Mnoho ľudí si predstavuje pobyt za polárnym kruhom ako vystavenie sa extrémnym podmienkam, ktoré im zároveň vysaje peňaženku.
Náš posledný výlet bol práve za polárny kruh a nespĺňal ani jednu z týchto predstáv (hoci počasiu občas na chvíľku preskočilo). Čakala nás tu len dych-berúca príroda, znesiteľné teploty a cenovo šlo o skutočne lacný výlet, ktorý sa určite oplatil.
Ceny leteniek, ubytovania i požičania auta sa dozvieš v článku. 🙂
+ ako bonus historický Gdansk, ktorý si môžeš pozrieť cestou na sever.
Kto mňa alebo tento portál sleduje dlhšie, vie, že medzi moje typické krajiny, ktorým sa venujem a o ktorých píšem najčastejšie, patria rôzne štáty Afriky či Blízkeho východu. Teda oblasti, ktoré vnímame ako horúce.
Je to celkom irónia, keďže z teplotného hľadiska mám asi radšej chlad než škvarenie sa vo vlastnej šťave pod rozpáleným slnkom.
Afrika a Blízky východ ma bavia či zaujímajú z rôznych dôvodov. V Afrike môžem spomenúť napríklad safari, na Blízkom východe bohaté i komplikované dejiny, svetové pamiatky, atmosféru z Tisíc a jednej noci atď.
Prečo práve Lofoty? „Najkrajšie u najkrajšieho“
No taktiež mám obrovskú slabosť pre hory, krásnu prírodu, obzvlášť, keď sa jej zmocní ľadové kráľovstvo a prikryje ju bielou perinou. Článkov z hôr, ako napríklad z Álp či z našich slovenských končiarov, nájdeš na tomto portáli tiež niekoľko.
Za najkrajšiu krajinu – čo sa hôr týka – považujem Švajčiarsko, no už dlhšie počúvam o jednom vážnom konkurentovi, ktorého hory a príroda by ho mohli prekonať.
Je ním Nórsko, ktoré azda každý, kto tam bol, doslova ospevuje. Dnes, po mojom návrate odtiaľ, sa tomu vôbec nečudujem. Tá príroda je tam naozaj neuveriteľná!
Vysoké, krásne biele hory ponad morské zátoky (takzvané fjordy) sme mali pred očami po celé dni a je to prvé, čo mi pri slove „Nórsko“ napadne.
Moja vášeň k horám a ku krásnej prírode v kombinácii s chválospevmi, ktoré som o tejto krajine počul, boli teda prvým bodom, ktorý ma tu pritiahol.
Za najkrajšiu oblasť Nórska i jednu z najkrajších oblastí Európy (pre niekoho dokonca sveta) sa považuje nórske súostrovie Lofoty, ktoré sa nachádza až na severe tohto severského štátu. Leží až za polárnym kruhom!
Bežného človeka to asi vydesí, možno mu prebehnú mysľou obrazy polárnych medveďov či pustatiny Antarktídy, no nenechajte sa zastrašiť. Až taký extrém vás tu rozhodne nečaká.
Poznámka: Za polárnymi medveďmi je potrebné ísť ešte viac na sever planéty, až na Špicbergy.
Pre mňa bola informácia, že na Lofoty musím ísť až za polárny kruh, braná ako ďalšie plus. Naozaj vás to neláka prekročiť polárny kruh a pozrieť sa, ako to tam vyzerá, ako tam ľudia žijú?
No prečo som tam išiel práve v zime? Šibe mi? Nie, nešibe, teda nie príliš.
Ako som spomínal, mám slabosť pre hory pokryté snehom a zaujímalo ma, ako to vyzerá za polárnym kruhom v zime.
Keď už uvidieť a odfotiť soba, tak nech je na snehu a nech do toho ešte jemne poletuje sneh. Lebo toto obdobie k tomuto regiónu skrátka patrí, takto si to tu predstavujem a takto to tu chcem vidieť a zažiť.
No a v neposlednom rade, čo ma tu s priateľkou pritiahlo práve v zimnom období, bola snaha vidieť polárnu žiaru (aurora borealis). Najväčšia šanca vidieť ju je práve teraz, na prelome decembra/januára, v zime!
Lacné letenky z Poľska a krásna zastávka cestou
Väčšina ľudí, ktorá cestuje za polárny kruh na sever Nórska, prilieta do nórskeho mesta Tromso.
Prvotný plán som mal rovnaký, no pri pozeraní leteniek som zistil, že Nóri majú v týchto už arktických končinách viac letísk a do niektorých sa dá dostať lacnejšie než do Tromso, navyše, sú aj bližšie k spomínaným Lofotám, ktoré boli tentokrát náš cieľ.
Napokon padla voľba na letisko Harstad/Narvik. Ide o dve mestečká za polárnym kruhom (Harstad a Narvik) medzi ktorými je ich spoločné letisko.
Lieta tu známa nízkonakladovka Wizz Air zo severo-poľského mesta Gdansk, do ktorého sa viete lacno dostať z Viedne.
Mimochodom, z poľského Gdansk sa dá priamo dostať aj do iných končín Nórska.
Gdansk je historickou perlou na pobreží Baltského mora, ktorú som už dlhšie chcel navštíviť a kde sa určite oplatí stráviť aspoň/minimálne 2 dni!
Takže ak tadiaľto pôjdete aj vy, odporúčam, spravte si tu zastávku a prenocujte tu.
Už ako študent som sa tu snažil dostať aj na mládežnícky Erasmus+ program, tak veľmi som chcel toto zaujímavé mesto vidieť – napokon som ale skončil v iných poľských mestách, v Krakove a v Zakopanom.
Toto mesto sa mi teda určitým spôsobom vyhýbalo a nemal som ho nikdy po ceste, keďže väčšinou cestujem smerom na juh. No teraz sa naskytla príležitosť a keď som videl, že môžem za severný polárny kruh letieť cez Gdansk, neváhal som. Bol to teda ďalší argument, prečo túto cestu uskutočniť.
Napriek značným očakávaniam nás toto mesto vôbec nesklamalo, práve naopak, ešte ich prekonalo.
Zaujímavá história (kedysi bolo toto mesto i samostatným štátom) a špecifická atmosféra z neho priam vyžarujú. Staré brány, hradby, veľké chrámy, úžasné uličky či lode/loďky prechádzajúce mestom popod stredoveký žeriav... do toho typická zapekanka a varené víno do ruky. Je tu určite čo pozerať a kadiaľ chodiť.
Nehovoriac o ďalších veľmi zaujímavých miestach, ktoré sa nachádzajú v okolí Gdanska, napríklad zvyšné dve mestá takzvaného Trojmestia – Gdynia a Sopot.
Za spomenutie určite stojí aj polostrov Westerplatte, kde nemeckým útokom na Poľsko oficiálne začala 2. svetová vojna.
182 poľských vojakov tu hrdinsky niekoľko dní odrážalo vzdušné, námorné i pozemné útoky nacistov. Na ich počesť tu nájdete pamätník, jeho zmenšeninu bežne predávajú v Gdansku ako suvenír.
Veľkým historickým lákadlom, za ktorým si môžete odskočiť vlakom, je pre mňa fotogenický križiacky hrad Malbork. Ide o najväčšiu stavbu z pálených tehál na svete a zároveň aj najväčšiu gotickú stavbu sveta.
Ak tu náhodou budete v lete, určite nevynechajte ani miestne pláže pri Baltskom mori. Dá sa tu okúpať. ?
A ak by ste tu boli dlhšie, neďaleko odtiaľto je aj Rusko, áno, čítate správne – presnejšie Kalingradská oblasť, patriaca Rusku. Stačí si vybaviť online víza a môžete prísť pozrieť do tohto európskeho zákutia najväčšieho štátu sveta.
Ako vidíte, nemal by som tu problém stráviť týždeň, no mojim hlavným cieľom je teraz ďaleký sever Európy. Pár nocí v Gdansku mi ale určite nestačilo a ešte sa tu potrebujem vrátiť.
Cena leteniek, ubytovania a auta za polárnym kruhom
Potrebovali sme teda letenky na štyri lety: z Viedne do Gdanska, z Gdanska do Harstad/Narvik a dva lety rovnakou cestou naspäť.
Trasu medzi Viedňou a Gdanskom sme absolvovali nízkonakladovou spoločnosťou Ryanair.
Medzi Gdanskom a nórskym Harstad/Narvak so spomínaným Wizz Air.
Keďže ide o nízkonakladové (lacné) lety, ich cena nebola vysoká. My sme za tieto štyri lety zaplatili dokopy okolo 120 € na osobu!
Cestovať po Lofotách sme chceli komfortne autom. Jednoducho, ísť kde chceme, kedy chceme, taktiež zastaviť sa, kde chceme a kedy chceme.
No všimol som si, že už priamo z letiska a následne medzi jednotlivými mestečkami tu premávajú aj autobusy, kto by chcel cestovať takýmto spôsobom.
Auto som si už niekoľko dní/týždňov vopred rezervoval cez stránku Sixt.com, kde mi prišlo, že majú najlepšie ceny. Zadal som tam, kde si chcem auto vyzdvihnúť (na letisku Harstad/Narvik), kedy a dokedy. Následne mi vyskočili dostupné ponuky.
Cena za požičanie auta pochopiteľne záleží od toho, aké auto si vyberiete. My sme platili zhruba 100€ na deň a vybrali si Suzuki Swift, slušný hybrid s manuálnou prevodovkou:
Ak by ste boli 4 a poskladali sa, je to myslím super a určite by som uprednostňoval túto voľbu pred nekomfortnejším presúvaním sa autobusmi, ktorým musíte svoj program prispôsobovať a nezastavíte ho pri peknom výhľade.
„Požičovné je potrebné zaplatiť kreditnou kartou, ktorá je vydaná na vaše meno. Zablokuje sa aj dodatočná suma 3 000 nórskych korún (cca 300€). Nezabudnite si priniesť vodičský preukaz a občiansky preukaz/pas, aby ste mohli tento doklad predložiť pri vyzdvihnutí,“ odpovedala mi požičovňa pred cestou na pár otázok, ktoré som mal, keďže som si už dlhšie nepožičiaval auto v zahraničí.
Zdôrazním to slovo „kreditná“, teda nie debetná karta! Tých spomínaných 3000 nórskych korún/ 300€ je ako záloha, ktorá, ak vrátite auto v poriadku a natankované, sa vám vráti naspäť. Ak máte obavy, že ho rozflákate, môžete si ho dať priamo v požičovni poistiť.
Požičovne áut sa nachádzajú priamo na letisku, kde si po rezervácii a prílete len prídete pre kľúče a kde ich potom aj vrátite (miesto vrátenia ale môže byť po dohode s požičovňou iné, ak by ste napríklad chceli odlietať domov z iného letiska, než na akom ste pristávali).
Už máme letenky, aj auto, ostáva ešte zohnať ubytovanie.
Najskôr som si doslova nakreslil mapku Lofotov, na ktorej som si vyznačil, kde sa chcem ísť pozrieť. Podľa toho som sa rozhodoval, kde danú noc prespíme. Najviac času a nocí sme strávili v mestečku Svolvaer.
Dnes existuje viacero možností/stránok, kde si zajednať ubytovanie. Ja v tomto smere príliš nešpekulujem a vybral som ho cez Booking.com.
Samozrejme, dajú sa nájsť lacnejšie i drahšie ubytovania, všetko záleží na vás, čo chcete, čo si môžete dovoliť a prečo sa rozhodnete.
My sme vo Svolvaer vyskúšali 2 možnosti. Hotelík s názvom Marina, kde izba pre dvoch i s raňajkami v cene stála vyše 80€ a potom – čo určite odporúčam – bývanie v typických miestnych (kedysi rybárskych) červených domčekoch priamo na mori. Táto chalúpka a výhľady, ktoré sme mali z nej na more, boli nepochybne jedným z najväčších zážitkov našej cesty!
Keď som naposledy pozeral Booking, za tento domček si pýtali 130€ na noc. Je pre 4 ľudí, takže keď sa to rozdelí, nie je to tak moc. Navyše, možno budete mať šťastie ako my a zrovna vtedy, keď som hľadal ubytovanie, mali zľavu a platil som tuším rovných 100€.
Keďže Nórsko je pre nás drahá krajina a stravovanie v reštaurácii by ti tu dosť vybielilo peňaženku (no na skúšku aspoň raz treba), veľkou výhodou týchto chalúpok je, že tam máte aj kuchyňu. V obchode si tak môžete nakúpiť oveľa, oveľa lacnejšie, než by ste zaplatili za večeru v reštaurácii, a jedlo si ekonomicky výhodne pripraviť sami v domčeku.
To, čo by jeden minul za dobrú večeru v miestnom podniku – v pohode aj 50€ – sme dvaja minuli na nákup večere, raňajok, desiaty, piva a ešte nám aj niečo z toho ostalo na obed.
No aspoň raz-dvakrát by som dal šancu aj nejakej reštaurácii, vypýtal si niečo typické miestne a ochutnal tak miestnu kuchyňu.
Musím zopakovať, toto bývanie bolo naozaj neskutočným zážitkom! Natočil som tam aj video, kde tiež rozoberám jednotlivé ceny, prezrádzam pár zaujímavostí a v druhej časti videa vám ukážem aj interiér/vnútorné vybavenie týchto chalúpok.
V čase 4:43 ukazujem na videu aj názov domčekov – Svinoya Rorbuer, pod ktorým ich viete nájsť na Bookingu:
Cieľ našej cesty – samotná cesta
Na mapke som si poznačil pár známych, pekných miest na Lofotách, ako spomínaný Svolvaer, Henningsvaer, Reine (všetko sú to pekné mestečká pri mori a pod horami), pláž Haukland (v jej okolí je viacero pláží) a ako milovník dejín a Vikingov napríklad aj vikingské múzeum neďaleko mestečka/dediny Borg.
To boli naše plánované zastávky, no hlavným cieľom bolo prejsť po ceste E10 celé Lofoty. „Cieľ je samotná cesta,“ známa veta, ktorá v tomto prípade platila doslovne.
Bolo to neuveriteľné! Niektoré dni som strávil za volantom hodiny, no stále ma to za ním uchvacovalo, očarovalo, akou krajinou to jazdím.
Vľavo odo mňa more, vpravo more, pred nami krásna hora, za nami tiež, potom prechod cez most na ďalší ostrovček s ďalšími zálivmi, fjordami... stále sa bolo na čo pozerať.
Kde to bolo naozaj pekné a dalo sa zastaviť, sme zastavili, pofotili a po chvíľke pokračovali.
Lofoty sú súostrovie, teda skupina ostrovov, ktoré ale môžete prejsť autom, keďže sú pospájané takýmito mostami. Na jeden sme išli tunelom popod more.
Svetlo a počasie za polárnym kruhom
Trochu sme sa obávali, ako to tu bude s denným svetlom, či vôbec nejaké bude, či sa teda bude dať niečo odfotiť aj za svetla, alebo tu bude 24 hodín noc a tma.
Išli sme v období (hneď od 1. januára), kedy by tu teoreticky nemal byť deň. Aj preto je to najlepšie obdobie na pozorovanie polárnej žiary.
Našťastie tomu tak úplne nebolo. Každý deň sme mali cca vyše 3 hodiny svetla. Bolo to normálne svetlo? Priblížim vám ho nižšie.
Možno je to tým, že nie sme až tak ďaleko od polárneho kruhu. Podľa mňa takí ľudia na Špicbergoch – podstatne severnejšie od nás – si tých polárnych nocí „užívajú“ viac.
V lete je tu pochopiteľne naopak stále svetlo, no vráťme sa k nášmu zimnému výletu.
Z domčeka sme predpoludním – okolo 10:00 – pozorovali východ slnka nad morom, ale nikdy nevyšlo poriadne a po spomínaných cca 3 hodinách už zapadalo. Akoby tu medzi východom a západom slnka nič nebolo. Tak to tu vyzerá v januári.
P. S. Milujem tie farby vychádzajúceho a zapadajúceho slnka.
Nasledujúce fotky nie sú nijako upravované!
Neviem, či sa nám to len zdalo, alebo sme si to nahovárali, no tunajšia obloha je podľa nás trochu iná:
Ďalšie obavy boli z tunajších teplôt. Ideme v zime za polárny kruh, nezamrzneme tam?
Na naše prekvapenie, nebolo to tak hrozné, ako sme očakávali.
Mali sme termo-prádlo, no niekedy som mal na ňom len teplejšie tepláky, tenké tričko a bundu, nič viac. Inokedy, keď sme boli vonku dlhšie či fúkalo, som k tomu pridal aj červenú mikinu.
Oficiálne tu bolo niečo pod nulou, čo samo o sebe je naozaj znesiteľná teplota, no problémy vedel narobiť silný vietor, ktorý sme pri mori aj očakávali.
Mali sme to šťastie zažiť aj snežnú búrku, o akej sa nám ani nesnívalo. S niečím takým som sa naozaj nikdy nestretol. Chytila nás na ceste do vikingského múzea – zrekonštruovanej vikingskej siene, ktorú sme si chceli pozrieť – vďaka čomu sme jej dali výstižný názov: „Ragnarok“ (tak nazývali Vikingovia koniec sveta).
Vietor bol taký silný, že sa človek nedokázal pohnúť dopredu, čo je pekne vidno aj na mojom videu nižšie.
Pripomínalo mi to piesočné búrky na púšťach, kde zrnká piesku vďaka sile vetra narážajú do vás takou rýchlosťou, že vás doslova pichajú ako malé ihličky. Akupunktúra tváre zadarmo. Tu namiesto zrniek piesku do nás v obrovskej rýchlosti narážal sneh, no pocit to bol rovnaký.
Keď sme jazdili autom a mohli sme toto snehové peklo pozorovať z pohodlia auta, bolo to cool, miestami až desivé, akoby sme boli na konci sveta a tu pravdepodobne zahynieme (bez srandy, priateľka sa skutočne bála), ale celkom rýchlo sme si na tieto výkyvy počasia zvykli.
Video nižšie odporúčam pozrieť:
Okrem silného vetra vedelo narobiť problémy a zmeniť cestu na hrboľaté pole aj husté sneženie. Tu keď sneží, tak naozaj sneží, ako sme nikdy predtým nevideli – a to sme Kysučania:
Na záver by som k počasiu ešte dodal, že sa tu mení naozaj rýchlo a kým v jednom momente očarení pozeráte na pekný západ slnka, o pár minút už nevidíte partnera pár metrov pred sebou a čelíte ďalšiemu Ragnaroku. No možno prejde pár minút a zas to bude ok, ako na hojdačke.
Ak sme ale prečkali tieto Ragnaroky, väčšinu dňa to bolo naozaj v pohode.
Bolo cool vidieť, ako aj v nečase tu chodia ľudia behávať. Áno, aj za polárnym kruhom sa športuje. Ak budete mať nabudúce nejaké výhovorky, že nejdem behať, lebo vonku je akosi zatiahnuté, zima, atď., spomeňte si na týchto ľudí, ktorým to očividne nerobí žiadny problém.
Soby, losy a chladní severania?
Milujem stretnutia so zvieratami, je to pre mňa neopísateľne fascinujúce, vzrušujúce, inšpirujúce a upokojujúce zároveň sledovať a fotografovať divokú zver – preto mám tak v obľube Afriku.
Aj tu som dúfal, že okrem polárnej žiary by bolo nezabudnuteľným zážitkom vidieť nejaké miestne zvieratá, napríklad soby a losy.
Už po chvíli, ako sme s autom vyšli z areálu letiska, sme natrafili na prvú dopravnú značku „Pozor losy!“. Vtedy som vyhlásil súťaž, že kto ho prvý uvidí... no ani som to nestihol dopovedať a priateľka kúsok za tou značkou: „Aha, tam je!“
Otočil som auto a išiel som naspäť, lebo čo ak je toto jediný los našej cesty? Našťastie nebol a už vtedy, keď sme sa kvôli tomuto jedincovi vracali, vykukli spoza cesty ďalšie kusy, v podstate tam bolo cele mini-stádo.
Keďže zrovna nešlo žiadne auto – o hustej premávke sa tu hovoriť určite nedá – hodil som „blikačky“ a zastavil na okraji cesty, že si tých paroháčov odfotím.
No v tom prišla naša prvá skúsenosť s Nórmi. Teda ak nerátam, že nás po prílete všetkých prešpárali testami na Covid-19 – je jedno, či ste očkovaní alebo nie, na test musel každý, no možno v čase vášho čítania už majú Nóri iné v podmienky.
Keď som s „blikačkami“ stál na okraji cesty a chystal fotoaparát na losy, zjavilo sa spoza kopca auto, ktoré ihneď zamierilo k nám. V tom sa z druhej strany vynorila sanitka a aj tá hneď pridala našim smerom. Z osobného vozidla okamžite vyskočila mladá žena a s úsmevom rýchlo kráčala k nášmu auto. Tým mi samozrejme vyplašila losy, ktoré si ona ani len nevšimla – pre Nóra asi bežná vec. Preto mám z našich prvých losov len túto rozmazanú fotku, akurát sa postavili a ušli.
Usmiatá Nórka sa nás začala pýtať, či sme v poriadku, či nepotrebujeme pomoc. To isté zaujímalo aj vodiča sanitky. Boli sme z toho naozaj prekvapení. Skôr sme očakávali, že nám idú vynadať, prečo tu stojíme. Jednoducho sme len s nahodenými blikačkami chvíľu sedeli v aute na okraji cesty a hneď nás jediné 2 autá široko-naokolo išli ratovať. Podobnú vec som preto už radšej nespravil, bolo mi to jednoducho blbé.
Túto až prehnanú ochotu sme si všimli aj pri ďalších momentoch a celkovo sme sa zhodli, že Nóri sú naozaj milí ľudia. Čo mňa úprimne veľmi prekvapilo, pretože som čakal chladných severanov, nie milých a ochotne pomáhajúcich ľudí.
Tipol by som, že v týchto končinách si ľudia musia pomáhať – keď niekde zapadnete autom, dostanete šmyk na ľade atď. – a preto sú podľa mňa takí, akí sú a hneď vás bežia zachrániť a pýtať sa, či nepotrebujete moc. No nech je ten dôvod akýkoľvek, tu sa nemusíte obávať, že vás bez povšimnutia nechajú v problémoch stáť pri ceste.
Losy sme teda stretli hneď prvý a potom až posledný deň, keď sme sa vracali smerom na Harstad-Narvik. Jeden, teda asi skôr jedna losica / samica si doslova vykračovala po odhrnutom chodníku pre ľudí. Napriek tomu, aké je to veľké zviera – väčšie ako náš jeleň – je dosť plaché. Stačilo nás zazrieť a už utekalo od nás preč, takže myslím, že sa ich netreba báť.
Podstatne menším zvieraťom, typickým pre tieto severské končiny a Santove sane, je sob.
Čo je zaujímavé a pred cestou som netušil, vraj všetky soby na severe patria Saamom – túto informáciu nám zdelili miestni.
Saamovia sú severský národ, ktorý hovorí ugrofínskym jazykom. Najviac sú spájaní s Laponskom vo Fínsku (niekedy sú spomínaní aj ako Laponci), no nájdeš ich aj na severe Nórska, Švédska či v Rusku.
Soby sú jednoducho ich majetok a ostatní ich majú zakázané loviť, aspoň tak nám to bolo vysvetlené.
Najskôr sme mali v pláne nejakých Saamov navštíviť a pozrieť si ich soby, no napokon sme na toto vianočné zviera natrafili aj priamo na cestách, doslova nám chodili pred autom:
„Ak stretneš sobov na ceste, znamená to, že miestni Saamovia na nich nedávajú príliš pozor,“ hovorí mi moja známa, Slovenka Zuzka, ktorá za polárnym kruhom roky žila a robila tu veľmi zaujímavú prácu (obzvlášť na mladé dievča).
V železných baniach za polárnym kruhom určovala, kde sa budú odpaľovať nálože a teda kadiaľ sa bude ďalej ťažiť. Zaujímavý text o nej a severskom, švédskom železe, vďaka ktorému sa na kolesách presúvajú celé mestá, si môžeš prečítať v tomto článku (jeden z prvých článkov na Travelers.sk):
Ďalšie polárne plány – Island a ľadové medvede
Jeden z hlavných cieľov – vidieť polárnu žiaru – sa nám nepodaril. Zvláštne farby na oblohe sme videli, no polárna žiara to nebola.
Myslím, že sme mali príliš oblačno alebo jednoducho dané dni tam nebola, neviem. V tom čase sme mali na severe aj dvoch známych, jednu kamarátku na Islande (ktorý je južnejšie od Lofotov) a druhý kamarát bol ešte v severnejších častiach Nórska než my. Oni napríklad na menšiu polárnu žiaru šťastie mali.
Napriek tomuto nesplnenému cieľu, bol to úžasný, nezabudnuteľný výlet a úprimne ma to popri všetkých tých zážitkoch a neuveriteľných výhľadoch na miestnu prírodu nemrzí. Aspoň mám zámienku vrátiť sa na ďaleký sever ešte raz a skúsiť šťastie nabudúce.
Ako vášnivý turista by som tu rád zavítal aj v lete, keď je tu viac možností a vhodnejšie podmienky pre trekovanie po horách.
No určite zavítam na sever aj zime. Už teraz mám v hlave plány ohľadom „krajiny ohňa a ľadu,“ ako volajú Island, no lákavé je aj Laponsko vo Fínsku a asi top, čo ma zo severu láka najviac, sú naozaj vzdialené Špicbergy, kde žijú ľadové medvede.
Svoju vášeň pre pozorovanie a fotenie divokých zvierat som už spomínal. Mať pri všetkých tých levoch, gepardoch, dokonca tučniakoch a ďalších zvierat z Afriky, či vlkoch a medveďoch z našich končín, vo svojej fotozbierke aj ľadového medveďa, by bolo pre mňa... fuuu, tak to vám neviem ani opísať.
Dúfam, že raz vám tu prinesiem článok z ďalšej arktickej cesty, kde bude na titulke moja fotografia polárneho medveďa. To je môj sen.
Text & photos:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
