Užitočné rady a informácie od miestneho sprievodcu, ktoré sa vám v tomto exotickom a trochu šibnutom 🙂 meste zídu. Čo nerobiť? Ako zjednávať? Pamiatky. A aké jedlá tu na vás čakajú?

Za Gibraltárskym prielivom, za rohom Európy, existuje kráľovstvo, ktoré má rozpálenú Saharu i zasnežené lyžiarske strediská. Koľko krajín sa môže chváliť niečim takým? A nie len to. Nájdete tu more i oceán. Palmové oázy, pred ktorými stoja karavany tiav i ihličnaté lesy s opicami na stromoch. Moderné avenue i doslova živý stredovek. Najvyššiu mešitu, moderné kostoly i synagógy a židovské cintoríny. Týmto kráľovstvom mnohých svetov je Maroko.

Lacné lety zo strednej Európy

Počuť slovenčinu alebo češtinu v tejto exotickej a bezpečnej severoafrickej krajine je čoraz bežnejšie. Mnohí, ktorí tu už zo Slovenska prišli a prichádzajú, využívajú napríklad leteckú linku Budapešť – Marakéš, ďalšou možnosťou je letisko vo Viedni. Od októbra minulého roka nám bola táto zaujímavá krajina ešte bližšie. Do Marakéša sa lietalo (a očakávam, že neskôr ešte začne) aj priamo z Bratislavy.

Slovákov tak v tomto lákavom kráľovstve bez pochýb pribudlo. Preto som sa rozhodol napísať tento článok, ktorý vám môže pomôcť lepšie spoznať toto kráľovskémesto i krajinu, a pripraviť vás na určité veci. Maroko i konkrétne Marakéš som navštívil už yz-krát, keďže tam pracujem ako sprievodca. Môžem povedať, že sa stalo mojim ďalším domovom. Preto verím, že vám tieto moje informácie a rady pomôžu lepšie objaviť tento zaujímavý, exotický svet zo severu Afriky.

MARAKÉŠ – červené šialenstvo, aké ste ešte nezažili

Obsah článku:

I. Informácie o meste

II. Jamaa el-fnaa

III. Čo nerobiť

III. 2. Sumy a ako zjednávať

IV. Miestne jedlá

V. Ďalšie zaujímavé miesta Marakéša

VI. Ubytovanie

I. Informácie o meste

Marakéš je jedným zo 4 kráľovských miest Maroka. Inými slovami: Jedným zo 4 marockých miest, ktoré boli v určitom období dejín hlavným mestom tejto krajiny. Zvyšnými tromi sú Fez (Fés), Meknés a Rabat.

Keďže v Meknése vládol len jeden jediný panovník, hoci silný panovník Moulay Ismail (17. storočie), a Rabat je hlavným/ kráľovským mestom vďaka trom posledným panovníkom – vrátane súčasného kráľa Mohameda VI., väčšinu histórie sa vládlo z Fezu alebo práve z Marakéša. Teda priletíte do jedného z najdôležitejších miest Maroka a marockých dejín.

Pre milovníkov dejín. Rozpis dynastii, ktoré vládli z Marakéša:

(Koho nezaujíma, preskočiť za najbližší obrázok.)

AlmoravidovciBerberská dynastia, ktorá založila mesto Marakéš v 11. storočí. Ich územie zaberalo aj kus dnešného Španielska.

AlmohadovciTaktiež Berberi, ktorí sa snažili očistiť islam od rôznych miestnych, berberských zvykov. Viedli úspešné povstanie proti Almoravidovcom a v 12. storočí sa chopili moci. Taktiež vládli aj územiam dnešného Španielska. Výrazne prestavali mesto Marakéš. Výsledkom tejto (pre)stavby je napríklad aj stredoveká mešita Koutoubia, najvyššia budova Marakéša, ktorá sa doposiaľ týči v centre mesta.

Kto hrával Medieval Total War 1, Almohadovcov si môže pamätať aj odtiaľ. 🙂

13. až. 15. storočie sa vládlo z Fezu.

Sádovci Bohatá dynastia zo 16. storočia, ktorá ťažila z obchodu – cukor, otroci... Hrobky tejto známej, bohatej dynastie môžete navštíviť v meste (viac nižšie v článku). Ešte na začiatku 20. storočia sa o týchto kráľovských hroboch v centre mesta ani nevedelo. Okrem nich ostali po Sádovcov v meste aj napríklad ruiny ich v tej dobe veľkolepého paláca El Badi.

Alouiti Súčasná, vládnúca dynastia, ktorá vedie krajinu už od 17. storočia. Teda najdlhšie zo všetkých marockých dynastií. Alouti (pozor, nie alaviti, čo je moslimská šítska skupina, ktorá vďaka Asadovi vládne v Sýrii) vládli striedavo vo všetkých kráľovských mestách Maroka. Vrátane Marakéša. Dnes je ich oficiálnym sídlom, a teda hlavným mestom krajiny, Rabat.

Marakéš je počtom obyvateľov väčší než Bratislava. Oficiálne tu žije okolo milióna ľudí, neoficiálne minimálne raz toľko. No pocit veľkomesta tu chýba. Žiadne výškové budovy či mrakodrapy nenájdete. Najvyššou budovou mesta je už storočia spomínaná Koutoubia – mešita Almohadovcov z 12. storočia, ktorá má 77 m vysoký minaret. Nič iné by túto stavbu nemalo predbehnúť a tak to aj je.

Mesto mnohých mien

Rabat je síce hlavným mestom marockého kráľovstva, no Marakéš si stále drží titul hlavného mesta Berberov. Maroko má dve základné etniká, ktoré žijú v tejto krajine – Arabi a Berberi. Väčšiu časť, okolo 18 miliónov z celkového počtu vyše 30 miliónov ľudí, tvoria práve Berberi. A Marakéš je ich najväčším mestom.

Ďalším názvom s ktorým sa môžete stretnúť je napríklad červená perla na úpätí Vysokého Atlasu. Prečo červená? To vám bude jasné len čo prídete. Mesto vybudovali z miestnej červenej zeme a doposiaľ Marakéš dbá na to, aby tam inako-farebné opachy, ktoré by bili do očí, nevyrástli.

No a pokiaľ vám trochu dopraje počasie, Vysoký Atlas – najvyššie pohorie severnej Afriky, bude krásne vidno už mesta. Ak by ste tu boli počas zimy, prvé lyžiarske stredisko je od Marakéša zhruba len polhodinu cesty. Lyžovačka v Afrike znie celkom exoticky. 😉

Pohľad na ešte trochu zasnežený Vysoký Atlas z Marakéša. Vpravo mešita Koutoubia. Palmy a zasnežené hory na jednom obrázku, to je proste Maroko. 🙂

K ďalším prezývkam a názvom tohto exotického mesta sa ešte dostaneme. 🙂

II. Jemaa el-Fnaa

Niečo takéto mnohí z vás zrejme ešte nevideli a nezažili. Ak by som mal vybrať jednú vec, ktorá robí Marakéš pre turistov naozaj jedinečným, nie sú to jeho staré paláce, hradby ani mešity, ale práve toto staré námestie s názvom Jemaa el-Fnaa. Tento názov by sa dal do slovenčiny preložiť ako zhromaždisko/stretnutie mŕtvych.“ Kedysi sa na tomto mieste popravovali ľudia, ale dnes sa už toho báť nemusíte. 🙂

Namiesto katov vás tam čaká niekoľko stánkov s džúsmi, sušeným ovocím a zaujímavým jedlom. No nie len to to. Práve vďaka tomuto miestu má Marakéš svoju ďalšiu prezývku – miesto rozprávok a kúziel. Pred stánkami s jedlom budú rozprávači príbehov rozprávať svoje príbehy (bohužiaľ, ak neviete arabsky či berbersky, moc sa z nich nedozviete), akrobati tu ukazujú svoje zručnosti, kúzelníci svoje kúzla, hudobníci svoj ne-talent a neodmysliteľnou súčasťou tohto miesta sú aj zaklínači hadov, kobier či cvičitelia opíc. Nie len Greenpeace by sa tu chytala za hlavu.

Okrem toho tu máme niekoľko žien, ktoré robia hena tetovanie či rôznych predajcov so vzácnym argánovým olejom (tu na ulici vám neviem zaručiť, či to je pravý arganový olej) či s inými mastičkami a rôznymi vecami. Navyše, hneď za námestím nám začína labyrint uličiek zvaný medina.

Medina je označenie naozaj starých častí severoafrickýh miest, pre ktorý je typický práve labyrint mnohých úzkych uličiek, jedinečná atmosféra a často po obvode takej mediny bývajú vybudované hradby. Aj tu vás čakajú desiatky predajcov s oblečením, šatkami, šperkami, koreninami či s typickými turistickými suvenírmi ako sú napríklad magnetky a pohľadnice.

Všetko to spolu – pestrofarebné obchody, kobry, opice, úžasný streetfood... vytvára každo-večernú, nezabudnuteľnú show s názvom Jemaa el-Fnaa. 🙂

III. Čo na Jemaa el-Fne nerobiť

Toto námestie je jedinečné, avšak, nemusí byť každému Európanovi hneď po chuti. Obzvlášť takému, kto s arabským svetom nemá skúsenosti. Buďte pripravený na chaos, hluk a občas neškodné dobiedzanie od predajcov či ľudí zo stánkov s jedlami, ktorí sa vás budú snažiť presvedčiť, že práve ten ich stánok je ten správny, najlepší. Je to súčasť kultúry, ktorú ste prišli spoznať. 🙂 Okrem chaosu a dobiedzania, najmä ak totálne vyzeráte ak turisti, je tu ešte pár ďalších vecí, ktoré by ste mali vedieť a rozhodol som sa spísať.

Jedlo, ktoré prešlo tepelnou úpravou – teda je grilované alebo uvarené, je pre vás jedlé. Už som tu jedol, aj mnoho iných turistov so mnou, na námestí mnohokrát a nikdy som nemal problém. Opatrný by som bol ale pri šalátoch, ktoré takou tepelnou úpravou neprešli a ťažko povedať, v akej vode ich dotyčný pán umyl. O konkrétnych jedlách a mojich typoch, ktoré by ste mali na námestí ochutnať, budem písať v kapitole o trochu nižšie.

Pozor na džúsy a ľad

Veľkou zákernosťou sa istý čas stali džúsy. Brutálne chutné šťavy za pár centov sú silným lákadlom, ale, bohužiaľ, už som sa stretol s tým, že boli zriedené s vodou. A nie vždy to bola asi minerálna voda. Obzvlášť si treba dávať pozor pri pomarančových džúsoch, ktoré sú tu najviac žiadané a preto ich majú majitelia stánkov často už popredu pripravené v akejsi nádobe, ktorá nemusí obsahovať len čistú šťavu, ale aj primiešanú vodu. Šťavy z ostatného ovocia zväčša robia priamo pred vami. Radšej keby si vypýtali o pár centov viac a nerobili takéto blboviny. Nuž, niektorí robia. Aktualizácia: Stáva sa to tam čoraz zriedkavejšie. 🙂

Obzvlášť ešte pozor na ľad. Nie len v Maroku, ale aj na vašich ďalších cestách. Je to skrytá hrozba, ktorá vie naozaj znepríjemniť vašu cestu. Aj keď už väčšina miestnych vyrába ľad z minerálky, z balenej vody, je to skrátka risk, ktorý chuť šťavy podľa mňa až toľko nezlepší.

Teda rekapitulácia: Ak máte chuť na pomarančový džús a chcete mať istotu, že nebude stále hľadať wc, dajte si ho radšej niekde v reštaurácii, v podniku, kde bude síce drahší, no kvalitnejší. Iné príchute by som vyskúšal aj priamo na námestí. Ľad by som vo vašom prípade vynechal.

Na zdravie!

III. 2. Sumy a AKO ZJEDNÁVAŤ

Ste v arabskom svete, alebo berbersko-arabskom, aby som bol presnejší. To znamená zjednávať, inak daný tovar preplatíte x-násobne. Džúsy a jedlá na námestí majú svoju stanovenú cenu. Hoci aj tam sa dá zjednať aspoň voda, pitie zadarmo, „ak navštívim tvoj stánok.“ Všetko ostatné sa zjednáva.

Je nepísané pravidlo, ktoré hovorí, že by ste sa mali snažiť ísť na 40% obchodníkovej ceny. Teda keď obchodník povie 100 dirhamov (čo je necelých 10€), tak viete, že tá správna cena by mala byť okolo 40 dirhamov, preto navrhnite 20 a skúste sa spoločne dostať na tých kompromisných 40. Bluffujte, hovorte, že viete aká je toho cena, že iný obchodník vám to ponúka za takú atď. Taktiež sa snažte tváriť trochu odmerane, že nad tou vecou len akoby trochu premýšľate a nie že už ju pomaly nadšene schovávate do kabelky. Keďže už miestne ceny dobre poznám, často si zoberiem so sebou len toľko peňazí, koľko tá vec stojí a jednoducho mu ukážem všetko, čo mám a buď ber alebo nie.

Marakéš je ale podľa mňa trochu špecifickejší a komplikovanejší prípad než iné miesta Maroka. Chodí tu veľa turistov a preto obchodníci sú zvyknutí prepáliť ceny viac než býva zvykom. Teda v Marákeši navrhujem tlačiť cenu aspoň pod tretinu toho, čo povie dotyčný. A zjednávanie tu býva tvrdšie, keďže obchodník tuší, že inému turistovi to predá za vyššiu cenu, než od neho chcete vy. Hoci aj tá vaša je na Maroko nadštandardná. Pri drobnostiach pár dirhamov či eur hore-dolu nehrá až takú rolu, ale ak by ste chceli kupovať niečo drahšie, nejaké oblečenie, kožené veci, skúste nájsť obchodíky, ktoré nie sú až tak po ruke a kam sa až toľko turistov nedostane. Alebo ak plánujete pochodiť aj iné časti Maroka, vybrať sa cez Atlas na Saharu, môžete počkať do menších miest, kde sa bude dať zjednávať pravdepodobne ľahšie. Tam totiž obchodník možno bude rád, že vôbec niekto do obchodu prišiel, než aby kalkuloval nad tým, že čoskoro prídu iní turisti a po nich ďalší a ďalší, ktorí to určite kúpia za drahšie.

V miestnom stánku.

Fotka nestojí 50€

Ďalšia peňažná rada sa týka miestnych atrakcií, tej show, ktorú Jemaa el-Fnaa ponúka. Myslím tým tých rôznych zaklínačov hadov, trýzniteľov opíc, akrobatov, hudobníkov atď. Títo umelci (často v úvodzovkách) bývajú rozdelení na tých, ktorí danú show robia a na tých, ktorí vyberajú peniaze a kontrolujú či si vystúpenie náhodou niekto nefotí bez zaplatenia. Ak si chcete spraviť nejakú fotku týchto ľudí, alebo odfotiť sa s hadom či s opicou, vedia za takú fotku vypýtať aj 50€. Bol som toho svedkom. Aj toho, ako mu ten dotyčný blb 50€ dal. Cena takýchto fotiek sa pohybuje okolo 20 dirhamov, teda necelé 2€. A nie desiatky eur!

Najskôr zjednávaj, potom nastúp

V takýchto krajinách je cenu lepšie najskôr dohodnúť až potom konať, fotiť, nastupovať. Pri zjednávaní vám to dáva určitú výhodu. Platí to trebárs aj pri miestnych taxíkoch, kde vždy najskôr cenu dohodnite, až potom do daného vozidla nasadnite! Neviem vám takto povedať, koľko by ste mali platiť, záleží odkiaľ kam idete, ale zväčša to bude polovica toho, čo povie on. No už sa mi aj stalo, že taxikár hneď na prvýkrát povedal nízku, miestnu sumu, teda že za niekoľkominútovú jazdu chcel 30 dirhamov. Pozor, šíriaca sa novinka: Miestni taxikári začali vymýšľať, že nemôžu do auta zobrať 4 ľudí. Skrátka, chcú, aby ste si ako 4-členná skupina zobrali dva taxíky, teda aby zarobil aj jeho kamarát. Je to hovadina a nájdite si iný taxík.

Posledná rada, ktorú chcem ešte k Jemaa el-Fne povedať, je bezpečnosť o veci. Spomínal som, že Maroko som navštívil už yz-krát a presne toľkokrát som ho aj sprevádzal. Nikdy sa mi zatiaľ nestalo, že by mne alebo niekomu z mojej skupiny ukradli veci, niečo zobrali z vrecka. Nikdy! Maroko je pre mňa najbezpečnejšia krajina Afriky, ktorú sprevádzam. Napriek tomu, ak by som mal vybrať miesto v Maroku, kde mať trochu viac zvýšenú pozornosť o veci, je to práve toto námestie, ktoré sa hemží stovkami až tisíckami ľudí. V takom dave ťažko povedať, kto tam prišiel s akými úmyslami. Je zbytočné tu brať doklady či pas. Pár stoviek dirhamov do vrecka a zvyšok si nechajte na hoteli.

IV. Miestne jedlá

Vďaka desiatkam stánkov s jedlom na Jemaa el-Fne si Marakéš vyslúžil ešte jednu prezývku – Mekka streetfoodu. Aké miestne špeciality tu môžete ochutnať?

tagine (čítaj tadžine)Najtypickejšie jedlo celého Maroka. Tagine je názov hlinenej nádoby s pokrývkou, v ktorom sa jedlo dusí. To, čo tam dáme dusiť je na nás. Hovädzí tagine. Kurací tagine. Zeleninový/vegetariánsky. Môj obľúbený kefta tagine, teda jahňací. Rybací tagine. Tagine s morskými plodmi... atď. Na námestí ale i v Maroku nájdete hlavne kurací, hovädzí a takzvaný kefta tagine. No ak by ste na toto najtypickejšie jedlo tejto krajiny dostali chuť, odporúčam ho vyskúšať skôr v nejakej reštaurácii než na námestí – trebárs Argana, odkiaľ by ste mali pokojný pohľad na živé námestie. (P.S. Túto reštauráciu pred niekoľkými rokmi vyhodila Al-Kaida do vzduchu, ale dnes buďte bez obáv.)

Najlepšie taginy robia podľa mňa ľudia na Sahare. Na obrázku kurací tagine zo Sahary. Nebojte, mäso je skryté pod zeleninou. 🙂

brochette (brošet)Ak sa chcete najesť v tejto trochu divokej atmosfére, tak odporúčam práve toto jedlo. Brošet je jednoducho grilované mäso na palici. Môže byť kuracie, hovädzie, jahňacie (kefta) alebo nejaký mix. Tagine odporúčam skôr v reštaurácii, ale brochette vedia spraviť dobrý aj tu. Inak cenovo sa to na námestí v porovnaní s lepšou reštauráciou už toľko príliš nelíši. Cena brochette je okolo 70 dirhamov + prílohy.

pastillaĎalším typickým jedlom Maroka je pastilla. Tradičná pastilla bola z holubičieho mäsa, ktoré bolo obalené v niekoľkých vrstvách tenučkého cesta a nakoniec ešte posypané škoricou a cukrom. Teda trochu mix sladkého a slaného. Dnes sa robí pastilla hlavne z kuracieho mäsa, keďže holubičie je drahé. Pre mňa je toto jedno z najzaujímavejších a najlepších marockých jedál, aké sa dá v tejto krajine ochutnať. No opäť by som toto jedlo asi skôr odporúčal vyskúšať v nejakej lepšej reštaurácii než v stane na námestí.

Pastilla mi naozaj chutí a hoci sa moja mama tvárila najskôr trochu prekvapene, zachutila aj jej. 🙂

couscous (kuskus)Nie zrovna typické jedlo tohto námestia, ale keďže ide o typické jedlo daného sveta a krajiny, musím ho aspoň spomenúť. Ide o krupicové zrniečka so zeleninou a prípadne aj s nejakým kusom mäsa, najčastejšie sa stretávam kuracinou. Príprava domáceho couscous je zdĺhavá zaležitosť, robí sa na pare, preto sa toto jedlo zvykne robiť vo výnimočnejších prípadoch ako sú rodinné oslavy či sviatky a nie v hocijaký bežný deň. Aj keď reštaurácie už toto nepísané pravidlo príliš neriešia. Piatok, sviatok, bežný deň... v okolitých reštauráciach couscous určite nájdete.

hariraTypická miestna cícerova polievka s cestovinami. Pre mňa najobľúbenejšie jedlo Jamaa el-fnay, ktoré stojí len 5 dirhamov (ani 50 centov). Nedávno to boli ešte 3 a mám dojem, že tú polievku tu robievali kedysi lepšie, ale stále keď už sa idem najesť na toto námestie, hľadám kotlík s harirou. Ak by ste mali problém ho nájsť, stačí sa len opýtať miestnych na hariru a oni vás už k nej radi dotiahnú. Občas k mise tejto polievky zvyknú ponúkať aj datle či akýsi karamelizovaný cukor, no najradšej ju mám bez týchto doplnkov.

Harira z Jemaa el-Fny.

slimákyĎalším veľmi lacným jedlom za pár centov sú slimáky. Dostanete misu slimákov, väčšiu alebo menšiu, podľa toho, ktorú si vyberiete a zaplatíte. No a potom pomocou špáradiel vyberáte túto chuťovku z ich malých ulít. Poznám ľudí, ktorí tu toto jedlo doslova milujú. Ak mám hovoriť za seba, nie je to nič zlé, čo by sa nedalo zjesť, ale ani niečo, čo by som vyhľadával. Osobne mi tie slimáky prídu trochu bez chuti. Cítim len ten slaný nálev, v ktorom sú. Ale sto ľudí, sto chutí. Vyskúšajte.

ovčia hlavaJedlo s ktorým tu mám priznám sa najmenej skúsenosti. Na okraji stánkov, smerom k mešite Koutoubia, uvidíte položených zopár ovčích hláv. Ak chcete, kúsok vám z nich odrežú. Fajnšmekri si môžu zobrať aj celú hlavu 🙂 , dokonca dá sa nájsť aj očami a mozgom – delikatesa. Mastnejšie mäso, ale mnohým naozaj chutí.

slilo (korenistá bábovka) – Okrem ovčích hláv nájdete na okraji stánkov aj akúsi korenistú bábovku, ktorá sa volá slilo. Ide o zmes korenín, vrátane škorice, zázvoru, kardamónu a iných. Vždy v stánku, ktorý tento dezert ponúka, nájdete aj akúsi veľkú varnú kanvicu, v ktorej sa robí trochu zvláštny, horkejší a korenistý čaj. Ten sa podáva k tomuto zaujímavému dezertu.

No a po dobrej večeri si môžete odbehnúť na chutný mätový čajík (berber whiskey, ako ho tu prezývajú) alebo dobrú kávu, džús na poschodie tohto podniku, odkiaľ je podľa mňa najkrajší výhľad na ruch zvaný Jemaa el-Fnaa:

Zeleným označené námestie. Červená gulička – kaviareň s najlepším výhľadom

Poznámka:

Ak by ste mali tohto šialenstva pokrk, odporúčam sa popri hlavnej prejsť do modernejšieho a pokojnešieho Marakéša. Čaká vás iná tvár mesta, ktorá ma tiež svoje plusy. 🙂 Trebárs menej hluku, chaosu a otravných ľudí.

V. Ďalšie zaujímavé miesta Marakéša

Koutoubia (Kutubia)

Hneď pri okraji Jemaa el-Fny sa ako maják týči najvyššia budova Marakéša. Mešita Koutoubia pochádza až z 12. storočia, keď v Maroku i na území dnešného Španielska vládla známa dynastia Almohadovcov. 77 m vysoký minaret tejto mešity mal slúžiť ako maják pre obchodníkov, ktorí prichádzali spoza Atlasu.

Tu rastú pomaranče azda všade. Aj v centre mesta pri hlavnej ceste. 🙂

Pri tejto mešite spomeniem dve zaujímavosti. Prvou sú základy nedostavanej budovy, ktoré nájdete hneď pri nej. Mal to byť prvý pokus postaviť túto mešitu, no staviteľom vraj nevychádzal smer mihrábu (takej kupolky v strede steny, ktorá je v každej mešite) smerom na Mekku – rodisko proroka Mohameda. Tým smerom, kde sa toto mesto nachádza (a práve ten mihráb by mal ten smer ukazovať) sa majú všetci moslimovia modliť. Na mieste, kde sú dnes tieto základy prvého pokusu o Koutoubiu, sa neskôr usadili kníhkupci, preto sa táto mešita niekedy nazýva aj mešita kníhkupcov. Dnes tu už stánky s knižkami nenájdeme.

Druhou zaujímavosťou sú štyri gule na minarete. Väčšina minaretov má totiž len tri gule. Stretávam sa hlavne s dvomi verziami, čo tie tri gule na minaretoch symbolizujú: 1. Tri najposvätnejšie mešity na troch najposvätnejších miestach islamu – Mekka, Medina a Jeruzalem. 2. Majú symbolizovať tri takzvané náboženstva knihy, teda tri monoteistické náboženstva, ktoré veria v jedného boha – judaizmus, kresťanstvo a islam.

Dosť často vidím aj 5 gúľ 5 je číslo islamu, 5 modlitieb denne či 5 pilierov islamu (povinnosti moslima). Ale 4?

Pravdou je, že neexistuje pravidlo, koľko gúľ má byť na vrchu minaretu, dokonca existujú mešity bez minaretu.

K vysvetleniu, prečo má táto 4 gule, existuje aj príbeh. Manželka jedného almohadského panovníka Yacuba Al-Mansúra bola pristihnutá ako si počas Ramadánu dáva do úst bobuľu hrozna. (Počul som aj verziu s iným ovocím, ale to myslím nie je podstatné.) Ramadán je posvätný mesiac moslimov, kedy si pripomínajú zjavenie posvätných textov prorokovi Mohamedovi. Počas tohto mesiaca by moslimovia cez deň nemali nič jesť. Za trest, že vládcová manželka toto pravidlo porušila, musela roztaviť všetky svoje šperky a z nich vznikla na Koutoubii 4. guľa. 🙂

Poznámka: To na vrchu, čo pripomína šibenicu, nie je šibenica pre ľudí, ale vešia sa tam vlajka počas sviatkov.

Poznámka dva: Do mešity vstúpiť nemôžete. V celom Maroku je oficiálne pre nemoslimov sprístupnená len jedna mešita a to mešita Hasana II v Casablance, ktorá patrí medzi najväčšie mešity sveta. Podľa mňa stojí za návštevu. 🙂

Večerná modlitba pod Koutoubiou počas Ramadánu. Väčšina ľudí sa obáva navštíviť moslimské krajiny počas tohto sviatku, no z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že byť tam počas Ramadánu má taktiež svoje jedinečné čaro. 🙂

El Badi

Bohatá dynastia Sádovcov je myslím celkom známa aj pre niektorých v našich končinách. Práve Marakéš bol ich hlavným mestom a okrem hrobiek tu po sebe Sádovci zanechali aj svoj palác. Teda, lepšie povedané, to, čo z neho ostalo.

El Badi by sa dalo preložiť ako „neporovnateľný.“ A vo svojej dobe, teda v 16. storočí, takým aj skutočne mohol byť. Zachovali sa záznamy, že Sádovci použili na stavbu tohto paláca mramor z dnešného Talianska, zlato zo Sudánu a napríklad aj nefrit až z ďalekej Číny. Viete si to predstaviť v tej dobe ísť po niečo až do Činy? Skrátka, bohatí Sádovci použili na stavbu svojho paláca to najlepšie, čo vtedy svet poznal. Stavbu inak vo veľkej miere zaplatili Portugalci, ktorí s dynastiou prehrali bitku a potom za rukojemníkov zaplatili drahé výkupné. No a kde dnes zmizli všetky tie krásne, drahé veci, sudánske zlato, čínsky nefrit? Dnes si len ťažko predstaviť, že tento palác bol akoby dvojičkou známej, krásnej Alhambry zo Španielska. Dnes tu vidíte najmä ruiny a pokus oživiť bývalé záhrady.

Dôvodom, pre ktorý El Badi dnes vyzerá tak ako vyzerá, je jeden veľký, marocký panovník Mulay Ismail (už dnešná dynastia Alouitov) zo 17. storočia. Mulay Ismal sa rozhodol spraviť hlavné mesto z Meknésu. Len vďaka nemu je toto mesto na zozname 4 kráľovských miest Maroka. Taktiež sa tam rozhodol vybudovať svoj nový palácový komplex a na jeho stavbu použil materiál z iných stavieb, vrátane marakešského paláca El Badi.

Vstup: 70 dirhamov

Hrobky Sádovcov

Neďaleko paláca Sádovcov je táto dynastia aj pochovaná. Kedysi by sa to dalo označiť celé za jeden komplex, teda od paláca by ste sa vedeli pomerne ľahko dostať až k samotným hrobkám rodiny. Dnes to musíte zobrať trochu ulicami mesta. Desiatky hrobov slávnej dynastie uprostred rušného mesta, o ktorých sa ešte začiatkom 20. storočia nevedelo! Niektoré hroby sú naozaj jednoduché, len mozaiky v tráve, no zopár, ako napríklad hrob veľkého sádovského panovníka Ahmada al-Mansúra a jeho rodiny, určite stojí za pozretie.

Vstup: 70 dirhamov.

Najkrajšia časť hrobiek. Hrob Ahmada al-Mansúra a jeho rodiny.

Bahia

Ďalší z marakešských palácov. Našťastie, tento nikto nevyraboval a nezničil. Vznikol až po Mulayovi Ismailovi 🙂 v 19. storočí, teda je naozaj neporovnateľne zachovalejší. Žiadne ruiny. Tu mal panovník zavreté svoje konkubíny, ktoré nemohli palác opustiť.

Nejaké konkubíny tu ešte ostali...

Bahiu môžeme preložiť ako „lesklý,“ „žiarivý“ a je pekným príkladom andalúzkeho štýlu – kvalitné, cédrové drevo, lepené mozaiky, ručne opracovaná sádra. Okrem toho tu môžete nájsť aj jednu zvláštnosť, ktorá nie je pre severoafrické paláce/arabský svet zrovna typická. Krb, niekoľko krbov. V Marakéši nebýva až taká zima, aby bolo potrebné mať niekoľko krbov. No diplomati/emisári, ktorí chodili do Európy si tam všimli, že krby majú len bohatí ľudia a teda sú akýmsi symbolom bohatstva a moci. Miestni panovník teda nechcel oproti európskym kolegom zaostávať.

Vstup: 70 dirhamov.

Všetky vyššie spomínané miesta: námestie Jemaa el-Fnaa, mešita Koutoubia, marakéšske paláce i kráľovské hrobky Sádovcov nie sú od seba ďaleko, preto sa dajú prejsť aj pešo.

Majorelle záhrady

Oáza pokoja v rušnom meste. Aj tak by sa dali nazvať záhrady Majorelle, pomenované po francúzskom umelcovi Jacquesovi Majorellem, ktorý si ich tu v 20. storočí vytvoril. Ak vás zaujíma botanika či záhradná architektúra a hľadáte príjemné, odpočinkové miesto, záhrady Majorelle by ste v Marakéši nemali vynechať.

Vstup: 70 dirhamov (len záhrady, bez múzeí).

Menara

Záhrady Menara na okraji mesta, kúsok od letiska Menara, kde ste pristáli, sú bývalé sultánske záhrady. Ich pôvod siaha až k prvej marakéšskej dynastii Almoravidovcov (11. storočie), no postupne ich využívali aj ďalšie dynastie. Dnes sú záhrady Menara verejným parkom, kam chodia miestni najmä v piatok radi piknikovať (piatok je pre moslimov taká naša kresťanská nedeľa). Súčasťou areálu je aj kiosk, malá budova na vyvýšenom mieste s balkónom, a rybník s vodou z Atlasu. Hovorí sa, že niektorí panovníci mali záľubu topiť v tomto rybníku svojich nepriateľov a pozerať sa na to z daného balkónu. Toto miesto môžete často vidieť aj na magnetkách či pohľadniciach z Marakéša.

Vstup: zadarmo.

VI. Ubytovanie

Jednu vec vždy hovorím ľuďom, ktorí priletia na spoznávačku do Maroka či iného kútu arabského sveta a ešte nemajú skúsenosti. Úroveň hotelov tu býva o čosi nižšia než u nás. Občas sa môže stať, že váš miestny 4-hviezdičkový hotel bude pripomínať skôr 2-hviezdičkový u nás. Obzvlášť mimo veľkých miest a v púštnych oblastiach, kde mi príde ale trochu nelogické čakať nejaký extra luxus. No z mojich skúsenosti môžem povedať, že tie hotely sú prevažne čisté a dá sa v nich bez problémov stráviť pár nocí. 🙂 Len v izbe budete mať pravdepodobne starý nábytok, občas niekde môže trčať nejaký káblik, zásuvka či chýbať kachlička. To sú veci, s ktorými sa tu na hoteloch bežne stretávam.

V Marakéši máte bohatý výber luxusných hotelov i tých priemerných. Taktiež môžete ísť bývať do tradičného domu zvaný riad. Tieto domy nájdete hlavne v medine (opakujem: staré časti miest plné úzkych uličiek). Treba teda rátať, hlavne, ak to bude hlbšie v medine, že auto vás s vašim kufrom pred dvere nevysadí, ale len niekde na okraj mediny a potom buď hľadať pešo alebo zaplatiť nejakému miestnemu chlapíkovi s vozíkom (ak tam bude), nech vám veci naloží a odvedie vás tam. Každý riad má akoby uprostred nádvorie a okná izieb nebývajú nasmerované von na ulicu, ale dovnútra nádvoria. Môžete nájsť lacný, naozaj skromný riad i riad, ktorý vám bude pripomínať palác. Záleží, koľko ste ochotný zaplatiť. Odporúčal by som nejaký slušný riad vyskúšať! Na bookingu ich nájdete viac než dosť.

V miestnom riade (na jeho nádvorí), ktorý už slúži ako predajňa kobercov.

Ak by som mal odporučiť nejaký „normálny“ hotel (no naozaj, porozmýšľajte aj nad riadom), celkom sa mi zapáčil Imilchil hneď pri hradbách a asi 15 min. pešo na námestie Jemaa el-Fnaa. Prvým dôvodom je teda už jeho lokalita, máte celkom blízko do nového aj starého Marakéša. Odporúčam pozrieť obe časti. Ďalším dôvodom je jeho naozaj nízka cena, medzi 15 až 30€ za izbu na noc. + raňajky v cene. No tu pri raňajkách na nejaké klobásky, párky a šunky zabudnite. Napriek nízkej cene je hotel slušný, čistý, nesmrdí 🙂 a môžem pochváliť aj personál. Má bazén i celkom štýlovú recepciu. Spojenie týchto faktorov robí z neho lacného a zároveň dobrého kandidáta na bývanie.

Fotografie & text

František Fefe Kekely

Kam v Maroku ďalej

Týmto mestom Maroko samozrejme ani z ďaleka nekončí! 🙂 Iba začína. Ako som spomínal v úvode: ide o krajinu, ktorá má zasnežené, vysoké hory i rozpálené piesky Sahary. More i oceán. A množstvo ďalších menších či väčších vážne zaujímavých miest.

Ako sa dostať na nádherné, oranžové piesočné duny Sahary ?, čo vás cestou čaká a ďalšie tipy na výlety naprieč Marokom nájdete v tomto článku: