nič zlého...
Akurát v Iráne nás raz zastavili falošní policajti, o ktorých som síce veľa predtým čítal, ale keď sa to už dialo, človek nemal veľmi na výber. Kontrolovali pasy, prehľadávali batohy, všimli si peniaze, presvecovali ich cez fialové svetlo a napokon všetko vrátili a odišli. Až potom sme zistili, že nám z peňazí čo to chýba. Vtedy som bol veľmi sklamaný, pretože sa to stalo práve v Iráne, kde som stretol najpríjemnejších ľudí. Potvrdilo to povestné, že ak je človek zlý, nie je to národná či národnostná črta. Stretnete takých kdekoľvek – na vašej ulici či o desať tisíc kilometrov vedľa.
Basa žiadna, ani nič podobné, no zase na druhej strane som ešte nikdy nelietal rogalom nad miestami s iránskym jadrovým programom, ako to už skúšal niekto.
Medzi tie najkrajšie by som vybral už spomínanú uzbeckú Bucharu, Samarkand či Chivu. Z Iránu by to bolo určite mesto Esfahán, ale aj bazár v Tabríze či Perzepolis. Turkmenistan ma očaril ruinami historického Mervu a východné Turecko má zas v sebe príbeh Vanského jazera, palác Ishak Pasha Sarayi pod Araratom alebo neznáme miesta ako Sivas či Tokat.
V Kirgizsku stojí za to historický minaret Burana neďaleko Biškeku, no oplatí sa vidieť aj jazero Issyk Kul a mesto Karakol, kde sa mieša niekoľko národností. Z Kazachstanu by som zase vybral miesto, akým je Turkestán s okázalou hrobkou, ktorú nechal postaviť Timur Veľký.
Čím viac po tejto ceste človek ale putuje, tým viac nápadov dostane a tým viac chce po nej cestovať. Je to ako začarovaný kruh!
Je to cestopis, kde sa spoločne vyberieme na 10 000 kilometrov dlhú cestu od Istanbulu až po východný Uzbekistan. Tam leží Ferganská kotlina s mestečkom Margilon, kde dodnes vzniká hodváb, tak ako kedysi.
Kniha je akýmsi zosobnením mojej lásky k týmto končinám a čitateľ sa v nej dozvie o jednotlivých miestach, ktorými v texte prechádzame, o zaujímavých pamiatkach, občas jedlách, zvykoch a samozrejme aj mojom vlastnom pohľade na veci, ktoré sa okolo mňa dejú.
Verím, že čitateľov vtiahne cestopis do deja a po zatvorení knihy alebo ešte počas čítania budú mať nutkanie vyraziť do tohto sveta, ako som to kedysi mal ja.
Ľahká odpoveď na túto otázku je „áno“ – turistov pribúda, aj keď pandemické obdobie zamiešalo karty a mieša ich takpovediac dodnes.
Najväčší nárast turistov je badať v Iráne (neberme teraz súčasný stav s protestmi). Keď som do Iránu prišiel po prvý krát v roku 2008 a hneď na to o rok neskôr, mal som pocit, že na mnohých miestach som sám. O pár rokov na to sa situácia zmenila a do Iránu začalo chodiť čoraz viac turistov. Mám pocit, že aj takí, ktorí by o neho pred tými rokmi ani nezakopli. Irán sa stal „cool“ destináciou a často bolo na internete vidieť, ako tam ľudia idú preto, aby ich iní vnímali ako „dobrodruhov.“ Tam sa to zmenilo veľmi a bolo to cítiť.
Ak však v Iráne odbočíte z tej hlavnej cesty a prídete do Mašadu či Meybodu a menších, menej známych miest, viete tam byť stále sami.
Turizmus narástol aj v Uzbekistane. Hlavne dva až tri roky pred pandémiou sa plnili mestá ako Samarkand či Buchara. Pred desiatimi rokmi som tam takmer nestretol skupiny a odrazu sa tam prechádzali skupiny Talianov, Španielov, Francúzov...
Je to logické, pretože kým cesta do Uzbekistanu v roku 2009 znamenala vybaviť si víza na viedenskej ambasáde, pozývací list, platenie za víza v rakúskej banke, dve osobné návštevy Viedne, vypisovanie deklarácii, zbieranie potvrdení o návšteve hotelov a podobných byrokratických hlúpostí, tak dnes do Uzbekistanu netreba víza, netreba takmer nič.
Ak človek nechce okolo seba turistov, tak potom treba ísť ešte do Turkmenistanu alebo Tadžikistanu. Turkmenistan bude len váš a keď sa vypravíte do Tadžikistanu na Pamir Highway, budete stretávať turistov okolo seba naozaj iba občas.
Na tejto ceste je menej veľkých či obrovských miest, medzi tie najväčšie patrí Istanbul alebo iránsky Teherán. Tam samozrejme rastie architektúra do výšky, ale nie je to nič, čo by tie mestá skutočne zmenilo.
Skôr si všímam to, ako do týchto krajín, ako je Irán či Uzbekistan, prišli „moderné výdobytky“ ako sú napríklad mobilné telefóny a tým sa zmenila dynamika ľudí. Pred desiatimi rokmi sa sedávalo v čajovniach a bolo to kontaktnejšie, dnes aj v Uzbekistane mnohí ťukajú do mobilov a vytráca sa ten osobný kontakt.
Čo je ešte smutnejšie, tak sa strácajú často tradičné miesta, lebo sa na nich stavajú hotely alebo turistická infraštruktúra. Len také námestie Registan v srdci Samarkandu sa za 13 rokov zmenilo asi tri alebo štyri-krát. Prvýkrát na ňom boli ešte stromy, neskôr ich všetky dali preč, potom ho celé vybetónovali, potom vydláždili a akoby ani sami nevedeli, čo chcú spraviť, ale myslia si, že „takto to turisti chcú.“
Na niektorých najturistickejších miestach som sa stretol už dokonca aj s tým, že obchodníci nechceli zjednávať, čo sa tiež predtým nedialo. Pribúdajú reštaurácie, ktoré ponúkajú západnú stravu a to tiež pred pár rokmi v týchto končinách nebolo pravidlom...
Na strane druhej sa zjednodušuje turistická infraštruktúra. Dnes si aj tu často objednáte hotel za minútu cez internet a mnohí domáci pochopili, že sa dá robiť turizmus aj zaujímavo a tak ponúkajú napríklad školy varenia, prechádzky mestom či návštevu trhovísk, teda človek vie ľahšie preniknúť k zaujímavým veciam, keď chce.
Často sa deje, že Irán aj niektoré iné krajiny Strednej Ázie majú povesť púštnej krajiny, ale nič nie je ďalej od pravdy. Konkrétne Kirgizsko je ako zmes Švajčiarska, Ruska a samotného Kirgizska. Nájdete tu nádherné hory, ľadovcové jazerá a na jar je krajina prenikavo zelená a príťažlivá.
O Tadžikistane zas naopak niektorí hovoria, že sú tam „iba“ hory, ale kto chce, nájde tam aj unikátne historické miesta, akými je Pendžikent, Chudžand či dokonca priamo na ceste Pamir Highway objavíte niekoľko pevností, ktoré si mohol pamätať aj Marco Polo.
Kazachstan má povesť prázdnej krajiny, kde je nekonečná step a hoci to na mnohých miestach platí, nájdete tu napríklad moderné mesto Almaty s mimoriadne príjemnou atmosférou a nie len to: Južný Kazachstan ponúka obrovský kaňon, ktorý prezývajú Grand Canyon strednej Ázie. V Kazachstane nájdete aj pieskové duny, jazerá, ľadovce a lanovkou sa môžete vyviesť do výšky 3200 a ísť ďalej na túru. Táto krajina vie byť obrovským prekvapením!
Irán vie tiež zaujať svojou mozaikou, pretože táto krajina má všetko. Zelené kopce na brehu Kaspického jazera, má svoje púšte Dášt-e Lút a Dášt-e Kavíra a priamo nad Teheránom sa v pohorí Elborz viete ísť lyžovať.
Cestovanie je najlepšia škola, aby človek pochopil, ako to tam naozaj vyzerá a je.
Mňa už roky fascinuje Turkmenistan a Turkméni. Tradične mali 5 kmeňov, ktoré boli akýmisi polonomádmi a hoci sa už usadili, v rámci Strednej Ázie sú pre mňa unikátni. Ženy dodnes nosia krásne šaty, ktoré pripomínajú kroje a tie sú ozdobené výšivkami tradičnými znakmi jednotlivých kmeňov. Často nosia šperky, čiapočky na hlavách a sú mimoriadne exotické. Turkméni sú síce moslimovia, ale stále levitujú niekde na pomedzí tradičného animizmu a islamu. V aute napríklad mávajú mnohí kus ťavej srsti, ktorá odráža zlé pohľady...
Takí Iránci zase sú, ako som už spomenul, podľa mňa najpohostinnejší ľudia. Za tie roky som s nimi vypil desiatky, ak nie stovky pohárikov čaju. Niekoľkokrát som bol pozvaný na jedlo a dokonca aj na prespatie. Pohostinnosť majú v krvi, je to v nich zakódované ako niečo bežné, ako dýchanie. Toto človeka fascinuje.
Naposledy ma mimoriadne zaujali aj obyvatelia južného Tadžikistanu – Pamírci. Majú v sebe starobylé tradície, bývajú v tradičných pamírskych domoch, svätyne zdobia rohmi zvierat a izolácia pred svetom ich len veľmi pomaličky mení.
Na Hodvábnej ceste človek určite nebude hladovať. Ak by som mal vybrať tie najlepšie jedlá, tak by som začal od západu na východ, teda najskôr v Turecku. Tu by som vypichol iskender kebab – dokonalý kebab z Bursy s rajčinovou omáčkou a čerstvým jogurtom.
V Istanbule by som si dal balik ekmek – kúsok makrely s citrónom v tureckom chlebe a s výhľadom na mesto. Na východe Turecka by som neobišiel mesto Van a kultové raňajky na raňajkovej ulici Kahvalti Sokak. Dostaneš na stôl xy tanierikov a mištičiek a ochutnávaš lokálne syry, ktoré sú prešpikované bylinkami, ďalej med, kaymak, jogurty, olivy a xy ďalších chuťoviek.
V Iráne treba začať cestu jednoduchým kebabom „kubidé“ – ide o mleté jahňacie mäso na ihle, ktoré sa ugriluje a podáva s ryžou, opečenou rajčinou a perfektne sa k tomu hodí jogurt so šalotkou. Určite si treba dať fesendžun – mäso v omáčke z granátových jabĺk a vlašských orechov a potom dizi, čo je dusené mäso so zeleninou, ktoré si sami roztlčiete na kašu.
V Turkmenistane sú to taktiež kebaby a príjemným osviežením je to aj to, že tu nájdete bravčový kebab, čo je na islamskú krajinu unikát! Skvelým turménskym jedlom je aj kakmač, ktorý je, ako inak, taktiež z mäsa.
Uzbekistan je krajina, kde majú najlepší plov, teda také stredoázijské rizoto. Uzbecké šašlíky sú tak fantastické, že o nich snívam aj teraz pri písaní týchto riadkov a manti plnené tekvicou sú tam naozaj skvelé.
V Kirgizsku sa oplatí skúsiť plov v meste Oš a kultovým jedlom je ashlyan-fu v meste Karakol.
Kazachstan vie výborne pripraviť napríklad konské mäso a Tadžikistan mám zase spojený s vynikajúcimi džemami z čerstvého ovocia...
Fúha, po predošlej odpovedi asi vidíš, že to nebude ľahká otázka. Ak by som si naozaj musel vybrať len jednu jedinú krajinu, tak si vyberiem Turecko. Milujem iránske kebaby, plov v Uzbekistane, ale turecká kuchyňa mi príde najzaujímavejšia, najpestrejšia a tak ju mám asi najradšej.
Odporučil by som, aby si človek vyhradil dostatok času. Uponáhľať Hodvábnu cestu je škoda, pretože je na nej toľko zaujímavostí, že vybrať sa na 5 dní do Uzbekistanu by bola obrovská škoda.
Ideálne je načítať si zopár vecí pred cestou, aby človek mal akési pozadie príbehov, do ktorých príde. Veľmi mu to pomôže zorientovať sa a o to viac si cestu užije keď vie, čo vidí a ako veci spolu súvisia.
Stačí ísť o pár dní skôr či neskôr a rozdiel ceny letenky môže byť niekoľkonásobný
Zistite si ceny (napríklad taxíkov) vopred a nenaleťte prvým predraženým ponukám, ktoré vám v destinácii prídu do cesty
„Odkiaľ máš toľko peňazí, že stále cestuješ?,“ dostal som túto otázku včera i stokrát predtým.
V prvom rade, spoznávať a užívať si svet naozaj nestojí toľko veľa peňazí, ako si mnohí myslia, najmä keď v tom viete chodiť a dnes to vedieť určite nie je tak náročné ako kedysi. Existuje množstvo podobných blogov ako tento, cestovateľských poradní či portálov s lacnými letenkami, taktiež stratiť sa či nenájsť v dobe technológií iba pár kliknutiami lacný hotel... to už je de facto nemožné. 🙂
Často vás niekoľkodňový výlet do zahraničia vyjde menej, ako keby ste tých pár dní mali stráviť niekde na Slovensku. Áno, je to neraz odskúšaná pravda! No aj tak naše Slovensko milujem a rád cestujem aj po ňom 😉 :
Bežne sa stretávam s tým, že známi, ktorí moc necestujú – bez cestoviek vôbec, zaplatia za jednu dovolenku v roku toľko, za koľko si ja viem predstaviť neraz tri či štyri cesty. Potom sa ich otázke, odkiaľ toľko beriem na cestovanie, keď som každú chvíľu niekde, vôbec nečudujem!
V tomto blogu vám prezradím, ako si pripravujem cestu ja, čo sa ma už nejeden z vás pýtal.
Vysvetlím, podľa čoho a kde vyhľadávam letenky (je rozdiel, keď presne viem, kam chcem ísť, taktiež ak hľadám let v rámci Európy či mimo nej), aké možnosti ešte existujú a k záveru spomeniem aj pár konkrétnych prípadov, kedy a ako som svoje peniaze pred turistickými pascami ochránil, respektíve sa nechal nachytať a o ne vtedy prišiel.
Pre niekoho, skúsených cestovateľov, tu asi nečaká žiadne veľké objavovanie Ameriky, ale niektorým sa tieto informácie možno zídu na vyšliapanie si vlastných cestovateľských cestičiek.
Určite sa zhodneme, že najdrahšími položkami cestovania sú letenky a ubytovanie.
Začnime teda u leteniek, ktoré sú tým prvým krokom, po ktorom už je jasné, že niekam ideme.
Tu by som to najskôr rozdelil na typy ľudí, ktorí pri hľadaní a výbere leteniek existujú:
Prvým sú tí, ktorým je celkom jedno kde i kedy presne pôjdu. Skrátka nevyberajú s tým, že chcem vidieť toto-tamto, nemajú na muške konkrétnu destináciu, ale pôjdem tam, kde to napríklad teraz či v lete poletí lacno.
Práve pre týchto sú stvorené portály ako Letenky za babku, Kiwi, ale aj rôzne facebookové skupiny, ako napríklad Tour de svet – lacné cestovanie, kde sa pravidelne objavujú aktuálne lacné letenky. Bežne sa tam dajú nájsť letenky za také ceny, za aké by ste si nekúpili ani lístok na vlak z Bratislavy do Košíc.
Občas aj keď nejdem na aktuálne vystavenú ponuku na daný dátum, vďaka týmto portálom si minimálne robím veľmi dobrý prehľad, kde ktorá spoločnosť odkiaľ lacno lieta.
Ďalším typom sú tí, ktorí vedia, kde chcú ísť a čo vidieť – napríklad Rím – ale je im viac-menej jedno kedy.
Ich potenciálny dátumový rozsah môže byť široký, „niekedy, keď už nie je zima“ a je im v podstate jedno, či na Koloseum budú pozerať v apríli alebo až v septembri, alebo môžu mať nejakú konkrétnejšiu predstavu, napríklad „niekedy cez leto.“
Keď teda viem destináciu, do ktorej chcem ísť a jedná sa o Európu či jej blízke okolie (severná Afrika a Blízky východ), väčšinou priamo navštívim stránky známych nízkonakladových spoločností – Ryanair a Wizzair – kde si pozriem, aké ceny ponúkajú do danej krajiny v jednotlivých mesiacoch.
Rozdiel medzi letenkou tej istej spoločnosti do tej istej destinácie, len napríklad o týždeň alebo doslova len pár dní skôr-neskôr, môže byť až niekoľkonásobný!
Stačí ísť o týždeň skôr a napríklad namiesto 120€ za jednosmerný let zaplatíte 30€ a za cestu naspäť namiesto 70€ len 25€. To už je slušne ušetrený peniaz, za ktorý máte napríklad aj ubytovanie.
Osobne pozerám odlety z Bratislavy, no predovšetkým z Viedne – letisko Swechat, odkiaľ chodí oveľa viac letov a vďaka pravidelným autobusovým linkám z Bratislavy priamo na Swechat (napríklad cez Slovak Lines) sa tam vôbec nie je problém dostať.
Veľa Slovákov, a párkrát aj ja, využíva taktiež ako štartovacie letisko Budapešť či Slováci zo severu poľský Krakow.
Viaceré portály ponúkajú možnosť priamo zadať dátum, odkiaľ (napríklad viedenský Swechat) a kam (napríklad Rím) by ste chceli letieť, a systém vám túto letenku vyhľadá – toto je vynikajúca pomôcka hlavne pre tých, ktorí vedia presne kam chcú odletieť i zhruba kedy presne (plus-mínus niekoľko dní, max. týždne).
Medzi takéto portály s konkrétnym vyhľadávaním patrí napríklad Pelikan, Cestujlevne, už spomínané Kiwi, alebo keď cestujem do vzdialenejších kútov sveta, teda mimo Európy, zvyknem hľadať cez portál NaDosah. No azda najznámejším portálom pre konkrétne vyhľadávanie, odkiaľ - kam, ktorý taktiež veľmi rád využívam, je Skyscanner.net.
Prinajmenšom mi to opäť ukáže, ktoré letecké spoločnosti do danej destinácie chodia a ak si ešte nevyberiem, najbližšie môžem skúsiť hľadať priamo na stránke danej spoločnosti – niekedy je tam o trochu lepšia cena.
Existuje nepísané pravidlo – teda nemusí to byť vždy pravda, ale často je – že čím vo väčšom predstihu kupujem letenku, tým je cena nižšia. Obzvlášť to podľa mňa platí pre letné termíny a typické letoviská. Ak plánujete ísť napríklad v auguste na dovolenku k moru do nejakého známeho letoviska, s veľmi veľkou pravdepodobnosťou bude mať táto letenka podstatne nižšiu hodnotu koncom zimy než tesne pred letom či na začiatku leta!
Desiatky eur si ale ušetrím/neminiem aj tým, že sa viem pobaliť, s čím majú problém najmä ženy. 🙂 Ide sa niekam na pár dní, niekomu stačí ruksak, do ktorého dá spodnú bielizeň, ponožky, pár tričiek a základnú drogériu, no iní (áno, hlavne ženy 😀 ) si to nevedia predstaviť a na 5 dní potrebujú okrem ruksaku aj kufor či inú väčšiu tašku. Nízkonakladovky síce majú lacné lety, no celkom slušne sa tam platí za ďalšiu batožinu a môže sa stať, že tá vás vyjde toľko či dokonca viac než samotná letenka!
Ak si v situácii, že si potrebuješ niečo našetriť, no zároveň by si chcel aj niekam aspoň na týždeň vypadnúť, zresetovať – teda chceš cestovať naozaj lacno, zrejme by si mal vopred zvážiť aj krajinu, do ktorej poletíš a nenechať sa ulakomiť len na lacnú letenku. Napríklad, dostať sa do Nórska sa dá naozaj veľmi lacno, no byť týždeň v Nórsku je už zrejme trochu o inom. 🙂 Ale, samozrejme, aj niečo takéto sa dá spraviť za veľmi rozumnú sumu:
Podľa mňa sa dnes pomocou hostelov či dokonca couchsurfingu (povieme si nižšie), nakupovania jedla v obchode atď. dá za rozumnú až nízku cenu prežiť už takmer hocikde, ale aj tak stále ešte platí, že cestovanie napríklad po Severnom Macedónsku alebo Albánsku ťa vyjde lacnejšie ako po spomínanom Nórsku, Švajčiarsku alebo takom Islande. 🙂 No ako hovorím, aj to sa dá spraviť za rozumný peniaz, no o čosi ťažšie.
Jednou z vecí, ktorá masovo najviac uľahčila cestovanie je podľa mňa Booking.com, najznámejší portál pre rezervovanie ubytovania. Stačí len zadať miesto, kde hľadáte ubytovanie, dátum (odkedy dokedy) a bežne vám vyskočia desiatky ponúk, ktoré si môžete zoradiť podľa hodnotenie alebo ceny – od najnižšej.
Dá sa povedať, že v každom európskom väčšom meste sa dá takýmto jednoduchým a dnes bežným spôsobom zohnať lacné ubytovanie i so slušným hodnotením.
Obzvlášť pre mladých sólo cestovateľov by som odporúčal hostely, ktoré patria medzi tie najlacnejšie možnosti bývania. Viaceré vyzerajú naozaj cool a hlavne tam spoznáš množstvo ďalších mladých ľudí z celého sveta, takže aj keď cestuješ sám, sám byť nemusíš.
Okrem Bookingu je dnes veľmi rozšíreným spôsobom vyhľadávanie aj cez Airbnb, na ktorom vám môže niekto na pár dní prenajať trebárs svoj vlastný byt (to už sa dá nájsť aj na Bookingu). Vo všeobecnosti sa akoby Airbnb považuje za lacnejšiu možnosť než Booking, no z mojich skúsenosti môžem povedať, že to tak podľa mňa nie je, teda rozhodne nie vždy a bežne vidím ten istý apartmán na oboch portáloch napríklad za úplne rovnakú cestu. Pre najlepší výber je asi najvhodnejšie prezrieť oba portály.
No nenechávajte sa ulakomiť iba na cenu, dôležité je napríklad okrem kvality (hodnotenia, ako sa tam budete cítiť) aj to, kde sa ubytovanie nachádza. Možno nájdete o čosi lacnejšie ubytovanie, no ak bude na okraji mesta a nie v blízkosti centra, ktoré plánujete navštevovať, tých niekoľko eur, až desiatok eur, preveziete na doprave či taxíku, ak budete chcieť ísť v noci z discotéky. 🙂
Keď budete napríklad cez Booking objednávať viackrát ako ja, váš účet tam dosiahne vyššiu úroveň a tá vie so sebou prinášať slušné zľavy v desiatkach eur. Na týchto portáloch taktiež fungujú „pozvania priateľov“, zľavové kupóny a iné drobnosti, ktoré ak použijete, ušetríte/zarobíte ďalšie eurá.
No a v neposlednom rade – opäť skôr pre mladých – by som rád spomenul aj Couchsurfing, kde môžete u niekoho prespať aj úplne zadarmo. 🙂 Stačí len pozrieť ponuku v danom meste, napísať a počkať, či ju daná osoba príjme.
„Neber hneď prvú ponuku či možnosť“ je pre mňa jedným z najdôležitejších cestovateľských pravidiel, ktoré vám dokáže ušetriť nemálo peňazí! 🙂
Platí v podstate od začiatku, ako vystúpite z lietadla a vyjdete z letiska (alebo aj zo železničnej stanice, ak cestujete vlakom), kde vás hneď pred východom budú čakať a presviedčať tunajší taxikári. Tí vám často ponúknu odvoz za nemiestne, predražené ceny. Nie je to písané pravidlo, ale povedzme si úprimne, väčšinou to tak býva.
Dnes z takmer každého letiska chodí aj nejaká verejná doprava, či už autobus alebo vlak, alebo v dnešnej dobe Boltu, Uberu a podobných aplikácií nie je problém si privolať podstatne lacnejší taxík.
Ďalšou užitočnou radou je mať vopred zistené miestne ceny. To môžem vysvetliť aj na mojom nedávnom príklade, keď som priletel do egyptského Sharm El Sheikh. Dnes stačí jednoducho zadať do Google otázku: „Koľko stojí taxík z letiska Sharm El Sheikh?“ (odporúčam sa pýtať v angličtine) a vyskočia vám ich ceny. Alebo sa môžete na to opýtať niekoho, kto tam nedávno bol a dobre to tam pozná, alebo napríklad na Facebooku dnes existujú viaceré skupiny, ktoré fungujú ako cestovateľské poradne, prípadne sa opýtať ubytovania, ktoré ste si už booknuli.
Vďaka tomu som vedel, že za taxík z letiska určite nedám viac ako 15€ a neskočil som hneď na ponuky za 30€, o ktorých sa ma snažili presvedčiť, že sú „normálne, tunajšie.“
Často dobrým nápadom, obzvlášť, ak nemáte ťažkú batožinu a máte len ruksak na chrbte, je aj opustiť areál letiska a zohnať si taxík mimo neho.
V niektorých krajinách, ako napríklad v arabských – teda aj Egypt, Maroko, Jordánsko... jednoducho musíte stále zjednávať a dohadovať sa, či už sa to týka taxikárov, suvenírov, v podstate skoro všetkého. Ak tak nebudete robiť, verte mi, takmer všetko preplatíte niekoľkonásobne!
Ďalší dobrý príklad, ktorý ukáže, prečo sa oplatí vopred zistiť ceny, môžem spomenúť z mojej poslednej návštevy Ríma. Cestou do Vatikánu sa snažili indicky vyzerajúci chlapíci presviedčať ľudí, že ak chcú ísť do Vatikánskych múzeí, majú ísť za nimi, oni im ukážu, kde kúpiť lístky. Musím povedať, že vyzerali naozaj presvedčivo a mali aj akési turistické preukazy s fotkami na krku. Ceny v ich „kanceláriách“ však boli vyššie, než keby ste si ten lístok kúpili priamo pri vstupe do Vatikánskych múzeí. Kto nevie, koľko stojí lístok, kúpil ho drahší priamo u týchto Indov. V dnešnej online dobe inak nie je problém si tento lístok kúpiť za pravú cenu aj cez mobil.
Takže aj tu opäť platilo, neberte hneď prvú ponuku, ktorá sa vám postaví do cesty a zistite si ďalšie. Platí to aj pri nákupe suvenírov alebo keď sa chcete ísť najesť.
Nedávno sme sa vrátili z Talinnu, kde sa priznám, urobili sme školácku chybu a sadli si hneď do prvej reštaurácie na námestí, ktorej obsluha nás jednoducho presvedčila. Ten pekný výhľad na centrum a starú radnicu bol zrejem príliš lákavý a povedali sme si, že Estónsko hádam nebude až také drahé, aby nás jedna reštaurácie v centre vyžmýkala + boli sme už naozaj hladní.
Keď som ale potom videl ceny reštaurácie asi o 200m ďalej, tak som mal úprimne výčitky a nadával si, lebo v nej by som sa za tú cenu, ktorú sme platili v tej predtým, najedol snáď 5-krát! 😀 Áno, aj master tesár sa utne. Náš hlad a hlúposť nás vyšli draho.
Keď už som spomenul aj suveníry, poznám ľudí, ktorí pri nákupe suvenírov nechajú viac peňazí než za samotný pobyt. Naozaj potrebujete toľko tých vecí? Naozaj musíte niečo priniesť všetkým v rodine, kolegom, priateľom, susedom... ?
A na záver chcem povedať ešte o jednej možnosti pre mladých ľudí, ako úplne lacno cestovať. Ide o rôzne projekty a programy, akým je napríklad Erasmus+, kde spolu s ďalšími mladými ľuďmi z iných krajín budete napríklad týždeň alebo dva v nejakej krajine. Tak som kedysi, ešte ako študent, cestoval aj ja – Rumunsko, Poľsko, Turecko, Litva...
Navyše, spoznáte množstvo mladých ľudí z iných štátov a tieto kontakty sa vám môžu zísť pri ich návštevách. Niekedy tam mám napríklad ubytovanie zadarmo, alebo už aj u mňa na Kysuciach spali dve Lotyšky, Maďar a Filipínec, s ktorými som behal po slovenských horách. Tieto projekty nájdete napríklad aj na tejto stránke.
„Dnes opäť zrušený let, všetky ostatné vypredané, čo mám robiť?“ „Zrušili nám let, ako žiadať o refundáciu?“ „Vyhýbajte sa letisku vo Frankfurte, nikomu odtiaľ nechodí batožina...“ „Amsterdam úplná katastrofa, zrušený let, žiadna kompenzácia a ani nevedia poskytnúť hotel.“ atď.
Takto dnes bežne vyzerajú príspevky v cestovateľských skupinách zúfalých Slovákov. Letiská sú v chaose, nezvládajú nápor. Tisíce letov už boli zrušené a batožina ostáva na letiskách, lebo ju doslova nemá kto naložiť.
Čo robiť, keď vám zrušia let alebo mešká niekoľko hodín? Máte nárok žiadať odškodné a v akej výške?
Povieme si v tomto článku.
Začnime tým, že každý prípad je viac či menej individuálny, záležať môže od konkrétnej spoločnosti alebo aj odkiaľ/kde letíte. Taktiež vedia zohrať kľúčovú rolu dôvody, prečo daný let mešká či bol zrušený.
V takýchto nepríjemných prípadoch – ako meškanie či rušenie letu – je dobré poznať nariadenie EÚ č. 261/2004 (teda z roku 2004), ktoré sa snaží aspoň v rámci Európy pravidlá do značnej miery zjednotiť, aby si tu každý nerobil úplne po svojom.
Toto nariadenie sa teda pochopiteľné netýka napríklad tvojho zmeškaného letu v rámci USA (teda z jedného amerického mesta do druhého) či po iných kontinentoch, ak si neštartoval z Európy alebo ak sa nejedná o európsku spoločnosť.
V prípade mimoeurópskych letov teda odporúčam pozrieť na pravidlá danej krajiny či konkrétnej aerolinky. Sériu riešenia a vypytovania sa môžete začať už u zamestnancov priamo na letisku. Snáď vám to nikdy nebude treba.
Spomínané nariadenie EÚ je pomerne jednoduché: Ak tvoj let mešká 3 a viac hodín, máš nárok na odškodné a to podľa vzdialenosti, ktorú si mal letieť, buď vo výške 250 eur – let do 1500km, 400 eur – do 3500 km, alebo 600 eur pri letoch nad 3500km.
Možno si si všimol, že niektoré lety si akoby nechávajú istú časovú rezervu. Udávajú, že pristaneš napríklad 20:50, no ak všetko ide podľa plánov, pristávaš už o 20 minút skôr. Toto môže zahrať v ich prospech, ak let mešká spomínané tri hodiny – hoci vyštartuješ o tri hodiny neskôr, pristaneš oproti pôvodným plánom o 2 hodiny 40 minút a teda spomínané odškodné sa ťa už netýka. Nezabudni, ráta sa pristávajúci čas!
Čo sa týka úplného zrušenia letu, nariadenie EÚ hovorí, že žiadať odškodnenie môžeš, ak bol tvoj let zrušený menej ako 14 dní pred odletom. Ak to spoločnosť stihne včas, zvykne ponúknuť iný termín alebo vrátenie peňazí za letenku.
Ak sa o zrušení dozvieš priamo na letisku, máš nárok aj na jedlo, hotel a odvoz do hotela, dokonca by ti spoločnosť mala pomôcť s náhradným letom.
Ešte sa ale netešte. Existujú aj – v prípade meškania i zrušenia letu – isté „ale“, kedy spoločnosť nemusí nič preplácať.
A to napríklad v prípade zlého počasia, prírodných katastrof či napríklad vtedy, ak za meškanie či zrušenie môže štrajk, ako je to napríklad teraz bežné na parížskom letisku. Letecká spoločnosť jednoducho argumentuje tým, že nejde o jej zamestnancov a jej zavinenie.
Čo sa týka meškajúcej batožiny, určite nie je nič príjemné skončiť niekde vo svete bez vecí. To, čo ti napríklad na dovolenke kvôli tomu chýba, si môžeš nakúpiť a bločky odložiť. Tieto finančné náklady, ktoré ti kvôli problému vznikli, by ti mali následne preplatiť.
V USA majú napríklad aj také pravidlo, že ak spoločnosť umiestnila tvoju batožinu v rámci vnútroštátneho letu niekde úplne inde, než mala, môžeš si vypýtať odškodné v hodnote až tisícov dolárov.
Ohľadom úplnej straty batožiny či straty niektorých vecí v nej, ako sa aj mne stalo, najlepšie by bolo, keby ste mali odfotené či inak zdokumentované, čo v nej bolo. Kto toto ale robí, všakže?
Keď mne raz chýbali veci v batohu po lete s Air France, napísal som mail priamo spoločnosti, kde som vysvetlil, čo sa stalo a čo mi chýba. Hoci som to nemal nijako zdokumentované, že to predtým v tom batohu bolo a potom nie, firma mi tieto veci preplatila. Možno aj kvôli tomu, že som písal nie príliš drahé a realisticky znejúce položky ako šiltovka, taštička s drogériou a nie príliš drahá bunda. No reálne, keby chceli, si mohli vypýtať dôkaz o tom a ja by som s nárokom na náhradu škody zrejme skončil.
A práve aj toto je vec, v ktorej môže byť každá žiadosť o odškodnenie iná, individuálna – postoj a prístup druhej strany (leteckej spoločnosti).
Niekedy naťahovanie o odškodnenie trvá týždne, až človek už prestáva veriť, že sa nejakého dočká. Inokedy príde rýchle zamietnutie, možno až z podivného dôvodu, ktorému sa ti nechce veriť a doslova sa môžeš hádať so spoločnosťou, aké bolo počasie. Alebo, ak máš šťastie, zažiješ okamžité vyriešenie a vyplatenie. Dúfaj, na koho narazíš.
Mnohí začínajú o odškodné žiadať už priamo na letisku u konkrétnej spoločnosti, kde sa prípadne snažia dozvedieť ešte ďalšie informácie. Iní potom skrz stránku aeroliniek, kde si nájdu kontakt alebo formulár, na ktorý môžu svoju žiadosť smerovať.
Taktiež existujú viaceré spoločnosti a stránky, ktoré sa pokúsia odškodné vybojovať namiesto teba. Stačilo do Google zadať „kompenzácia za zrušený let“ a hneď mi ich niekoľko vyskočilo, ako napríklad ClaimCloud, Click2Claim a ďalšie. Tie si ale samozrejme za službu časť odškodného nechajú, niektoré 20%, iné 25%.
Ak chceš plnú sumu, treba to skúsiť sám. Ak cítiš neúspech a aerolinka ťa odbíja, je dobré sa ešte obrátiť na jednu z týchto spoločností, ktorá môže byť úspešnejšia – raz sa mi to už potvrdilo.
Surové, smradľavé, slizké, či dokonca ešte hýbajúce sa v ústach – spomienky na gastronómiu vo svete nemusia byť vždy zrovna príjemné.
Známi a skúsení slovenskí cestovatelia zaspomínali, čo najdivnejšie či najnechutnejšie jedlá im dali vo svete zjesť.
Celkom pochopiteľne, vždy sa snažím vybrať si jedlo, ktoré vyzerá dobre a na ktoré mám chuť. Samozrejme, nastanú aj chvíle, keď neviem do čoho idem a treba improvizovať.
Spomínam si na Čínu, kde sme cestovali autom a popri ceste nebola široko ďaleko žiadna reštaurácia. Až konečne jedna. Nebol v nej však žiaden ponukový lístok v angličtine, ani obrázky jedla. Všetko iba nezrozumiteľným čínskym písmom.
Zabodol som teda náhodne ukazovák na jeden z názvov a naznačil, že „toto“ chcem. Asi za dvadsať minút som dostal na tanieri malého, surového a mrazeného vtáka. Bol v celku, akurát ošklbaný, bez peria, a zároveň celý vertikálne posekaný na tenké prúžky.
Keď som do neho šťuchol, rozpadol sa. Z tejto porcie som skutočne nedokázal zjesť ani kúsok, to radšej zostať hladný.
V Laose na trhu som videl aj rôzne mŕtve hlodavce, ktoré vyzerali skutočne nechutne. Pevne verím, že som nevedomky žiadneho z nich v niektorej reštaurácii nezjedol.
A rôzne druhy chrobákov a larvy si pravdepodobne na cestách ochutnal aj ty. V Ázii ide o celkom bežnú pochúťku. Musím však povedať, že pražené chrobáky, hoci na pohľad vyzerajú veľmi odpudzujúco, chutia veľmi dobre, podobne ako chipsy.
V Konžskej demokratickej republike nám ponúkali udenú opicu, ktorú následne varili v hrnci a skutočne to smrdelo ako čerstvé hovno. Ale priznám sa, že toto som sa neodvážil ochutnať, hoci domáci si na tom náramne pochutnávali.
Taktiež sa nám tam naskytla možnosť vyskúšať živé húsenice. Presne tie veľké biele s čiernou hlavičkou. Niekto to rád živé a niekto to rád upečie zaživa a dá na to syr. Odhodlal som sa to skúsiť zjesť, keď sa to ešte poriadne hmýrilo.
Zobral som teda do rúk bielu tlstú húsenicu, ktorá ešte viac zrýchlila pohyb, keď cítila moju ruku. Okolo mňa boli diváci, ktorí neverili, že to ako beloch dám. Prikladám na jazyk a vtedy ma prvýkrát naplo.
Húsenica sa hmýrila ďalej, pokúšala sa dostať von, ale rýchlo som ju prehryzol. A ako to chutí? Nijak. Vážne. Jediné, čo je vážne nepríjemné, je ten pocit, keď tá húsenica vo vašich ústach exploduje. Vtedy ma naplo druhýkrát.
Na Filipínach sme ochutnali miestnu pochúťku s názvom balut. Ide o kačacie embryo, čiže nenarodené kačiatko. Keď je kačiatko tesne pred vyliahnutím, vajce hodia do horúcej pary a potom sa podáva ako veľká delikatesa, ktorú môžeš nájsť nielen na Filipínach, ale aj v Číne, hlavne v jej južnej časti. Má to nešpecifickú chuť. Musíš sa preniesť cez to, že ješ aj malé krídelká a vnútornosti.
V Číne je zas známou pochúťkou storočné vajce. Ide o obyčajné vajce, ktoré sa uvarí a následne zahrabe do zeme. Asi po pol roku – v závislosti od provincie – vajce vykopú a zjedia.
Čo ťa čaká? Bielko sa medzitým zmenilo na čiernu želatínu a žĺtok je zapáchajúca čierno-zelená hmota. A Ako to chutí? Ako klasické uvarené vajce. Túto pochúťku nájdeš aj na klasických čínskych raňajkách či na obložených šalátových tanieroch.
A ak sa dostaneš do Južnej Kórey, konkrétne do mesta Busan, môžeš skúsiť veľmi nebezpečnú delikatesu – živé chobotnice, ktoré ťa však môžu zabiť.
Na miestnom rybom trhu pred tvojimi očami posekajú chobotnicu, ktorá sa ešte aj potom asi 15 minút hýbe. Malé kúsky chobotnice si dáš na špáradlo a musíš veľmi rýchlo prehltnúť. Ak by si neprehltol, mohla by sa chobotnica vzpriečiť v hrdle a ty by si sa mohol udusiť, ako jeden muž pred pár rokmi.
Jedno z bizarných jedál, ktoré mi utkvelo v pamäti, je fafaru z ostrova Tahiti vo Francúzskej Polynézii. Fafaru znie krásne, exoticky a evokuje niečo, čo by si človek rád dal, ale v skutočnosti je to lokálna špecialita, ktorá predstavuje zahnívajúcu rybu.
Ryba sa nechá na slnku aspoň tri dni, kde začne proces fermentácie a potom sa podáva v tradičnej tahitskej hostine. Chutilo to presne tak, ako to znie, a smrdí ešte viac. Dáviaci reflex je v pohotovosti a hoci som rád za tú skúsenosť, čerstvá ryba je predsa len čerstvá ryba.
Mimoriadne zvláštnym bolo aj najtradičnejšie jedlo Bruneja s názvom ambujat, ktoré na prvý pohľad pripomína obrovskú misu priesvitnej hmoty – tá sa vyrába z palmy sága.
Má to konzistenciu želé, pripomína ťahavý sopeľ a nemá žiadnu chuť. Chuť mu dodajú až omáčky, do ktorej sa ambujat namáča. Dáš si ho do úst, no stále to bude chutiť ako sopeľ.
Čo sa týka exotického jedla, tak ochutnal som toho už naozaj veľa, no ak mám vybrať tie podľa mňa úplne najexotickejšie, spomínam si hlavne na dve:
Prvým sú vyprážené kuracie nožičky na Filipínach. Bola to normálna kuracia nožička, dokonca aj so šupinkami a nechtami, napichnutá na špajdli. Chutilo to zaujímavo, dokonca ochutené to bolo myslím dobre, no celé som to nezjedol, lebo to vyzeralo zvláštne a vlastne tam ani nebolo mäso, skôr len koža a nejaká chrupavka.
A druhým naozaj zvláštnym jedlom, na ktoré si spomínam, boli múčne červy, ktoré som ochutnal na severe Thajska. Na to som priznám sa musel byť trochu pripitý, mal som asi 6 pív, aby mi nevadila tá ich konzistencia. Predpokladám a dúfam, že už boli mŕtve, no veľmi zvláštne pukali pod zubami. Keď si ale predtým dá človek tých pár pív, tak to až tak nevadí.
Na mojich cestách po svete sa mi už na tanier dostalo kadečo. Úprimne, niekedy som ani presne nevedela, čo to bolo. Ako napríklad na známom Mindil Markete v austrálskom Darwine, keď som sa pristavila pri takzvanom „road kill“ stánku.
Ponúkajú v ňom mäso zo zvierat, ktoré skrížili cestu veľkým kamiónom, ktoré sa ženú po miestnych cestách obrovskou rýchlosťou. Je známe, že keď niečo zrazia, ani nezastavujú a neraz si si to vôbec nevšimnú. No a tieto zvieratá potom domáci pozbierajú, upečú a zjedia.
Spomenúť môžem aj chrobáky, larvy či škorpióny, ktoré som pre zmenu nedokázala odmietnuť, keď ma nimi ponúkali miestni v Kambodži. Tie sú už v podstate takou bežnou kuchyňou, na ktorú viete ľahko natrafiť počas dovolenky v Thajsku či v Mexiku.
To všetko sa dá ešte nejako zvládnuť a zjesť. Čo mi však vôbec nešlo dole krkom bolo sushi z morského ježka, ktoré mi naservírovali ako najväčšiu lahôdku v Japonsku. Milujem sushi a všeobecne japonskú kuchyňu, ale táto zvláštna mazľavá oranžová vec, nejasnej štruktúry a chuti, na kúsku ryže bolo priveľké sústo aj na mňa.
Japonci odstránia z morského ježka jeho škrupinu a to, čo je vo vnútri, považujú za totálnu delikatesu. Ja som to ale, prepáč, musela nenápadne vypľuvnúť. Samozrejme tak, aby ma nikto nevidel a neurazila som tým okolosediacich.
Stále však tvrdím, že sto ľudí – sto chutí. Keď budeš v Japonsku, skús si sushi z morského ježka objednať. Tebe možno zachutí.
Po rokoch v Afrike mám tiež rôzne skúsenosti s húsenicami či napríklad slimákmi. Chuťovo ma rozhodne neočarili, ale rozhodne ani neprišli nechutné či odporné – skrátka také skôr nijaké, niekedy doslova bez chuti, maximálne som cítil len ten slaný nálev, v ktorom boli namočené.
Zo špecialít môžem vypichnúť aj africké tradičné pivo „umkoboty“, ktoré sa robí takým spôsobom, že miestne ženy požujú napríklad kukuricu a vypľujú ju do nádob, kde fermentuje. Ide o zdravú pochúťku, na ktorú môžeš naraziť v južnej Afrike, ale aj v južnej Amerike. Dnes existujú aj modernejšie spôsoby jeho výroby, bez ľudských slín a pľuvancov.
Na mojej ceste naprieč Perzským zálivom, krajinami ako Spojené arabské emiráty (Dubaj, Abu Dhabi), Katar, Kuvajt či Omán, kde sa vyvolení môžu kúpať v rope i v peniazoch, som sa zastavil v Bahrajne.
Ide o malé, ostrovné kráľovstvo s vyše milión obyvateľmi, ktoré celý tento silne moslimský región pozná ako „Ibizu arabského sveta,“ kde aj šejkovia z okolia chodia na párty, lebo tu, napríklad na rozdiel od Saudskej Arábie, piť môžu. Tak sa išiel na tú ospevovanú miestnu „Ibizu“ pozrieť.
Tunajšie moslimské krajiny sú, dalo by sa povedať, nábožensky konzervatívne. Alkohol tu teda bežne nevidno – no kde je vôľa, tam je cesta.
Obzvlášť konzervatívna a striktná je tá najväčšia krajina na Arabskom polostrove, kde islam aj vznikol – Saudská Arábia. Ešte nedávno tu mali ženy zakázané šoférovať (čo je aj vidno), dobičovali vás na ulici či také kino bolo niečo ako moderné dielo skazy, ktoré treba zakázať. Isté veci sa tu ale pomaly menia, aspoň niektoré. Zohnať alkohol v Saudskej Arábii je stále veľký problém, priam nelegálna činnosť, rovnako ako aj snaha prepašovať ho tu.
No našťastie pre niektorých Saudov, neďaleko sa nachádza Bahrajn. Miesto, kde sa dá alkohol ľahko kúpiť a vymetať discotéky jedna za druhou.
Saudskú Arábiu s ostrovom Bahrajn spája 25 km dlhý most, ktorý vedie cez more.
Mimochodom, po mori sa má Bahrajn spojiť aj s Katarom a vznikne tak najdlhší most sveta – teraz môžeme povedať aj to, že kde sú peniaze, tam je cesta.
Takže máme tu veľmi striktnú, moslimskú krajinu, kde sú alkohol a párty zakázané, a kúsok po moste krajinu, ktorá je tu týmito vecami známa. Tipnite si, čo sa stane, keď príde víkend? Desiatky a desiatky-tisíc Saudov prekračujú hranicu a hrnúť sa do Bahrajnu!
Miestna doprava bežne kolabuje. „Odkedy dali ženám v Saudskej Arábii nedávno vodičské preukazy a učia sa jazdiť, pribudol nám počet nehôd. Bežne sú to oni,“ rozpráva mi miestna sprievodkyňa. Mimochodom, je to Nemka, ktorá si tu našla Araba.
Prichádzam na recepciu svojho hotela a hneď vidím tých známych konzervatívnych, pobožných Saudov a Saudky. Okamžite ma prichádza ochotne pozdraviť jedna totálne ožratá z nich. Aby nepozametala zem, rýchlo ju pridržia dvaja muži. Ten s hlavou na stole oproti tiež už nevyzerá, že by vôbec vládal chodiť.
Legendy neklamali. Tu sa to vážne deje, ako som počul.
Plán na večer je jasný. Som predsa na „Ibize arabského sveta“ a ja sa bavím rád. Dnes bude párty!
Nemohol som tušiť, aká ma tu tá párty čaká.
Natešený vchádzam do prvého podniku. Čakám, že za dverami bude dobrá hudba, typické discotekové prítmie, ktoré spestrujú behajúce farebné svetielka a bude to tam žiť. Pivo a drinky tam budú chodiť od baru jeden za druhým. Vbehnem teda a...
Nikde nikoho. Pri bare len niekoľko čašníkov, ktorí hneď hodili pohľad na mňa a vyzerajú byť šťastní, že niekto konečne prišiel!
A k tomu má nejaká speváčka koncert na pódiu, pre nikoho. Keď som videl tie pohľady personálu i speváčky, bolo mi trápne sa hneď na pätách otočiť a utekať, tak reku dám si tu aspoň jedno pivko za niekoľko dolárov, nech majú trochu radosť.
Speváčka mohla konečne na niekoho pozerať a niekomu venovať svoj spev. Celý čas, ako som tam sedel s tým drahým pivom, civila na mňa a ja som sa tam cítil o to divnejšie.
Chcel som to len rýchlo vypiť a dostať sa na miesto, aké som si predstavoval. Bol som naozaj šťastný, keď som z podniku číslo jedna utekal. A nechával za sebou speváčku s prázdnymi stoličkami...
Ok, pri výbere číslo dva si už radšej nechám poradiť. A tak ma jeden Arab naviguje do ďalšieho klubu. Otvorím dvere a... konečne!!! Presne takto som si to predstavoval. Prítmie, disco svetielká, dobrá, moderná hudba, pekné baby, tanec, no žije to.
Prídem rovno k baru a hneď sa stane nečakaná vec. Priskočia dve krásne černošky, skôr hnedo-šky, a začnú jemne flirtovnú konverzáciu. Samozrejme, že mi to polichotí, no som tu asi biela exotika, tak je o mňa záujem.
Po chvíli jedna z nich, či jej nezoberiem akéhosi panáka. Tak ok, hovorím barmanovi, že daj jej ho. Týmto chcem veľmi poďakovať tomu barmanovi, ktorý asi videl, že ešte nechápem miestnu hru... Pozrel na mňa a povedal mi veľmi jasne ako kamarátovi, že koľko ten jej žiadaný panák stojí – 20 a viac dolárov. Ok, hovorím, že panák nebude!
Potom slečna začne vymýšľať, či neobjednám šišu a niečo iné, a nesadneme si. Už mi začína pomaly dochádzať, že tu slečna má skôr záujem o to, čo im zoberiem, než o mňa. A skúšajú to od tých najdrahších vecí po tie menej a menej drahé.
Nepozdáva sa mi to, tak odídem trochu od baru na miestny gauč. Jedna to už so mnou definitívne vzdala a druhá si prichádza sadnúť ku mne. Som zmätený, som naozaj zmätený. No našťastie mám dar reči aj v divnej situácii a tak sa zakecáme.
Zisťujem, že to nie je mladá slečna z Afriky, čo sa tu prišla baviť, ale vlastne zamestnankyňa klubu, ktorej úlohou je tu robiť spoločnosť a nechať sa pozývať – inými slovami, ťahať od mužov peniaze.
A ako sa tak následne rozhliadam po klube, všetky tie ženy, čo sú tu, majú rovnakú úlohu a všetky vyzerajú podobne, akoby ich nabrali z jednej krajiny.
Hnedá pokožka, nie čierna, kučeravá hriva – všetko sú to Etiópčanky.
Aj nedávno som čítal, koľko Etiópčanov sa snaží dostať cez more z Afriky na Arabský polostrov, s vidinou lepšieho života. Už viem, aké zamestnanie tu dostanú mladé, pekné baby, ktoré tu takto emigrujú.
Zo zvedavosti sa pýtam, naozaj len zo zvedavosti, že keď si chce nejaký muž zobrať aj izbu, či idú. Odpovedala mi, a myslím, že to bolo naozaj úprimne, že nie, to tu je prísne zakázané.
Nič som neobjednával a tak stratili všetky o mňa záujem. Podľa mňa musia prinášať zisky, kšefty a keď nie, tak idú ďalej, ku ďalšiemu, aby na seba zarobili.
Neviem či tu vôbec bola nejaká žena, ktorá tu takto nepracovala a len sa prišla zabaviť. Nevšimol som si. Všade len kučeravé Etiópčanky. Rýchlo som dopil ďalšie pivo a preč z tohto divného divadla.
Odchytil si ma týpek, ktorý mi to tu ukázal, že o poschodie vyššie je ďalší klub – arabský. Spať sa mi nechce, reku, dám tomu ešte šancu. Môže to byť zaujímavé.
Otvoria sa dvere a tam čisto arabská hudba, arabské rytmy i tance. Pripití, typickí Saudi vo svojich wahabistických červeno-bielych šatkách na hlavách tancujú pri pekných mladých Arabkách.
Už so svojimi novými skúsenosťami mi netrvá dlho prekuknúť, že to tu funguje ako v klube predtým, akurát že tu sú namiesto mladých Etiópčaniek mladé Arabky.
Zopár z nich tancuje unudene pri Saudoch na parkete, ostatné ešte unudenejšie, až znechutene, sedia a pozerajú. Potom na povelom jednej z nich sa vymenia ako hokejová päťka – niektoré naskočia na parket, tie z parketu idú na striedačku. Pri pohľade na ich nadšené výrazy je mi doslova trápne.
No jedna z nich má už celkom dobre vypité a tá sa asi jediná ako tak úprimne baví. Niekto ju asi dobre pozýval, až príliš. Hovorím si, že takto uletené a opité Arabky poznám jedine z Maroka – hoci je to tiež moslimská a značne arabská krajina, tam som si zažil dobré párty, tam vypiť a baviť sa niektorí vedia, aj keď sú moslimovia.
Zrazu sa daná, opitá slečna pozrie na mňa a čiara rovno ku mne. Predstavte si, áno, naozaj je až z Maroka. Pýta sa, či jej nezoberiem to a to... Nečakané, však? Hovorím, že nie. Pozrie, postaví sa a v momente trochu nahnevane odchádza.
A po chvíli nechávam za opitými Saudmi zatvorené dvere i ja. Dnes už naozaj stačilo.
Pamätám si, ako som kedysi čítal rozhovor s jednou Slovenkou, ktorá pracovala ako letuška pre miestne arabské aerolinky. Spomínala v ňom, ako sa ju niektorí Arabi snažili baliť, no naozaj to nevedeli, akoby to v živote nerobili. Ak to na miestnej známej „arabskej Ibize“ funguje takto, ani sa nečudujem.
Čo by ste povedali vybrať sa do sveta, ktorým sa kedysi kľukatili príbehy Hodvábnej cesty a ktorý ešte stále nepozná masový turizmus? Ak čo i len trochu milujete menej známe krajiny, potom je pre vás Stredná Ázia so svojimi „-stanmi“ ideálnym miestom. Budete očarení koľko krásy sa v tomto regióne ukrýva.
Vyberme sa spoločne objaviť prastaré príbehy, nádherné hory, stretnúť milých ľudí a vychutnať si miesta o ktorých myslím ešte budeme veľa počuť.
Bolo by jednoduché napísať, že Stredná Ázia má všetko, čo by mohol cestovateľ na svojich cestách hľadať. Na strane druhej, inak sa to napísať nedá, pretože tento región je tak rozmanitý, že tu nenájdete len všetko, ale ešte aj o mnoho viac.
Predstavte si krásne, vysoké hory posiate snehom a ocitnete sa v Tadžikistane. Ak hľadáte stopy nomádskych kultúr, tak budete nadšení z Kirgizska. Uzbekistan vám naservíruje príbehy najkrajších miest sveta od Samarkandu cez Bucharu až po Chivu. A keď okolo seba nechcete ani jedného jediného turistu, vyberiete sa do Turkmenistanu. Alebo chcete vidieť na živo nekonečné stepy a voziť sa vlakmi, ktoré idú desiatky hodín? Potom vás nadchne Kazachstan.
Túžili ste niekedy vidieť ako sa stráca Aralské jazero? Vidieť obrovskú horiacu dieru v púšti? Vidieť štartovať raketu v Bajkonure? Jazdiť na koňoch, spať v jurtách, trekovať najkrajšími horami a ochutnávať dokonalé šašlíky či plov? O čom všetkom ste ešte snívali? Pretože je naozaj možné, že práve Stredná Ázia vám to bude vedieť splniť.
Hoci by sa mohlo zdať, že všetkých päť krajín Strednej Ázie – teda Turkmenistan, Uzbekistan, Tadžikistan, Kirgizstan a Kazachstan – sú rovnaké, nemohli by ste sa viac mýliť. Každá má svoju vlastnú dušu a niečo, prečo si ju zamilujete.
Najlepšie je vybrať si všetky a spojiť ich do jednej cesty, ale ak sa to nedá, vyberte si čo vás láka najviac. Hory? Púšte? Mestá? História? Nomádi? Verte, že čokoľvek si zvolíte, stredoázijské krajiny vám namiešajú dokonalý kokteil chutí a zážitkov. Pozrime sa spoločne na všetky krajiny trochu bližšie, aby ste videli tu krásnu rozmanitosť.
Je cestovanie do týchto krajín bezpečné? S takouto otázkou sa stretnete neraz, no odpoveď vás možno prekvapí. Stredná Ázia je totiž jeden z najbezpečnejších regiónov sveta.
Nie sú tu bežné krádeže, žiadne prepady, byrokracia spojená s korupciou je pre turistov čoraz menším strašiakom a stačí pár dní na to, aby ste pochopili, že toto nie je žiadna Latinská Amerika alebo niektoré krajiny Afriky, kde musíte mať neustále oči na stopkách.
Namiesto drzých pohľadov sa tu stretnete s úsmevmi a namiesto pokusov o krádež vás pozvú na misku čaju. Medzi najnebezpečnejšie situácie, s ktorými sa tu stretnete, budú chýbajúce kanálové poklopy v bočných uličkách či zlé, roztrasené cesty. Nebezpečnými sú niekedy aj pozvania na vodku, pretože stredoázijskí muži toho znesú viac, než dosť a tak s nimi nebudete vedieť držať krok. Tak čo, trúfnete si?
Ak sa do Strednej Ázie vydáte s batohom s cieľom presúvať sa lokálnou dopravou, vlakmi, autobusmi či maršrutkami, naučte sa niekoľko základných ruských fráz, prípadne si svoju ruštinu oprášte.
Ruština ako pozostatok Sovietskeho zväzu je pre tieto krajiny stála „lingua franca“ a dorozumiete sa ňou takmer kdekoľvek. Mladí už reagujú aj na angličtinu, ale staršiu generáciu s ňou neohúrite.
Cestovanie po krajinách Strednej Ázie je čoraz jednoduchšie, pretože aj tu sa z roka na rok vyvíja infraštruktúra. Cesta z Chivy do Buchary, ktorá pred 10 rokmi trvala 13 hodín autobusom, dnes trvá len 6-7 hodín. Uzbekistan vás prekvapí svojimi modernými rýchlovlakmi o akých sa nám môže ešte stále snívať a Kazachstan má tiež niekoľko svojich rýchlovlakov, no sekundujú im aj staré ruské súpravy.
V Kazachstane sa najlepšie cestuje práve vlakom, pretože je to 9. najväčšia krajina sveta a tak je to všade ďaleko. Naopak, v Tadžikistane sa medzi mestami prepravíte mikrobusmi, no ak chcete objavovať tajomné zákutia legendárnej cesty Pamír Highway, prenajmite si radšej šoféra s džípom 4x4.
Na individuálne cestovanie je najkomplikovanejšou krajinou Turkmenistan, ktorý stále nerád vidí turistov len tak sa potulovať po vlastnej krajine. Pre celú Strednú Áziu však platí, že doprava je veľmi lacná a aj keď si budete potrebovať prenajať taxík so šoférom, aby ste objavili menej známe miesta, neskrachujete. Spoznávanie Strednej Ázie po vlastnej osi je možno ťažšie ako cestovanie v Thajsku, ale nie je to žiaden problém a kontakt s miestnymi si užijete.
Najväčším strašiakom cestovania do Strednej Ázie bola pred niekoľkými rokmi neskutočná byrokracia a problematické získavanie víz. Turizmus bol pred 10 rokmi v regióne úplne inde, než dnes a situácia sa obrátila natoľko, že je to dnes viac než jednoduché.
Ako to? Uzbekistan, Kazachstan aj Kirgizsko pre nás víza jednoducho zrušili, Tadžikistan si pohodlne vybavíte online alebo po prílete na letisko v Dušanbe.
Jediným orieškom ostáva Turkmenistan, ktorý sa však ani nehodlá veci zjednodušiť. Získať víza do Turkmenistanu sa niekedy koná maličkému zázraku, pretože sa kedykoľvek rozhodnú víza neudeliť a to bez jediného dôvodu.
Najväčšiu šancu na turkménske víza máte ak sa vyberiete do krajiny s lokálnou cestovnou kanceláriou, ktorá vaše víza na ambasáde „potlačí“ a zvýšite svoje šance. Obľúbenými vízami pre návštevu Turkmenistanu boli tzv. tranzitné víza, ktoré však platili len 5 dní a museli na nich vojsť do krajiny a opustiť ju vopred určeným prechodom. Na nadýchnutie to však rozhodne stačilo.
Cestovateľom dnes odpadla aj povinnosť vypisovania nekonečných tlačív, colných deklarácii, kde bolo treba uviesť presné sumy valút, ktoré so sebou veziete. Stredná Ázia sa otvára svetu a toto sú zmeny, ktoré mnohých potešili.
Každý čaká od cestovania niečo iné, no ak je vašim cieľom na vlastné oči uvidieť najkrajšie mestá Hodvábnej cesty, potom bude pre vás Uzbekistan krajinou číslo jedna. Svojou aurou vás zlákajú legendy v podobe Samarkandu, Buchary či Chivy.
Sám som túto krajinu navštívil 12x, strávil v nej takmer tri mesiace, ale ani teraz jej nemám dosť. Uzbekistan je ako droga premenená na tyrkysové kupoly, bazárové uličky a vynikajúceho plovu.
Uzbekistan nadchne milovníka histórie, ale na svoje si prídu aj fanúšikovia „dark turizmu“, vďaka regiónu Aralského jazera. Aj v tejto krajine nájdete hory, ako Čimgan severne od Taškentu. Môžete sa tu nabažiť púšte Kyzylkum, prespať v jurtách na brehu spomínaného Aralského jazera či jazera Kairakum.
Uzbekistan je ľahký na cestovanie, má svoje rýchlovlaky a v každom meste nájdete kopec zaujímavostí. Skvelou správou je aj to, že Uzbekistan dnes patrí medzi najlacnejšie krajiny sveta a za svoje peniaze si tu budete naozaj nažívať ako kráľ.
Bájny Samarkand, ktorý sa preplietol s postavou Timura Veľkého, je najlegendárnejším miestom nielen Uzbekistanu, ale aj Hodvábnej cesty. Je to mesto posiate monumentmi z 15-17.storočia a tie, ktoré tu uvidíte, patria k najkrajším svojho druhu na svete!
Očarí vás mauzóleum Gur Emir s hrobkou Timura Veľkého. Žasnúť budete pri pohľade na rozprávkové námestie Registan s jeho medresami a z obrovitánskych rozmerov mešity Bibi Chanum sa vám zatočí hlava.
Aby toho nebolo málo, objavíte unikátne hrobky v Šáh-i-Zinde, nazriete na Ulugbegove observatórium a ochutnáte tu najlepší plov celej krajiny. Alebo si večer vychutnáte ochutnávku miestnych vín a koňakov u Chovrenka?
Samarkand sa s Bucharou večne pretekajú o to, ktoré z nich bude krajším mestom. Každý si vyberie to svoje, no pravdou je, že tieto miesta sa od seba poriadne líšia. Kým Samarkand hrá na city svojimi monumentmi, Buchara vsadila na dokonalú kompaktnosť svojich bazárov, starých zákutí, štvrtí a pamiatok. Buchara vie ako si vás získať.
Vyberiete sa spoznávať staručké mauzóleum Samanidov, vyleziete na Citadelu, odkiaľ kedysi vládol bucharský emír a podobne ako Džingischán budete hľadieť na 47-metrov vysoký minaret Kalon. Prejdete medresami, za ktorými prichádzali študenti z celého islamského sveta a na námestí Ljabi Chauz si napokon nájdete miesto pod morušami a vychutnáte si grilovaný šašlík.
Kým Samarkand aj Buchara sú svetoznáme mestá, Chiva za nimi akosi zaostáva. Zdanie tu klame, pretože Chiva je dokonalou rozprávkou Hodvábnej cesty. Doteraz nevieme, prečo sa o Chive nehovorí tak ako o dvojici spomínaných miest, pretože keď si vezmeme atmosféru, Chiva akoby nepatrila do tohto nášho sveta.
Unikátom Chivy je to, že sa ukrýva za hradbami a tak máte pocit, že ste v živom skanzene. Tu zakopnete o tyrkysový minaret Kalta Minor, tu nahliadnete do Piatkovej mešity, kde budete rátať drevené stĺpy, vyleziete na Citadelu s výhľadom na mesto, prejdete sa chánovým háremom a napokon vyleziete na vysoký minaret Islam Hodža s výhľadom tak dokonalým, že na ňom strávite viac času ako ste chceli.
Hlavné mesto Uzbekistanu je neprávom opomínané, no ak mu dáte šancu, rado vám ukáže svoje tromfy. V 1966 ho zemetrasenie takmer zrovnalo so zemou, no nestalo sa tak a z Taškentu sa stalo moderné, ukážkové, sovietske mesto, ktoré aj dnes mnohých láka na tento architektonický štýl.
Nájdete tu najkrajšie metro Strednej Ázie, chaotický bazárový svet Čorsu, ale aj najstarší Korán sveta v maličkej medrese na námestí Chošt Imom. Taškent má aj svoje moderné štvrte, skvelé reštaurácie, kaviarne a ak chcete zažiť skvelý výhľad, vyberte sa podvečer na vysokú televíznu vežu.
O stredoázijskom Turkmenistane koluje veľa legiend. Niektorí ho dokonca prezývajú „Severnou Kóreu Strednej Ázie“, pre jeho nedostupnosť a je na tom čosi pravdy. Dostať sa do Turkmenistanu naozaj nie je ľahkou záležitosťou a vyžaduje si to dávku byrokracie aj šťastia a ak si ho chcete užiť a vidieť z neho veľa, tak potom aj spojenie s lokálnou cestovnou kanceláriou.
Turkmenistan je krásna, no zvláštna krajina. Je posiata púšťou Karakum, preteká ním mohutná rieka Amu Darya, dotýka sa Kaspického mora, odkiaľ má zásobu kaviáru či zemného plynu a od Iránu ju oddeľuje pohorie Kopet Dag.
Turkméni sa dlhé roky venovali tradičnému spôsobu života a boli tvrdými nomádmi, prepadávali karavany a predávali ľudí do otroctva. Dnes sú to hrdí, no mimoriadne príjemní ľudia.
Spomedzi všetkých krajín sa tu najmenej dohovoríte anglicky a sem tam sú problémy aj s ruštinou, no základy turečtiny vás tu zachránia. 😀
Krajina má rozhodne čo ponúknuť a jej unikátom je to, že tu budete takmer sami. Do Turkmenistanu sa ročne pozrelo len niekoľko tisícok ľudí a tak máte všetky pamiatky v krajine naozaj len a len pre seba. Takýchto unikátov na svete veľa nie je. Vydajte sa do Turkmenistanu objaviť zlaté sochy Turkmenbašiho, horiaci kráter uprostred ničoho, no nájdete tu aj historické stopy už viackrát spomínanej Hodvábnej cesty.
Medzi najzaujímavejšie miesta Turkmenistanu patrí staroveký Merv. Určite tu nájdete aj známejšie miesta, ktoré si ešte spomenieme, ale Merv má v sebe náboj Hodvábnej cesty, pretože tadiaľto prechádzali karavany už dávno predtým, než čo i len niekto pomyslel, že nejaký Marco Polo z Európy tu raz vyrazí na cesty.
Merv je dnes mesto posiate ruinami v púšti, no kedysi bolo dokonca najväčším mestom sveta, konkurovalo Bagdadu, no v krvi ho utopil Džingischánov syn. Dnes je to povinná zastávka pre všetkých nadšencov histórie.
Najbizarnejšie hlavné mesto Strednej Ázie a možno aj Ázie. Starý Ašchabad strhlo zemetrasenie a dnes pod taktovkou prezidenta Turkmenbašiho a jeho nasledovníka vyrástlo mesto z mramoru.
Mramorové paneláky, fantastické monumenty zapísané v Guinessovej knihe, zlaté sochy prezidentov, cesty bez áut a domy bez ľudí. Nie, nič podobné inde neuvidíte. Ak budete predsa len chcieť cítiť život, zájdite si na Ruský bazár, kde môžete ochutnať kaspický kaviár, turkménsky streetfood či slávne turkménske melóny.
Niet známejšieho miesta v Turkmenistane ako Darvaza, ktorú všetci poznajú ako „bránu do pekla“. Predstavte si púšť. Nikde nič, len občasné pieskové duny či ťavy a odrazu sa pred vami zjaví obrovský kráter vyplnený horiacimi plameňmi. Uniká odtiaľto zemný plyn a keď ho v roku 1971 zapálili, neprestal horieť. Toto miesto je tak unikátne, že len kvôli nemu sa oplatí cestovať do Turkmenistanu.
Zaujímavým výletom z Ašchabadu je aj pohľad na neďaleký Gypjak. Nielen preto, že práve odtiaľto pochádza večný prezident Turkmenbaši, ale preto, že tu dodnes stojí jedna z najväčších mešít celej Strednej Ázie. Postavená z mramoru s pozlátenými kupolami, ohromná a vďačná, čo sa týka priestoru a unikátna, pretože v nej budete takmer úplne sami. Hneď vedľa stojí aj okázalé mauzóleum Turkmenbašiho a v neďalekom parku nájdete aj jeho zlatú sochu.
Ak sa bavíme o horách, máloktorá krajina sveta sa môže porovnávať s Tadžikistanom! Až 93 % tejto krásnej krajiny totiž tvoria pohoria, hory, pahorky a fantastické výhľady. Kdekoľvek sa v Tadžikistane ocitnete, vždy máte niekde na periférii kopcovitú panorámu. Aj napriek tomu nepatrí k bežným výletným cieľom a veľa turistov tu nestretnete.
Po rozpade Sovietskeho zväzu bol Tadžikistan jedinou krajinou Strednej Ázie, ktorá spadla do ničivej občianskej vojny a preto je dnes najchudobnejšou krajinou celej stredoázijskej päťky. Krajina však má čo ponúknuť. Nájdete tu legendárnu cestu Pamír Highway, krásne Fanské hory s trekovými chodníčkami, objavíte tu aj stopy historických miest, ktoré poznali Hodvábnu cestu, môžete sa vydať do unikátneho Wachanského koridoru alebo objavovať parky a čajovne Dušanbe.
Tadžikovia sú milú ľudia, podobní Peržanom a rozhodne sa tu máte na čo tešiť aj čo sa týka pohostinnosti. Víza dnes vybavíte po prílete a tak už naozaj niet na čo čakať. Krajina bez turistickej infraštruktúry, krajina s drsnými cestami, no s intenzívnymi zážitkami.
Najunikátnejšie miesta, ktoré môžete v Tadžikistane vidieť, sú na legendárnej ceste známej ako M41, ktorú však všetci poznajú ako Pamír Highway. Vybudoval ju Stalin a preslávili ju mimoriadne zlé podmienky, odľahlosť a krásne hory.
Vydáte sa na cestu a budete kĺzať po afganskej hranici, navštívite Khorog s bazárom medzi kopcami, zastavíte sa v malých, anonymných dedinkách, priesmykoch, uvidíte kopec krásnych jazier, v Murghabe stretnete prvých Kirgizov a napokon sa cez priesmyk Ak Baytal vo výške 4655 mnn spustíte do Kirgizska. Raz za život by si túto cestu mal dopriať každý. Je však tvrdá, zaprášená, vytrasie z vás dušu, no spomienky naplní krásou.
Mesto Khujand na severe Tadžikistanu patrí k tadžickým perlám a dôkazom toho, že nielen hory môžu byť lákadlom. Mesto na rieke Syr Darya založil Kýros Veľký, neskôr ho zveľadil Alexander Veľký a zastavil sa tu každý, kto išiel v dejinách okolo. Dnes vás zláka na pevnosť, múzeum, mauzóleum Masal ad-Dína a predovšetkým na bazár Pandžšanbe, ktorý ja najfantastickejším bazárom Tadžikistanu.
Milujete trekovanie v panenských horách? Potom si zaraďte Tadžikistan na svoj wishlist poriadne vysoko. Na západe krajiny neďaleko Pendžikentu totiž ležia Fanské hory prešpikované krásou. Môžete tu trekovať k tyrkysovým jazerám ukrytým pod zasneženými štítmi, kúpať sa v ľadovcových jazerách, zdolávať priesmyky a to všetko v prostredí, kde sa nebudete tlačiť s inými turistami. Tí totiž tieto hory ešte neobjavili a tak budú celé vaše.
Tadžikistan má v sebe aj kus exotického a odľahlého regiónu zvaného Wachan, ktorý si delí s Afganistanom. Nájdete ho ešte južnejšie od Pamír Highway a ak sa vydáte touto cestou, potom na vás čakajú ruiny starých pevností, ktoré si pamätal Marco Polo, stopy budhistov, zoroastriánov, tradičné pamírske domy, tradície aj unikátna kultúra, na ktorú sa zabudlo. Čakajú vás tu dlhé presuny, zlé cesty, no dostane vás zaujímavosť týchto končín a srdečnosť miestnych ľudí.
Kirgizstan (niekedy sa označuje aj ako Kirgizsko) má prezývku „Švajčiarsko Strednej Ázie“, no nečakajte tu sterilné a usporiadané švajčiarske prostredie. Prezývka má skôr vystihovať jeho dokonalú prírodu posiatu horami, jazerami a panenskými miestami bez turistov.
Kirgizsko vás zaujme aj svojou tradíciou nomádov. Ak je miesto, kde by ste mali ísť jazdiť na koni a spať v jurte, je to práve tu. Nájdete tu aj vzácne historické miesta s pamiatkami, aké nemajú obdobu, no napokon predsa len skončíte niekde medzi zelenými pahorkami na brehu jazier.
Kirigzsko skrátka vie namiešať všetko, aby ste sa tu cítili dobre. Má skvelú kuchyňu, kde sa miešajú stredoázijské aj ujgurské vplyvy, k čaju si môžete dať kirgizský koňak a ak hľadáte krajinu, kde ešte dodnes žije nostalgia za Sovietskym zväzom, práve ste ju našli. Nikde inde v Strednej Ázii už nenájdete toľko sôch Lenina, ako práve tu.
Jazero Issyk Kul patrí k najväčším lákadlám Kirgizstanu. Leží na severe krajiny, z oboch strán ho obkolesujú hory a pre svoju nadmorskú výšku a ľadovcový pôvod mu hovoria „Stredoázijská Titicaca“.
Kedysi na jeho brehu boli slávne sanatória, kde sa stretávali ľudia z celého sovietskeho bloku, dnes tu cítiť nostalgiu za strateným časom, no aj tak to tu stojí za to.
Vydajte sa do mesta Cholpon Ata, navštívte vzácne petroglyfy, prejdite sa brehom jazera, pohľadajte Lenina v parku a dajte si skvelé grilované ryby s výhľadom na zasnežené hory.
Hlavné mesto Kirgizska možno nebude najkrajším mestom, aké ste videli, ale má v sebe niečo podmanivé. Čím dlhšie v ňom ste, tým viac sa vám páči, tým viac si ho zamilujete, až mu napokon podľahnete.
Biškek má v sebe najväčšieho Lenina Strednej Ázie, objavíte námestie Ala Too, aj sochu Čingiza Ajtmatova, stratíte sa na Ošskom bazáre plnom exotiky a napokon si v Dubovom parku zahráte s domácimi pingpong. Ak si budete chcieť oddýchnuť, choďte do Panfilovho parku na ruské kolo a večer vás očarí vysvietené námestie s večným ohňom. Biškek to sú aj skvelé šašlíky, čajchány a najkrajšie dievčatá Strednej Ázie.
Južný Kirgizstan je posiaty kopcami, no nájdete tu historické miesto Oš na prahu Ferganskej kotliny. Oš je známy svojim bazárom, najlepším chlebom a najlepším plovom celej krajiny. Nad mestom sa dvíha Šalamúnová hora zapísaná v UNESCO a nájdete na nej aj stopy Bábura, zakladateľa Mogulskej dynastie, ktorá zveľadila Indiu a postavila Tádž Mahál.
Oš to sú aj staré zaprášené uličky, malé rodinné podniky, parky, kam chodia rodiny a predovšetkým atmosféra mimoriadne príjemného miesta.
Na východ Kirigzska sa oplatí cestovať kvôli najkrajším jazerám krajiny, ale zaujme vás aj mesto Karakol, kde sa mieša exotika Hodvábnej cesty. Nájdete tu unikátnu drevenú mešitu s dunganskými koreňmi, aj najkrajší kostol Kirgizska, a za zmienku stojí aj historické múzeum mapujúce okolité končiny. Keď tu budete, musíte ochutnať aslyan fu, dunganskú špecialitu, ktorá sa stala symbolom tohto mesta.
Hoci patrí Kazachstan medzi najväčšie krajiny sveta (9. priečka) vieme o ňom neobyčajne málo. No schválne, koľko miest si viete predstaviť pri vyslovení jej názvu?
Je to krajina nekonečných stepí, opustenej krajiny, strácajúcich sa tradícii a kde dodnes cítiť najsilnejší vplyv Ruska. Kazachstan preslávil Bajkonur a vesmírne lety, ale aj nádherné hory, kaňony, pieskové duny, jazerá či stopy gulagov, atómových testov a futurizmu.
Akoby sa v ňom bilo príliš veľa vecí a to z neho tvorí dokonalú mozaiku. Objavte supermoderný Nursultan, umeleckú Almaty, ale aj historické stopy Hodvábnej cesty vTurkestane či Otrare. Napokon objaviť môžete aj brehy Kaspického mora či strácajúceho sa Aralského jazera. Rozmanitosť je to, čo Kazachstan dokonale vystihuje.
Niekdajšia Alma Ata bola kedysi hlavným mestom a hoci dnes tento titul nosí Nursultan, stále je kultúrnym a umeleckým centrom krajiny. Ťaží zo svojej krásnej polohy priamo pod zasneženými horami a široké bulváre sa tu striedajú s parkami.
Oplatí sa tu vyjsť na pahorok Kok Tobe lanovkou a odtiaľ hľadieť na mesto, sadnúť si na kávu na pešiu zónu Žibek Žoli, užiť si atmosféru Zenkovej katedrály a vychutnať si aj veľké pamätníky svetových vojen. Almaty má aj svoj nočný život, skvelé reštaurácie a polohu vďaka ktorej tu môžete byť aj týždeň, odkiaľ budete absolvovať výlety do okolia za unikátnymi miestami.
Boli časy a nie tak dávne, kedy sa Nursultan volala Astana, no na počesť prezidenta Nazarbajeva, ktorý Astanu pozdvihol z obyčajného mestečka na múzeum futurizmu, hlavné mesto premenovali.
Dnes ho pretína bulvár ozdobený stavbami, za ktoré by sa nemusel hanbiť ani Dubaj. Nájdete tu pyramídu, okázalú operu, obrovskú mešitu, aj fantastické múzeum, či nákupné centrum s plážou s maldivským pieskom. Kto by sa bál, že Nursultan je len umelé mesto bez duše, ten na mieste pochopí, že to tak nie je. 😉
Kto by nepoznal slávny Bajkonur? Vedeli ste však, že sa nachádza práve v Kazachstane? Práve odtiaľto štartoval do vesmíru Sputnik aj Gagarin a dlhé roky bol tajomstvom. Ani dnes sem nemôžete len tak prísť. Musíte si vybaviť špeciálne povolenie a až potom vám je umožnená návšteva, pričom pri dobrom plánovaní a obrovskom kuse šťastia môžete zažiť aj štart rakety do vesmíru. Na svete nie je veľa podobných miest!
Hoci by sa mohlo zdať, že Kazachstan nebude posiaty historickými miestami, niekoľko dôležitých zastávok Hodvábnej cesty nájdete aj tu. Ak sa chcete za nimi vydať, vyberte sa k mestu Šimkent a severne od neho natrafíte na Turkistan. Tyrkysové kupoly, dokonalá výzdoba, stavby pripomínajúce uzbecký Samarkand a takmer žiadni turisti. Toto miesto sa dostane pod kožu každému milovníkovi histórie!
Fotografie & textTomáš Kubuš
