Martin Navrátil z portálu Travelistan.sk je medzi cestovateľmi a blogermi na Slovensku dobre známym menom. V posledných mesiacoch zaujal najmä svojimi (nie prvými) cestami do Afganistanu – o ktorom momentálne píše celý svet – a Iraku.
Pýtal som sa ho, prečo ho tieto krajiny, ktorým by sa väčšina ľudí radšej vyhla, tak lákajú, ako sa mu po nich darí bezpečne cestovať, čo unikátne v nich môžeme vidieť a aká je tam dnes situácia.
Prinášam vám jeho odpovede, ktoré vám prezradia viac o týchto nechválne známych krajinách, o ktorých určite každý aspoň počul a ktorými kedysi viedla slávna Hodvábna cesta, či kde vznikali prvé štáty sveta a zrodila sa civilizácia.
View this post on Instagram
Prečo ťa tak lákajú tieto krajiny, ktorým by sa väčšina ľudí vyhla?
Vôbec v tom nie nejaký pocit ísť do krajín, ktoré sú malo navštevované, alebo kde je vojna.
Ale vidieť jednotlivé veci na vlastné oči, porozprávať sa s tým ľuďmi a priblížiť sa k pravde. Každý deň si prečítam správy o týchto miestach a takto si chcem priamo na mieste dotvárať tú mozaiku.
Neriskuješ tým vlastný život? Alebo máš to tak premyslené, že tie tvoje cesty sú bezpečné?
Samozrejme. Ale premyslené to môže mať človek hocijako, nikdy s istotou nevieš, čo sa ti prihodí.
Minimalizujem to riziko rôznymi opatreniami. Zisťujem si informácie, napríklad cez veľvyslanectvá, fixerov a iné kontakty. A myslím, že sa viem otočiť, keď už cítim, že by to nemuselo byť v poriadku.
Ďalšími z takých opatrení je, že tu príliš nerozprávam o svojej ceste – kam ďalej idem, alebo že sa nechám vysadiť taxíkom o 2-3 ulice ďalej, než reálne bývam.
Taktiež sa neprechádzam sa s batohom po ulici. Mohlo by to znamenať, že tam máš nejakú bombu. Nefotím vojakov, aj keď to občas žily trhá. Jednoducho vieš takto minimalizovať jednotlivé riziká a problémy, ktoré by ťa tu mohli čakať.
Čo potrebujem zariadiť, čomu (akým miestam) sa prípadne vyhnúť, aby som bezpečne navštívil Irak?
Irak je aj nie je bezpečný. Je bezpečný, keď cestuješ od Bagdadu smerom do Basri, aj keď koncept turizmu tam absolútne neexistuje.
Po ceste máš niekoľko bezpečnostných check-pointov a napriek tomu, že sa do krajiny dostaneš vízami, stále musíš preukazovať potvrdenia.
Je dobré, ak tu poznáš niekoho, s kým by si mohol cestovať. Dá sa to aj bez cestovky, bez sprievodcu či fixera, ale netreba sa spoliehať na to, že mi všetko vyjde ako v nejakom Thajsku.
Keď sa náhodou niečo prihodí, niečo stane, napríklad ťa nepustia cez checkpoint, tu neexistuje, že povieš, že si turista. Lebo týmto argumentom sa napríklad aj vojaci ISIS (Islamského štátu) snažili prechádzať krajinou, takže tomu už nikto neverí. Navyše, pre nich je nepochopiteľné, že sem niekto ide.
Chcem tým povedať, že tu plány nemusia vždy vychádzať.
Keď si niekto predstavuje, že tu bude cestovať za cenu, za akú cestoval v Thajsku, tak v tom prípade bude taktiež veľmi sklamaný.
Človek musí byť tiež pripravený, že je to vojnou zničená krajina. Bude sa stretávať s mestami, ktoré sú v drvivej miere zničené a pôsobia veľmi – nazvime to – smutne.
Skús mi teda povedať, prečo by som tam mal ísť a kde konkrétne sa oplatí pozrieť?
Irak je jednoducho kolíska civilizácie. Keď sa povie Mezopotámia, spomenú sa mestá ako Babylon alebo Ur, kde sa narodil Abrahám (praotec monoteistických náboženstiev – judaizmu, kresťanstva i islamu), ďalej Samara, Nimrud...
Všetky tie archeologické miesta, a to nie len staroveké, ale napríklad aj stredoveké – samotný Bagdad bol kedysi kolískou stredovekej vzdelanosti a to nie len v rámci moslimského sveta.
Z každého toho ľudského historického obdobia sa tu nachádza niečo, čo je vyslovene unikátom. Irak je takými miestami vyslovene prepchaný.
View this post on Instagram
Ďalšou vecou ale je, ako tie pamiatky dnes vyzerajú. Tam, kde bol ISIS, tak to je v drvivej miere zničené.
Vojnu vidno aj v mestách. Keď sa napríklad niekto dostane do Basri, ktoré patrilo medzi najkrajšie mestá – prezývané Benátky Iraku, ale vďaka tomu, že Saddám Husajn vyhlásil vojnu Iránu a Kuvajtu, tak je dnes komplet zbombardované, zničené.
Kto sem príde, musí rátať s tým, že bude sa tu síce pohybovať sám, ale častokrát uvidí veľmi rozstrieľané veci.
A čo také zaujímavé a krásne by sa dalo vidieť v Afganistane? Teda hypoteticky, ak by tam nevládol Taliban a bolo tam možné ísť.
V tomto prípade by som vypichol stredoveké mestá, ktoré boli kedysi súčasťou Hodvábnej cesty.
Každý vie, že Uzbekistan je známy svojimi mestami ako Samarkand, Buchara či Chiva, kde turisti ochkajú nad tou krásou. A teraz si predstavme, že v Afganistane sú také mestá ako napríklad Herat, ktorý by krásou predbehol všetky tieto tri historické mestá Uzbekistanu.
Takisto Mazár Šaríf so svojou neuveriteľnou mešitou alebo staroveké mesto Balch na severe, ktorý postavil Alexander Veľký.
A to už nehovorím o tunajších horách. Nie sú to 8000-ové Himaláje, ale nič tak dramatické a krásne som nikde vo svete nevidel a to som navštívil cez 180 krajín.
Je tam teda niečo, čo sa dá vidieť, čo ťa láka, a spolu s tou filozofiou a pohľadom tunajších ľudí na svet, Afganistan vytvára krásnu cestovateľskú mozaiku.
V Afganistane si bol krátko predtým, než ho Taliban úplne ovládol. Ako ho tam z tvojich skúseností vnímali miestni, chceli ho alebo sa jeho príchodu skôr obávali?
Keď vládol Taliban v rokoch 1996 až 2001, tak v počiatkoch ho vítali, lebo ukončil vojnu medzi mudžahedínmi.
Taliban vôbec nevznikol v období vojny medzi Sovietmi a mudžahedínmi a nepodporovalo ho USA – to je jeden z najväčších hoaxov. Vznikol až v 1994, ako reakcia na občiansku vojnu, ktorá nastala po odchode sovietskych vojsk medzi mudžahedínmi.
Taliban v tom období 1996 až 2001 zaviedol také zákony, že ženy nemohli pomaly vychádzať von, nikto nemohol počúvať hudbu, pozerať televízor, a boli za to brutálne prísne tresty. S tými ale Afganci už nesúhlasili a keď prišli v roku 2001 Američania, tak spočiatku boli z toho radi. V prvých rokoch bol Afganistan bezpečná krajina a Taliban smeroval na smetisko dejín.
Lenže nová centrálna vláda neriešila korupciu a rodinkárstvo. Taktiež nemala príliš záujem o dedinské prostredie – čo sa tam deje, ako to tam vyzerá. A práve to vidiecke prostredie sa v Afganistane vzbúrilo a začalo znova podporovať Taliban, ktorý bol medzitým stiahnutý na afgansko-pakistanskom pohraničí.
Vďaka tej nespokojnosti začal Taliban rásť a výsledok vidíme dnes.
Sprievodca Tomáš: Televízna predstava moslimských krajín je na míle vzdialená tomu, čo vidím a zažívam
V mestách ale z toho, čo sa teraz stalo, nadšení nie sú. Mám tam kontakty a podľa ich správ to vyzerá, že Taliban bude rovnaký, aký bol kedysi (1996 až 2001), aj keď tvrdil o sebe niečo iné – „že sa zmenil.“
Momentálne sa ešte obávam občianskej vojny v rámci Talibanu, do ktorej sa ešte zapojí ISIS Khorasan, čo je tvrdá, radikálna odnož ISIS, ktorý predtým vládol v Sýrii a Iraku.
Myslíš si, že kým bude vládnuť hnutie Taliban, pozrieš sa ešte do Afganistanu?
Skôr nie, ale keď to bude možné, určite by som sa tam ešte šiel pozrieť.
Mojich známych už ale nenavštívim, lebo tí ušli.
Úprimne si ale myslím, že Afganistan sa uzavrel na veľmi dlhé obdobie. Mám dojem, ako keby som navštívil Sýriu pred občianskou vojnou.
Ako by si opísal ľudí v týchto krajinách? Asi to moc nepreženiem, keď poviem, že viacero Slovákov ich vníma ako bandu teroristov. Ako ich vnímaš ty?
Slováci to vnímajú ako bandu teroristov. K tomu môžem uviesť ako príklad Irán, ktorý už veľmi veľa ľudí navštívilo a odniesli si odtiaľ veľmi pozitívne dojmy a zážitky, na miestnych ľudí majú doslova výborné spomienky. Niečo také môžem hovoriť ja o Iraku. Ľudia ti tu chcú pomáhať, napriek tomu, že tu nemajú ľahkú životnú situáciu. Stretávam sa tu so všeobecnou milotou ľudí.
View this post on Instagram
Samozrejme, môže sa tu nájsť aj ten debilizmus, ale za to, že tu jeden človek raz za čas niečo spraví – sú tu ešte nejakí bývalí bojovníci ISIS – tak nebudem odsudzovať celý národ. Takisto ako nebudem teraz odsudzovať Slovensko na základe nejakého primitívneho Slováka, ktorý u nás napríklad smrteľne skopal Filipínca .
Bavíme sa o pestrej skupine ľudí, napríklad na severe Iraku sú Kurdi, nižšie Arabi, v Afganistane najmä Paštúni, ale i Tadžici, Uzbeci a ďalší. Laik by to možno hodil do jedného vreca, ale aký je tvoj názor – vidíš tam medzi jednotlivými ľuďmi a regiónmi veľké rozdiely?
Afganistan je, čo sa týka etnicity, veľmi rôznorodá krajina. Máme tu Uzbekov, Tadžikov, Hazarov, Paštúnov, ktorí tvoria túto krajinu.
Paštúni sa na tých ostatných pozerajú cez prsty a práve oni sú vládnuci Talibovia, respektíve u nich vznikol Taliban. Tým tam vzniká veľká nervozita medzi tými jednotlivými národnosťami a každý si tam hovorí, zdôrazňuje, že „ja som Paštún,“ „ja som Tadžik,“ „ja som Uzbek.“
Keď sa pozriem do Iraku, tam je iná situácia, tam sa všetci považujú za Arabov. Výnimkou sú samozrejme Kurdi na severe. V Iraku sa rozdeľujú ľudia skôr na základe náboženstva – sunnitskí moslimovia a šíitski moslimovia (tých je tu viac). Medzi Kurdmi sa ešte nájdu aj kresťania.
V týchto krajinách dominuje islam, ktorému u nás mnohí pripisujú radikálne, až barbarské správanie, aké prezentuje napríklad Taliban. Je toto, čo v ich podaní vidíme, skutočne učenie islamu? Predsa len, máš s týmto náboženstvom pomerne bohaté skúsenosti.
S učením, ktoré hlásal ISIS a teraz Taliban, sa 99% moslimov nestotožňuje.
ISIS napríklad ničil rôzne pamiatky, s odôvodnením, aby už nikto nevyznával niečo iné ako islam. A bežný občan Iraku ti povie, že aj v koráne je napríklad mnoho biblických postáv, takže pozerajú sa na to ako na absolútnu primitívnosť.
Sprievodca Jeruzalemom (I.): Prečo sa tu stretávajú až tri náboženstvá a čo majú spoločné?
Napríklad v Iraku sú dosť rozšírení vyznávači oboch hlavných smerov islamu, ktorí sa nemajú vzájomne príliš radi – sunniti a šíiti. Mnohí laici riešia a pýtajú sa, ktorý z týchto smerov je „ten horší, radikálnejší“? Dá sa na to takto pozerať a odpovedať?
Vysvetliť, či je jeden z týchto smerov horší, mi príde ako blbosť.
Je mnoho krajín, kde sunniti aj šíiti spolu nažívajú. Ak je niekde medzi týmito vetvami islamu problém, musíme sa pozrieť, kde ten problém vznikol.
A ten napríklad v Iraku vznikol, keď Saddám Husajn (sunnit) prestal vládnuť tvrdou rukou a v tom momente vybuchli v krajine emócie, ktoré veľmi podporoval Irán – šíitska krajina, ktorá tu podporovala šíitov a odbojové skupiny bojujúce proti vláde.
Dnes si už jednotlivé náboženské skupiny uvedomili, že je to úplná blbosť. Napríklad tu v meste Násiríja sa bojuje proti všetkým politickým stranám, ktoré spájajú politiku s náboženstvom, nejakou konkrétnou formou islamu. Ľudia si tu uvedomujú, že sú jednoducho spoločne moslimovia a že sú Arabi
Je to asi ťažká otázka, ale prečo sú podľa teba tieto krajiny také komplikované a stále vo vojne?
Má na tom niekto vinu? Ak áno, tak podľa teba kto a kedy sa spravili prvé chyby, ktoré určili ich smutný osud?
Prečo je tu vojna? Dobrá otázka. Tak pri tom Iraku môžeme povedať, že historicky vždy, keď nejaký diktátor prestane vládnuť – a to je jedno či v moslimskej krajine alebo hocikde inde, tak sa v tom štáte prebudí, čo mu chýbalo, začnú sa presadzovať rôzne názory a ľudia sa akoby prestanú počúvať.
Ďalšou vecou je, že Irak leží tam, kde leží – medzi Iránom (predstaviteľ a globálny podporovateľ šíitskeho islamu) a Saudskou Arábiou (predstaviteľ a globálny podporovateľ sunnitského islamu). Potom je tu ropa, ktorá bola vždy zaujímavá, pre západné krajiny, ale i tie okolité, ako spomínaný Irán či Saudská Arábia. Takže toto sú asi tie najväčšie problémy a dôvody, prečo je tu vojna.
View this post on Instagram
Afganistan má tiež nerastné suroviny, len tam je problém vyťažiť ich, dostať tam tú techniku, keď tam ani nie sú cesty. Sú tam napríklad obrovské – možno najväčšie – ložiska lítia, ktorý sa používa do mobilov a elektromobilov, jednoducho do batérií.
Toto bude asi najväčší problém. Už teraz Číňania a Rusi sa o to zaujímavú. Ten, kto bude kontrolovať trh s lítiom, tak zarobí na tom nemalé peniaze. Talibovia tak teraz sedia na jednom bilióne dolárov a hovorí sa, že to bude ešte viac. Plus sú tam aj zásoby, možno menšie, ale predsa, zlata a striebra. Dosť dôvodov na to vyprovokovať tam nejaký nepokoj.
Momentálne najväčší problém pre celý Afganistan bude, že medzi samotnými Talibancami začínajú nepokoje a že ISIS-áci tam založili svoje krídlo, ktoré sa volá ISIS Khorasan. To je ešte radikálnejšie než samotný Taliban. Za chvíľu bude brutálna občianska vojna v Afganistane.
Myslíš si, že tu – v Iraku a v Afganistane – bude niekedy mier? Čo by podľa teba bolo potrebné preto spraviť?
O Iraku som v 2015 vyhlásil, že je to mŕtva krajina. Som rád, že som sa mýlil. To, čo sa tu stalo, je, že centrálna vláda začala podporovať armádu, začala ju jednoducho dobre platiť.
Taký vojak na kontrolnom stanovisku zarobí 1000 až 1100 dolárov. Zoberme si, že napríklad v Sýrii zarobí vojak na kontrolnom stanovisku 50 dolárov. Takže nie sú tu (v Iraku) vôbec korupční, ale viac zodpovední, zarobia si dobre.
O Afganistane ťažko povedať. Najbližšie obdobie tam mier určite nebude. To, čo tam za chvíľu nastane, bojím sa, že to bude horšie ako počas občianskej vojny medzi mudžahedínmi (1989 až 1995).
fotografie:
Martin Navrátil/ Travelistan.sk
Pridaj komentár
