Dejiny Juhoafrickej republiky sú naozaj zaujímavé. Aj keď často vďaka konfliktom, bitkám, vytláčaniu jeden druhého, kolonizácii či rasizmu – teda nie moc pozitívnym veciam.
Bojovali tu bieli pro čiernym. Čierni proti čiernym. Bieli proti bielym. Bieli s niektorými čiernymi proti iným bielym či čiernym atď. V histórii tejto krajiny by sme našli rôzne kombinácie, kto tu s kým bojoval. A o jednej obzvlášť zaujímavej bitke vám chcem napísať.
Je priam neuveriteľná. Pre jednu stranu doslova zdrvujúca a bola taktiež kľúčovou bitkou, vďaka ktorej tu definitívne hlavné slovo prebrali bieli. Reč je o bitke, teda skôr masakri, na rieke Ncome – vďaka tejto bitke prezývanej aj Krvavá rieka.
Udalosti pred bitkou
Niektorí ste možno počuli meno Šaka Zulu alebo o kmeni Zulu, ktorý doposiaľ žije v Juhorafrickej republike. Šaka Zulu bol veľký náčelník tohto kmeňa, aký nemá v dejinách južnej Afriky páru – skrátka, väčší černošský náčelník s väčšou ríšou a s väčšou, silnejšou armádou tu nikdy nebol.
No slávny Šaka mal ctižiadostivého brata Dinganeho, ktorý Šaku zavraždil a prevzal jeho vybudovanú ríšu. Pre zaujímavosť, posledné slová Šaku tesne pred smrťou pre svojho brata údajne boli: „Myslíš si, že budeš vládnuť, ale lastovičky budú vládnuť.“ Lastovičkami mal na mysli bielych Európanov, ktorí už vládli a budovali mestá na juhu dnešnej Juhoafrickej.
Medzitým, kým Šaka ešte budoval svoju ríšu, sa na juhu Afriky vylodili Briti a začali preberať vládu. Neboli tu ale prvými Európanmi. Už 150 rokov pred nimi (v polovici 17. storočia) tu začali zakladať prvé „biele mestá,“ počnúc dnešným Kapským mestom, takzvaní Búri = holandskí farmári.
No na začiatku 19. storočia tu prišli Briti, obsadili Kapské mesto a mnoho Búrov sa rozhodlo odísť smerom viac na sever/severo-východ krajiny – ďalej od Britov. Tento moment ich vytlačenia a presunu sa do dejín zapísal pod názvom Veľký trek. Búri teda putovali krajinou, až sa dostali do oblasti, v ktorej vládli Zulovia. Tým už šéfoval spomínaný Šakov brat Dingane.
A hoci sa Búri snažili dohodnúť s Dinganem a Zulmi, aby na seba neútočíli a dokonca obe strany aj podpísali mierovú zmluvu, Dingane ju porušil a napadol karavanu Búrov. Niektorí tvrdia, že tak spravil na povel a naliehanie Britov.
Búrsky veliteľ Andrieas Pretorius, po ktorom je pomenované dnešné hlavné mesto Pretória, sa tak vybral s necelými 500 mužmi do oblasti, kde k útoku na búrsku karavanu došlo, aby zistil, čo sa presne stalo, prípadne zakročil.
No obrovská armáda zhruba 20.000 Zulov ho obkľúčila na rieke Ncome a v roku 1838 tu tak došlo k bitke, na akú Afrika nikdy nezabudne.
Necelých 500 proti 20.000 a totálny masaker
Početná prevaha je teda zdrvujúco na strane Zulov. Búrska armáda má však delá a pušky. Zulovia štíty z kože a kópie. Avšak, nabiť vtedy takú pušku, vystreliť a znova nabíjať... zaberie istý čas a ak sa tisíce obávaných Zulu bojovníkov na nich vrhnú, tak Búrovia zrejme nebudú stačiť ani nabíjať.
Avšak Pretorius urobil geniálnu vec. Pomocou vozov spravil kruh, hradbu, spoza ktorej budú Búri puškami odrážať útok. Popod vozy sa dovnútra za vozovú hradbu taktiež len tak nedalo dostať, Búri tam dali zábrany (viď foto nižšie). A geniálny bol aj výber miesta, kde takúto vozovú hradbu spravil – akoby na ostrovčeku, ktorý po bokoch obmývajú ramená rieky. Čiže, keď sa chcel k ním nepriateľ dostať, musel najskôr prebrodiť brod rieky a to jeho útok výrazne spomalilo a podržalo ho tam, kde potrebovali – na dostrel pušiek.
Ďalšou zrejme rozhodujúcou alebo dôležitou vecou bolo, kam Búri namierili prvú ranu z dela – priamo do veliteľského štábu Zulov, kde na mieste zabili 12 zo 16 veliteľov tejto veľkej armády. To určite zatriaslo morálkou a vlny útokov tak zrejme nemal kto poriadne riadiť. Hovorí sa, že to bola jediná rana z dela, ktorú Búri vtedy vystrelili. Viac nepotrebovali. Následne už len spoza vozov odrážali valiaceho sa nepriateľa.
Výsledok bitky je pre Zulov priam katastrofálny. Vozovú hradbu sa im nepodarilo prelomiť a v rieke ostali tisíce mŕtvych tiel, ktoré zafarbili vodu na červeno – preto názov Krvavá rieka a bitka na Krvavej rieke. Navyše, keď už Zulovia začali utekať, Búri otvorili vozovú hradbu a začali ich naháňať a ešte dorážať na svojich koňoch.
Presné počty nie sú známe, no hovorí sa o 4000 mŕtvych Zuloch. Na strane bielych Búrov nezomrel nikto, ani jeden, a ostali len traja ľahšie zranení – vrátane Pretoriusa, ktorého zasiahla hodená kópia. Väčšie škody tu Zulovia belochom nenapáchali.
Táto bitka bola prelomová. Ukázala silu moderných zbraní proti kópiám a štítom. Znamenala koniec vlády Zulov a začiatok novej epochy, v ktorej v celej krajine už dominuje beloch, Európan.
Keď búrske jednotky dorazili do hlavného mesta ríše Zulov, našli ho opustené, bez ľudí a Dinganeho. No našli v ňom podpísanú dohodu, ktorú predtým s Dinganem podpísali, keď sa snažili dohodnúť na neútočení. Dokument sa teda zachoval...
Samotného Dinganeho zastihla karma a presne rovnaký osud ako jeho brata Šaku, ktorého zabil. Aj jeho život skončil rukami ďalšieho brata – Mpandeho. Ten následne spolupracoval s víťaznými Búrmi.
Búrovia sa však zo zisku tohto územia od nadvlády Zulov tešili len pár desaťročí. Bola otázka času, kedy Briti prídu aj sem vyššie a zoberú im aj túto krajinu. Obzvlášť po nálezoch vzácnych nerastných surovín (zlato, diamanty...), o ktorých aj Paul Kruger – prezident Búrov, po ktorom je pomenovaný slávny Krugerov park (najstarší v Afrike) – povedal, že sa stanú ich prekliatím, ktorá ich privedie k vojne, krvi a ku koncu.
A veru tomu tak bolo. Britov proste až príliš lákali tieto územia a hlavne miestne nálezy, zlato, diamanty... A tak nenechali Búrov ani na týchto miestach v pokoji a zobrali si postupne celú nie len južnú Afriku, ale Afriku zdola hore celkovo – od Kapského mesta až po Egypt.
Text & fotografie:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
