Krajina s príšernou reputáciou, nad ktorou väčšina ľudí ani nerozmýšľa. Prečo je návšteva Pakistanu ako návšteva Afganistanu i Indie v jednom? Ktorá oblasť mi tak vyrazila dych, že sa do nej určite chcem vrátiť?
Najviac teroristických útokov na svete, najvyššie hory sveta a akási „moslimská India“ – to bolo jediné, čo som vedel o Pakistane pred prípravou na túto cestu.
Bežne navštevujem krajiny Afriky a Blízkeho východu, ktorým sa venujem, a nezvyknem sa obávať, no tu som, priznávam, odchádzal s určitými obavami a pochybnosťami, čo ma tam čaká.
Reč je o krajine, o ktorej keď počujete v správach, je to väčšinou o tom, že tam zase vybuchla bomba a vyžiadala si xy životov.
Je to neuveriteľné, ale aj keď som zvažoval písanie tohto článku, objavila sa na BBC bombou rozmetaná železničná stanica s 26 mŕtvymi v Balučistane (provincia Pakistanu) a aj presne teraz, keď píšem tento riadok, sledujem v správach čerstvú novinku o samovražednom útoku a 12 mŕtvych pakistanských vojakov.
A aby toho nebolo málo, počas nahrávania článku na tento web – o pár mesiacov neskôr – sa dokonca otvorene hovorí o vojne s Indiou. Jednoducho, stále čosi a nič pozitívne.
Hovoríme o krajine, kde sa schovával a bol zastrelený vodca al-Kaidy Usama Bin Ladin. Kde sa robili úspešné nábory mudžahedínov (moslimských bojovníkov džihádu) a kde dodnes niektoré oblasti kontroluje skôr Taliban a nie pakistanská vláda.
„Čo sa stalo?,“ pýtam sa miestneho, keď vidím, ako zo sanitky vyťahujú zahalené, nehybné telá uprostred nejakej dedinky na našej ceste. „Sú to vojaci, ktorí sú z tejto dediny. Zomreli včera pri prestrelke s (nadávka) Talibanom,“ odpovedá mi miestny.
Neznie to zatiaľ nijako lákavo, všakže??? Nebudeme si ale klamať, že aj toto nie je súčasťou Pakistanu.
Sám som bol ale veľmi milo prekvapený, keď sme tam objavili miesta, ktoré nielenže krásou vyrážali dych, ale kde boli aj veľmi milí, až priateľskí ľudia, ktorí ma ponúkali domácou pálenkou a rozprávali sa so mnou napríklad o mužskom i ženskom hokeji, ktorí tam hrajú.
Viaceré „štáty“ v štáte, vrátane Afganistanu
Pre lepšie pochopenie Pakistanu treba vedieť hlavne jednu vec: Nedá sa tu hovoriť o jednom národe, jednej kultúre či jednej krajine. Je to skôr zaujímavý, pestrý guľáš národov a kultúr. Akoby boli viaceré štáty zmiešané do jedného štátu. A podobne pestrá je aj samotná krajina, od zasnežených Himalájí až po rozpálené púšte.
A každý ten „štát“ v štáte je samozrejme iný, má svoju kultúru, povahu i dokonca svoj vlastný jazyk. Rozdiely nájdeme aj v náboženstve či v samotnom výzore ľudí – niektorí sú bledší, druhí tmavší a iné sú aj črty tváre. Iná je gastronómia. Iné je takmer všetko!
Tieto „štáty“ v štáte sú vlastne provincie, ktoré aj majú určitú autonómiu a spoločne tvoria pakistanskú federáciu. A ešte aj tie by sa dali rozoberať na drobnejšie – ďalšie národy a kmene, ktoré v rámci nich žijú.
Keďže som mal možnosť prejsť viaceré provincie, videl som a zažil ten enormný rozdiel medzi nimi. Bolo to naozaj ako chodiť z jednej krajiny do inej, bez pocitu, že som stále v nejakom Pakistane. Niektorí sa dokonca ani za Pakistancov vôbec nepovažujú!
Zistil som tak, že moja predstava o „moslimskej Indii,“ ako som si predstavoval Pakistan pred cestou, je pravda iba z časti. Najviac sa mi hodí ku provincii Pandžáb (na mape zelená), ktorá leží samozrejme pri hraniciach s Indiou. Dokonca, značná časť Pandžábu i Pandžábcov, ktorí hovoria svojou pandžábčinou, je aj na indickej strane. Národ s približne 150 miliónmi ľudí sa tak rozdelil nábožensky (moslimovia a hinduisti) a následne aj hranicou medzi Pakistan a Indiu.
Miestne pamiatky v 15-miliónovom pakistanskom meste Láhaur (Lahore) vám budú pripomínať tie v Indii, ako je napríklad slávny Taj Mahal. Niet divu, veď ich budovali rovnakí vladári a architekti, v podstate ide o rovnakú, spoločnú minulosť.
A Indiu tu pocítite aj v gastronómii, prvýkrát pri stole, druhýkrát pri pálivom pocite, keď pôjdete na WC. 🙂
Ak sa tu náhodou na jednej či druhej strane Pandžábu ocitnete, nenechajte si ujsť dosť bizarnú, no zaujímavú show na pakistansko-indickej hranici.
Vojaci jednej i druhej krajiny, ktoré podotýkam majú vzájomne veľmi zlé vzťahy, tu pred sebou šaškujú, pochodujú, vykopávajú nohami proti sebe a dav na jednej i druhej strane skanduje, jasá, máva vlajkami, ako počas nejakého rozhodujúceho zápasu. Tento Pandžáb, rozdelený medzi Indiu a Pakistan, už asi nikto nespojí.
Teraz vás na chvíľu prenesiem smerom k Afganistanu do mesta Péšávar v provincii Chajbar Paštúnchwá alebo ako som ho ja zjednodušil: „Paštúnsko“ (na mape provincii slabšie modrá). Paštúni sú národ, ktorý žije v Afganistane a aj v tejto časti Pakistanu a hoci som v Afganistane nikdy nebol, predstavujem si ho presne takto.
Úplne zahalené ženy v modrých burkach, kde nevidno ani oči, som dovtedy videl len na záberoch z Afganistanu a potom na vlastné oči až tu. Alkohol samozrejme zakázaný, hudba a tanec tiež, tak si dáme aspoň vodnú fajku, nie? No ako mi bolo povedané, aj to je „zlá vec zo západu“ a teda zakázaná! Alebo ako mi povedali iní, niekto jednoducho nechcel, aby sa mladí stretávali, tak to zakázali. 🙂
Neviem, čo tu mladí robia alebo majú robiť, čo sa tu dá celkovo, okrem pridania sa k Talibanu, ešte zažiť. Z ulíc i ľudí išla na mňa depresia, nič príjemné a ja len ďakujem Bohu, že som sa tu nenarodil.
Môj najobľúbenejší a najkrajší „Pakistan“ s miernejším islamom
Môj kultúrny šok z Péšávaru bol o to silnejší, že som tam prišiel z oblasti, kde som videl ženy bez hocijakého zahalenia hlavy, kde som vôbec nepočul zvuk muezína, ktorý zvoláva na modlitby a kde som sám neveril, aký vie byť Pakistan krásny, pokojný a priateľský. Toto miesto doslova vyvracalo všetko zlé, čo som o Pakistane kedy počul!
Provinciu Gilgit-Baltistán nájdete na severe Pakistanu a je súčasťou kontroverznej oblasti Kašmír, o ktorú sa naťahuje a viedli vojny Čína, India a Pakistan. Každá z týchto krajín si utrhla nejakú časť tohto horského regiónu, kde sa stretávajú najväčšie pohoria sveta: Himaláje, Karakoram a Hindúkuš.
Tunajší horskí ľudia sú taktiež iní, svojskí a zapáčili sa mi najviac, no podobne ako Pakistan, nedajú sa zhrnúť do jedného. Sú to viaceré menšie národy a kmene. Len v jednej horskej doline sa tu hovorí niekoľkými jazykmi, ako tomu bolo napríklad aj v prekrásnom údolí Hunza, ktoré označujem za to najkrajšie i najpríjemnejšie, čo som v Pakistane videl a zažil.
S rozprávania s miestnymi viem, že sa moc necítia ako Pakistanci, ale rozhodne ani ako Indovia či Číňania. Taliban tu v horách obľúbený nie je, niektorí aj proti nemu bojovali. Miestni vyznávajú skôr šiitsky smer islamu (ismailovci), zatiaľ čo Taliban sa hlási ku sunnitskému a medzi týmito dvomi smermi je odveká rivalita, ktorá aj v 21. storočí spôsobuje v Pakistane i vo svete krviprelievanie.
V pakistanských horách dokonca vieme nájsť ľudí, ktorí ešte islam neprijali vôbec, ako napríklad Kalaši. Kolujú okolo nich rôzne legendy, napríklad, že sú to potomkovia vojakov slávneho Alexandra Veľkého, ktorý dorazil s vojskom až do týchto hôr. Preto sú títo ľudia vraj tak bledí, blonďaví a mávajú i modré oči. Iné chýry hovoria o ich dlhovekosti, ktorú už skúmali aj vedci.
Pakistan je jednoducho pestrejší a rôznorodejší, než ste si dokázali predstaviť. 🙂
V ďalšej časti o Pakistane vám predstavím jednu z najneuveriteľnejších ciest na našej planéte, ktorá je najvyššie položenou medzinárodnou cestou sveta – zhruba 1300 km dlhá Karakoram Higway.
Ešte viac si predstavíme krásne horské údolie Hunza a vydávame sa aj k jednej z najsmrteľnejších 8000-viek, ktorá nás pozdravila lavínou a kde boli pred vyše 10 rokmi teroristami zastrelení slovenskí horolezci.
Pakistan 2 už čoskoro!
Text & fotografie:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
