Predchádzajúca časť

I.: Spánok v mikine a 100€ za noc v jednej z najchudobnejších krajín sveta

Celodenné vylihovanie na pláži je nepochybne príjemnou, no nie príliš akčnou a v tomto prípade ani rozumnou aktivitou. Prídete až tu, na Madagaskar, južnú pologuľu Zeme. Logicky tak, dúfam, chcete vidieť viac než len piesočnú pláž a more. Na to vám predsa stačí odbehnúť do Chorvátska či Bulharska. Podvečer tak naše leňošenie prerušíme a ideme si pozrieť les baobabov Reniala, ktorý sa nachádza hneď pri dedine Ifaty.

Pamätám si, kedy som sa so slovom baobab stretol úplne prvýkrát v živote. Na základnej škole v Ochodnici (Kysuce), keď sme čítali Malého Princa. Snažil som sa vtedy predstaviť si tento mohutný, hrubý strom. A teraz tu stoja predo mnou. Desiatky, stovky... baobabov, doslova celý les.

Podľa českej wikipedie existuje na svete 8 druhov baobabov 😀 , no dám tentokrát radšej prednosť iným, zahraničným zdrojom. Tie tvrdia, že na svete je 9 druhov babobabov a z toho až 6 sa nachádza iba na Madagaskare! Dva druhy nájdeme na africkej pevnine a Arabskom polostrove (z toho jeden tiež môžeme vidieť i na Madagaskare, hoci vraj nie je miestnym rodákom). A ešte jeden druh baobabu majú v Austrálii. Madagaskar, v podstate so 7 druhmi z 9, tak môžeme označiť za kráľovstvo týchto stromov. A samotný baobab za symbol Madagaskaru.

V lese Reniala majú druh rubrostipa, nazývaný aj fony.

Baobaby rubrostipa, známe aj pod menom fony
Baobaby rubrostipa, známe aj pod menom fony
Les Reniala
Les Reniala

Baobaby sú známe tým, že dokážu zadržiavať vodu, ako taký prírodný rezervár. Vďaka tomu vedia prežiť aj v takýchto suchých oblastiach. Tlsté kmene dokonca vraj môžu v závislosti od množstva zrážok meniť svoj priemer. Miestny chlapík nám taktiež ukazuje mladé stromky, ktoré najskôr rastú iba do výšky a až neskôr začnú postupne naberať i šírku.

Pod zrejme najstarším, teda i najhrubším, jedincom v tomto lese - 1 200 rokov starý baobab, nám dedinčania pripravili malé občerstvenie. Vedia, že za to dostanú nejaké prepitné, preto ten jeden stôl a päť stoličiek prišlo nachystať asi 12 ľudí. Niet sa čo čudovať. Na stole samozrejme nesmie chýbať fľaša rumu - národný alkohol Madagaskaru. Vedia ho robiť dosť dobre a s rôznymi príchuťami, napríklad vanilkový či baobabový (teda zmiešaný s plodmi z bababu). Pre ľudí naozaj milé prekvapenie. Dnes už len  teda „na zdravie!“

Na druhý deň opúšťame hotel a dočasne i západné pobrežie. Musím vám však ešte porozprávať o jednom človeku, na ktorého dlhšie nezabudnem. Volá sa Christian. Až Afrika mi ukázala, že obsluhovať je doslova umenie!!!

Christian pracuje v spomínanom (v 1. časti), miestnom-nemiestnom hoteli Les Dunes D´Ifaty. Môžete byť hocijako mrzutý a nahnevaný, pri pohľade na tohto pána vás zlá nálada prejde. Vždy usmievavý a neskutočne milý. Vždy pozdraví a opýta sa, ako sa dnes máte, so svojim spomínaným úsmevom zaželá pekný deň a dopraje vám veľa zážitkov na Madagaskare. Robí to s takou úprimnosťou a ľudskosťou... nie ako nejaký nacvičený robot, ktorý musí. S ľuďmi má ohromnú trpezlivosť. Vyberať s ním večeru je vždy väčší zážitok než samotná večera. Pri tej poslednej sa zastavil pri našom stole a povedal nám, akí sme boli podľa neho úžasní hostia a že mu budeme nesmierne chýbať. No čudujete sa, že naň neviem zabudnúť? Niečo, čo sa dá len ťažko opísať slovami a pred Afrikou som od obsluhy vôbec nepoznal.

Nemám takú skúsenosť len tu pri Christianovi, ale vo väčšine afrických hotelov a reštaurácii, dokonca aj v tých lacnejších, miestnych, či už v Juhoafrickej, v Zimbabwe, v Keni... stretávam takúto obsluhu, ktorá pôsobí doslova ako balzam na dušu. Lebo čaká za to prepitné? No a? To čakajú aj u nás a nie sú tak milí. Len tu si takú robotu, nejakú robotu, naozaj vážia a ten prístup je iný.

No vráťme sa k nášmu ostrovnému putovaniu. Vzdiaľujeme sa teda od dediny Ifaty a krásnych pláží. Ešte sa na krátko zastavíme v meste Toliara (Tulear), kde sme pred pár dňami pristávali. Pozrieme si miestne trhy a necháme sa za necelé euro povoziť na vŕzgajúcej rikši (to vpravo na fotke). Ďalší zaujímavý zážitok ulovený. V meste ešte nakúpime niečo do cesty a potom už smer vnútrozemie ostrova.

Moji obľúbení mäsiari z Toliary
A naša dnešná cesta do vnútrozemia.
A naša dnešná cesta do vnútrozemia

Prechádzame cez viaceré dedinky, kde s úžasom sledujeme život domácich. Niekoľko krajín Afriky som predsa už navštívil, ale toto je naozaj jedinečný pohľad.

Malé domčeky z blata, niektoré len zo slamy, v ktorých by od nás spal... nikto! Sem-tam, vo väčších dedinách, drevená búdka, ktorá je tunajším obchodom. Usoplené, špinavé deti bežia za našim autom. Občas zastavíme a rozdáme pár cukríkov. Záujem o ne mávajú aj dospelí. Tu sa vážne zastavil čas.

Zabrzdíme pri miestnych, maľovaných cintorínoch, aké som taktiež ešte nikde v Afrike nevidel.

A ani toto som zrejme ešte nevidel:

Ako odviezť živú kozu

A cestu nám skríži i náš prvý chameleón, ktorému sa zapáčilo ostať uprostred asfaltovej cesty. Nikde na svete nenájdete viac druhov chameleónov ako na Madagaskare!

A najväčším z nich je tento fešák - chameleón Parsonov
Chameleón Parsonov, najväčší chameleón najchameleonckejšieho ostrova sveta, Madagaskaru

Jednou z posledných zastávok počas nášho dnešného presunu od pobrežia je mestečko Ilakaka. To malo ešte na začiatku 90. rokov približne 40 obyvateľov, kým sa tu nenašiel zafír a nevypuklo zafírové šialenstvo. Behom pár rokov sa mesto rozrástlo o desaťtisíce obyvateľov. A v jeho okolí sa ťaží dodnes.

Samozrejme, niečo také musí mať pod palcom biely. Napríklad z Ukrajiny. 🙂

Zafír
Nie len zafír, ale aj zlato hľadajú ľudia v okolí Ilakaky.
Nie len zafír, ale aj zlato hľadajú ľudia v okolí Ilakaky

Cieľom našej dnešnej cesty je jurský park Isalo. Jurský ho prezývajú pochopiteľne preto, lebo pochádza ešte z obdobia Jura - teda starý vyše 150 miliónov rokov.

Ospravedlňujem sa, ak niekto z nadpisu čakal Spielbergov svet s pohybujúcimi, živými dinosaurami. Tie tu už dnes samozrejme nenájdete, ale rozhodne tu je čo objavovať.

Cesta do jurského parku Isalo

Noc prespíme v nádherných, kamenných domčekoch, ktoré geniálne pasujú do tunajšej krajiny. V areáli nesmie chýbať bazén a príjemná reštaurácia, kde varia naozaj neskutočne. No opäť totálny nemiestny luxus, ktorý sa cenovo pohybuje i vyše 100€ za noc. Skrátka, chudobná Afrika pre turistov.

(Pozrite si tieto fotky a vráťte sa k tej dedine vyššie. Susedia.)

„Tonga soa“ - v malgaštine „Vitajte“
„Tonga soa“ - v malgaštine „Vitajte“
Večer ešte môžete odbehnúť k takzvanému oknu Isala a spraviť si podobnú fotografiu

No neprišli sme sem večerať a vylihovať pri bazéne. Ráno vyrážame na turistiku. Pieskovcové skaly všade okolo nás. Ešte stále na ne dopadajú posledné lúče ranného, oranžového svetla. Raj pre fotografov. Nenáročnou trasou na ne vylezieme a urobíme pár fotografií aj z vrchu:

Okolo nás je na skalách i niekoľko hrobov ľudí z kmeňa Bara, ktorí v tomto regióne žijú. Samozrejme, tiež sú to Malgaši, len podetnikum. Keď niekto z ľudí Bara zomrie, pochovajú ho tu dočasne pod kopou kameňa. Po roku od smrti dochádza k exhumácii a mŕtveho jednoducho vyberú a zoberú so sebou. Doma sa potom koná, citujem, „párty,“ ktorá trvá deň až dva. Po tejto oslave, ktorou si tak uctievajú predkov, aby sa na nich nehnevali a pomáhali im, pochovajú mŕtveho na iné, už konečné, miesto. Opäť pod kopu kameňa. 

Smerom na hlavné mesto, teda viac do stredu ostrova, robia takú exhumáciu zosnulého každých 4 až 7 rokov, záleží od rodiny. A oslavy s mŕtvym trvajú 4 až 5 dní.

Nájdete ten rodinný hrob?
Nájdete rodinný hrob?
Ok, trochu vám pomôžem...
Ok, trochu vám pomôžem
Rodinný hrob ľudí z kmeňa Bara.
Rodinný hrob ľudí z kmeňa Bara
A tu leží ďalší...

Malgaši (kto vynechal prvú časť, tak sa volajú obyvatelia Madagaskaru) sú zaujímaví tým, že hoc sú kresťania, ponechali si takéto nekresťanské prvky zo svojho pôvodného náboženstva. Dokonca, čo som sa dozvedel, praktikujú to hlavne miestni katolíci než napríklad protestanti. A svoj vplyv do toho vsunuli ešte moslimovia, ktorí sa tu objavili okolo 10. storočia. Napríklad, niektorí Malgaši považujú prasa za nečisté a ak by ste chceli navštíviť ich posvätné miesto po zjedení bravčového, mali by ste sa poriadne umyť. Na Nový rok sa tu doteraz zvykne obetovať miestna, hrbatá krava zebu. Avšak nie náš Nový rok, ale ten podľa arabského kalendára, ktorého sa niektorí ešte držia. Kresťanstvo, islam a tradičné náboženstvo tak trochu spoločne v jednej mysli.

Od hrobov pokračujeme našim putovaním jurským parkom Isalo. Mimochodom, ide o najnavštevovanejší národný park na Madagaskare. Stretávame rôzne zaujímavé druhy hmyzu i viaceré druhy vtáctva. Mnohé z toho nenájdete už nikde inde na svete, jedine tu na Madagaskare. A nechýba ani malý škorpión, ktorý sa pred nami schováva pod kameňom. Nebezpečný je vraj iba pre dieťa. Čo by urobil dospelému, sme radšej neskúšali.

Pakobylka,. Alebo v češtine: strašilka. Majster maskovania
Fotka pre tých, ktorí ju tam nevideli
A ešte jeden náhodný homo sapiens sapiens.
A jeden náhodný okoloidúci homo sapiens sapiens

Z pieskovcových skál potrebujeme zliezť do Zeleného kaňónu, kde je pre nás v pralesovej atmosfére pripravený piknik. Stôl so steakmi. Tie sú samozrejme pripravené z miestnej, a naozaj veľmi chutnej, hrbatej kravy zebu. V týchto oblastiach nehrbaté kravy nenájdete.

Zebu - miestna krava so svalovo-tukovým hrbom, ktorá sa chová v Afrike... a sú z nej dobré steaky
Krásny býk v ryžovom poli ?
Krásny zebu býk v ryžovom poli

Nechýba ešte brošé (mäso napichnuté na palici) či typické, miestne, chudé bio-kurča a iné dobroty. No obedovať nebudeme sami. Hneď ako sa na kamennom stole objaví jedlo, začne sa v našej tesnej blízkosti zoskupovať rodina lemurov hnedých.

Lemur hnedý. Tohto zaujal najmä môj batoh

O niečo ďalej sa so svojimi čierno-bielymi chvostami prechádzajú známe lemury kata (kráľ Julien / Jelimán z rozprávky Madagaskar) a, na naše šťastie, po dvoch k nám dohopká aj vraj najkrajší lemur zo všetkých – sifaka. Obedová atmosféra, akú môžete zažiť jedine na Madagaskare! Inde totiž lemury vo svete v prírode nežijú. Len na Madagaskare!

Sifaka
Sifaka - vraj najkrajší lemu zo všetkých
Lemur kata. Kráľ Julien / Jelimán.
Lemur kata. Kráľ Julien / Jelimán

Lepšiu spoločnosť za stolom sme si už teda nemohli želať. Našťastie, tieto takzvané poloopice nie sú až tak drzé ako napríklad paviány z africkej pevniny. Kým sedíme za stolom, len pokojne vysedávajú doslova centimetre od nás a sledujú, čo robíme. Mnohí si s nimi bezproblémovo robia selfie. Všetko sa samozrejme mení v momente, keď sa postavíme a odídeme trochu ďalej. Na stôl nabehne čistiaca rota a zbytky jedla miznú, že to nestíhame sledovať:

Po takom nezabudnuteľnom obede ešte pokračujeme dva kilometre kaňonom k takzvanému Modrému a Čiernemu jazierku s malými vodopádmi. V tom kaňone má človek naozaj pocit, ako by bol v jurskom parku. Už chýbajú len pterosaury lietajúce nad hlavami.

Niektorí neodolajú a skočia si zaplávať do jazierok uprostred národného parku. No a ja samozrejme tiež. Nebojte sa, je to tu legálne. Žiadnu pokutu nedostanete. Nie náhodou je druhý názov týchto jazierok „swimming pools,“ teda „plavecké bazény.“ Dokonalá, osviežujúca bodka na záver nášho jurského dňa...

V najbližšej časti si pozrieme najkrajšie stromy sveta a budeme len kúsok od najväčšej šelmy ostrova. 🙂

Fotografie & text

František Fefe Kekely

Ďalšie časti:

III.: Najkrajšie stromy sveta a kúsok od najväčšej šelmy ostrova

Mesiac na Madagaskare VI: 40 tonové zviera vo vzduchu a „v noci necestuj“

IV.: Najlepší deň a svet, v ktorom vládnu „ženy“ ♛

V.: Noc v pralese a „Móric Beňovský? To je ten Poliak?“

VI.: 40 tonové zviera vo vzduchu a „v noci necestuj“