Mladé, krásne ženy nám tu viackrát ponúkali sexuálne služby. Nechceli za to vždy peniaze, ale boli ochotné ísť aj za tričká, mydlá či nejaký šampón. Keď k tomu prirátam prázdne regále v obchodoch, kaviarne bez kávy či rozhovory s miestnymi, aké je napríklad náročné a drahé zohnať obyčajné tenisky, nevychádza mi nič iné, než napísať pravdu a to je, že nechápem, ako sa dá na Kube žiť.
Je dosť možné, že za tento článok ma tam už nepustia, hoci napriek všetkému tomu negatívnemu, rád by som sa tam vrátil... samozrejme, len ako turista, ktorý tam skutočný miestny život pociťuje minimálne a vráti sa domov.
Vyše 8 rokov sprevádzam rôzne krajiny po svete a o mnohých som už verejne písal, aj na tomto blogu. Veľmi populárny bol napríklad môj článok o Džibutsku pre Startitup, ktoré som už v nadpise pomenoval bez servítky tak, ako som sa tam cítil – ako v „postapokalyptickej prdeli sveta,“ kde by som naozaj nechcel žiť. No Džibutsko našlo celkom vážneho konkurenta.
Iróniou je, že kým o Džibutsku skutočne vie len minimum ľudí, lebo, s obrovským prepáčením, je tak trochu zabudnutou „prdelou sveta“ (koľko ľudí by ho vedelo ukázať na mape alebo o ňom niečo povedať?), o tejto druhej krajine mnohí doslova básnia ako o doslova „karibskom raji,“ v ktorom je proste úžasne!
Áno, keď si ako dovolenkár zavretý v rezorte, ktorý tam zrejme vybudoval a podporuje niekto zo zahraničia, a tvoj dovolenkový pobyt nemá s tunajším životom absolútne nič spoločné – priam je jeho presným opakom.
Precestoval som celú krajinu zo západu na východ a neverím nikomu, kto ju aspoň trochu precestoval, že bude o nej úprimne hovoriť len ako o raji, v ktorom je úžasne. Už len dopísať túto vetu mi robí veľký problém... taký je to totiž nonsens!
Videl a zažil som tu veci, na ktoré sa ani moja obľúbená Afrika nechytá a to už je čo povedať.
Aj keď som možno tvrdo úprimný – naozaj si nič nevymýšľam a neprikrášľujem – nechcem, aby obraz tejto krajiny tu ostal iba negatívny. Podobne ako aj v Džibutsku, zažil som tu pekné a nezabudnuteľné momenty, pre ktoré by som sa sem dokonca úprimne znova vrátil.
Nikdy nezabudnem, ako sa tu ľudia s úsmevom na tvári bavia na ulici pri tancovaní rumby. Ako má usmievavá babička zdrapila do tanca a následne ponúkla svojim domácim rumom. Ako sme skúšali vyrobiť čokoládu na malej farme v pralese a mnoho, mnoho iného.
Ani veľmi milé spomienky, milí ľudia, krásne pláže s palmami, lacné homáre... však nič nemenia na tom, že existuje aj druhá stránka vecí, s ktorou som sa tu denne stretával, veľmi smutná stránka Kuby.
Chátrajúca Havana, kde starí belosi chodia na mladé Kubánky
(nie tie cigary)
Naša cesta po Kube začala tam, kde začína takmer každý – v hlavnom meste Havana.
Dočítal som sa o ňom, že je to jedno z najkrajších miest Latinskej Ameriky. Veľmi rád by som upravil na „bolo.“ Aj totálne slepý musí vidieť, že to mesto má najlepšie roky už za sebou a poriadne chátra, doslova sa rozpadá.
Viete tu samozrejme urobiť peknú fotku s krásnymi, starými, farebnými autami, ktoré stoja napríklad pred Kapitolou, no prejdete ani nie minútu odtiaľ do blízkych uličiek a ste v inom svete.
Zmena peňazí, akú som inde nezažil!
Jedna z najzaujímavejších vecí, s ktorou som sa doposiaľ nikde nestretol, ma čakala hneď na začiatku po príchode a dosť mi napovedala o tejto krajine. Všetci, ktorí už na Kube boli, mi odporúčali meniť peniaze s vekslákmi na ulici a nie v zmenárni.
Dôvod je veľmi jednoduchý: Kým v zmenárni mi chceli dať za 1 euro zhruba 25 pesos, čo možno nazvať štátnym klamstvom, na ulici som mohol dostať takmer 150 pesos – teda niekoľkonásobne viac. Už tu som začal premýšľať o zvláštnom fungovaní tejto krajiny a čo tu ešte môže byť fake, nafuknuté a v skutočnosti úplne inak, ako sa tvári.
Na čiernom trhu sa dali lepšie zohnať aj iné veci, stačilo len ísť za žmurkajúcim Kubáncom niekam do garáže či skladu za obchod, trochu zjednávať a ceny boli hneď niekoľkonásobne menšie ako tie v oficiálnom obchode, ktorý tu podľa mňa postavili len ako štátom dotovanú pascu pre turistov.
Doslova tu podľa mňa platí, kde nepodvádza, je len podvádzaný.
Kúpil som si miestnu SIM kartu a objavil čaro kubánskeho internetu. Na postovanie príbehov s hudbou, ktorá vo svete práve letí, rovno zabudnite!
Keď sa zotmelo, na námestí začala znieť miestna latino hudba a ľudia tancovali priamo na ceste. Bolo to super a to bol ten okamih, kedy si vás Kuba vie získať. No keď som sa rozhliadol pozornejšie, videl som aj oveľa smutnejšiu stránku tunajšieho turizmus.
Starší bieli páni tu doslova v skupinkách chodili pomedzi Kubánky a brali si ich so sebou, ako keď si hodíš tovar v obchode do košíka a odchádzaš platiť. Až tu som sa na vlastné oči dozvedel, že Kuba je vyhľadávanou krajinou pre takzvaný sex turizmus – teda ideálne miesto pre pánov, ktorí si chcú lacno sexuálne užívať.
Stačilo mi prejsť jednu ulicu a dostal som aj 10 ponúk, dokonca, nie každá chcela peniaze, ale boli ochotné ísť so mnou na izbu aj za nejaké oblečenie, drogériu či jedlo.
Zarobiť na sex turizme sa tu snažia aj niektorí chlapi, ktorí sa mi ponúkali ako dohadzovači, že mi dohodia hocijakú ženu, na ktorú si ukážem prstom. Ďalší mi ponúkali svoje byty, kde si ju môžem zobrať. Stačilo stáť na námestí a pozorovať, ako to tu funguje...
Mnohé tie ženy ani nie sú prostitútky, nešli na ulicu s týmto cieľom, stáli napríklad v rade na bar s kamarátkami, ale keď nejaký turista na nich ukázal prstom, už tam bol s dohadzovačom a oni väčšinou išli. Akoby to tu bolo úplne normálne, nepohoršujú sa ani jej kamarátky, ľudia naokolo, nikto!
Pohľad, ako si napríklad starí Nemci ťahajú jednu mladú Kubánku za druhou, akoby nič, pohľad na tie dievčatá, je pre mňa jednoducho asi najsilnejšou a najsmutnejšou spomienkou, akú som si napokon z Kuby odniesol.
Zážitkom bola aj noc v Havane, ktorú som strávil u domácich na byte. Spoločnosť mi robili šváby, aké som ešte asi nevidel.
Vtedy som si povedal, že je to tu horšie ako v Afrike...
Vyrážame z Havany po skoro prázdnych cestách. Sem-tam sa objaví staré auto alebo kôň, ktorý ťahá voz. Dobrou správou teda je, že cesty majú už pripravené na oveľa väčší nápor vozidiel.
Ďalšou z vecí, ktorá ma na Kube veľmi prekvapila, je hodnota pre nás úplne bežných, až bezcenných, vecí – ako napríklad pero. Keď sme nejaké vytiahli, doslova sa tu oň naťahovali aj dospelí.
Niektorí chlapi pravidelne stáli za plotmi hotelov, v ktorých bývali turisti, a žobrali, nie však peniaze, ale naše staré obnosené veci. Žeby tu nebolo dosť pier a ani tričiek?
Vrcholom bolo, keď sme sa na východe ostrova pri meste Baracoa – čo mimochodom označujem za najkrajšiu časť Kuby – rozhodli ísť na turistiku. Bol nám zohnaný „skúsený sprievodca,“ ktorý tam vodí turistov. Neverili sme vlastným očiam, keď dotyčný prišiel bosý. Keďže mal dobrú angličtinu, vysvetlil nám, že aby si zohnal nejaké tenisky na čiernom trhu, musel by si odoprieť jedlo aj na niekoľko týždňov.
Pohľady do obchodov mi dali odpoveď na otázku, či tu je nedostatok pre nás bežných vecí. Počul som o prázdnych regáloch, kde je maximálne trochu tovaru, ale až keď to človek vidí a zažije na vlastnej koži, uvedomí si, v akom rozdielnom svete sa to ocitol.
„Čo sa tu deje?,“ pýtam sa, keď vidím dav asi 80 ľudí tlačiť sa do jednej malej budovy. „Dnes prídu vajcia,“ oznamuje mi s natešením domáci.
Šokovala ma aj návšteva jedinej kaviarne v centre jedného z provinčných miest Kuby (niečo ako krajské mesto u nás), kde stáli pekne oblečení a upravení zamestnanci za pultom, no nič nemali, ani len tú kávu, hoci sa pestuje aj priamo na Kube.
Úprimne som si tu párkrát zaspomínal na Afriku, ktorú som precestoval – Etiópiu, Madagaskar, Keňu, južnú Afriku, saharské oblasti... kde samozrejme bola vidieť veľká chudoba, jednoduchý život, ale v obchodoch či na trhoch vždy bolo vidno nejaký tovar, oblečenie, ovocie, zelenina a na grile sa robilo mäso, ale tu často ani len to! Prišlo mi to tu teda reálne horšie a chudobnejšie ako v Afrike. A to už je teda čo povedať.
Bodkou na záver bolo havanské letisko, z ktorého som aj odlietal. Prišiel som naň skôr a bol som hladný. Je to predsa letisko, najem sa tam, posedím, dobre mi bude. Myslel som si, že tam to už nebude také „kubánske.“ Našiel som však len malý podnik, kde mali iba zopár žemličiek so šunkou a prostredie so švábmi ako bonus. Už mi nevadili, bol som na nich zvyknutý.
„Dovidenia Kuba,“ no ako som napísal už v úvode, ešte by som sa tu vrátil. Kuba sa mi svojim spôsobom naozaj páčila, hlavne ako turistovi, ktorý tu nemusí dlhodobo žiť. Vtedy je Kuba fakt super, keď z nej onedlho odídete.
Úprimne, neviem to pochopiť, ako tam ľudia žijú, ako táto krajina celkovo funguje. Možno aj to je jedna z vecí, prečo by som sa tu prišiel pozrieť znova, ideálne o pár rokov neskôr, aby som vedel porovnať, či sa niečo zmenilo a či napríklad v kaviarni už bude tá káva.
Text & fotografie:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
