Surové, smradľavé, slizké, či dokonca ešte hýbajúce sa v ústach – spomienky na gastronómiu vo svete nemusia byť vždy zrovna príjemné.

Známi a skúsení slovenskí cestovatelia zaspomínali, čo najdivnejšie či najnechutnejšie jedlá im dali vo svete zjesť.

Jozef Terem, Dobrodruh.sk

Celkom pochopiteľne, vždy sa snažím vybrať si jedlo, ktoré vyzerá dobre a na ktoré mám chuť. Samozrejme, nastanú aj chvíle, keď neviem do čoho idem a treba improvizovať.

Spomínam si na Čínu, kde sme cestovali autom a popri ceste nebola široko ďaleko žiadna reštaurácia. Až konečne jedna. Nebol v nej však žiaden ponukový lístok v angličtine, ani obrázky jedla. Všetko iba nezrozumiteľným čínskym písmom.

Zabodol som teda náhodne ukazovák na jeden z názvov a naznačil, že „toto“ chcem. Asi za dvadsať minút som dostal na tanieri malého, surového a mrazeného vtáka. Bol v celku, akurát ošklbaný, bez peria, a zároveň celý vertikálne posekaný na tenké prúžky.

Keď som do neho šťuchol, rozpadol sa. Z tejto porcie som skutočne nedokázal zjesť ani kúsok, to radšej zostať hladný.

V Laose na trhu som videl aj rôzne mŕtve hlodavce, ktoré vyzerali skutočne nechutne. Pevne verím, že som nevedomky žiadneho z nich v niektorej reštaurácii nezjedol.

A rôzne druhy chrobákov a larvy si pravdepodobne na cestách ochutnal aj ty. V Ázii ide o celkom bežnú pochúťku. Musím však povedať, že pražené chrobáky, hoci na pohľad vyzerajú veľmi odpudzujúco, chutia veľmi dobre, podobne ako chipsy.

Martin Navrátil, Travelistan.sk

V Konžskej demokratickej republike nám ponúkali udenú opicu, ktorú následne varili v hrnci a skutočne to smrdelo ako čerstvé hovno. Ale priznám sa, že toto som sa neodvážil ochutnať, hoci domáci si na tom náramne pochutnávali.

Taktiež sa nám tam naskytla možnosť vyskúšať živé húsenice. Presne tie veľké biele s čiernou hlavičkou. Niekto to rád živé a niekto to rád upečie zaživa a dá na to syr. Odhodlal som sa to skúsiť zjesť, keď sa to ešte poriadne hmýrilo.

Zobral som teda do rúk bielu tlstú húsenicu, ktorá ešte viac zrýchlila pohyb, keď cítila moju ruku. Okolo mňa boli diváci, ktorí neverili, že to ako beloch dám. Prikladám na jazyk a vtedy ma prvýkrát naplo.

Húsenica sa hmýrila ďalej, pokúšala sa dostať von, ale rýchlo som ju prehryzol. A ako to chutí? Nijak. Vážne. Jediné, čo je vážne nepríjemné, je ten pocit, keď tá húsenica vo vašich ústach exploduje. Vtedy ma naplo druhýkrát.

Na Filipínach sme ochutnali miestnu pochúťku s názvom balut. Ide o kačacie embryo, čiže nenarodené kačiatko. Keď je kačiatko tesne pred vyliahnutím, vajce hodia do horúcej pary a potom sa podáva ako veľká delikatesa, ktorú môžeš nájsť nielen na Filipínach, ale aj v Číne, hlavne v jej južnej časti. Má to nešpecifickú chuť. Musíš sa preniesť cez to, že ješ aj malé krídelká a vnútornosti.

V Číne je zas známou pochúťkou storočné vajce. Ide o obyčajné vajce, ktoré sa uvarí a následne zahrabe do zeme. Asi po pol roku – v závislosti od provincie – vajce vykopú a zjedia.

Čo ťa čaká? Bielko sa medzitým zmenilo na čiernu želatínu a žĺtok je zapáchajúca čierno-zelená hmota. A Ako to chutí? Ako klasické uvarené vajce. Túto pochúťku nájdeš aj na klasických čínskych raňajkách či na obložených šalátových tanieroch.

A ak sa dostaneš do Južnej Kórey, konkrétne do mesta Busan, môžeš skúsiť veľmi nebezpečnú delikatesu – živé chobotnice, ktoré ťa však môžu zabiť.

Na miestnom rybom trhu pred tvojimi očami posekajú chobotnicu, ktorá sa ešte aj potom asi 15 minút hýbe. Malé kúsky chobotnice si dáš na špáradlo a musíš veľmi rýchlo prehltnúť. Ak by si neprehltol, mohla by sa chobotnica vzpriečiť v hrdle a ty by si sa mohol udusiť, ako jeden muž pred pár rokmi.

Tomáš Kubuš, Streetfoodhunters.com

Jedno z bizarných jedál, ktoré mi utkvelo v pamäti, je fafaru z ostrova Tahiti vo Francúzskej Polynézii. Fafaru znie krásne, exoticky a evokuje niečo, čo by si človek rád dal, ale v skutočnosti je to lokálna špecialita, ktorá predstavuje zahnívajúcu rybu.

Ryba sa nechá na slnku aspoň tri dni, kde začne proces fermentácie a potom sa podáva v tradičnej tahitskej hostine. Chutilo to presne tak, ako to znie, a smrdí ešte viac. Dáviaci reflex je v pohotovosti a hoci som rád za tú skúsenosť, čerstvá ryba je predsa len čerstvá ryba.

Mimoriadne zvláštnym bolo aj najtradičnejšie jedlo Bruneja s názvom ambujat, ktoré na prvý pohľad pripomína obrovskú misu priesvitnej hmoty – tá sa vyrába z palmy sága.

Má to konzistenciu želé, pripomína ťahavý sopeľ a nemá žiadnu chuť. Chuť mu dodajú až omáčky, do ktorej sa ambujat namáča. Dáš si ho do úst, no stále to bude chutiť ako sopeľ.

Milan Bardún, Milanbezmapy.sk

Čo sa týka exotického jedla, tak ochutnal som toho už naozaj veľa, no ak mám vybrať tie podľa mňa úplne najexotickejšie, spomínam si hlavne na dve:

Prvým sú vyprážené kuracie nožičky na Filipínach. Bola to normálna kuracia nožička, dokonca aj so šupinkami a nechtami, napichnutá na špajdli. Chutilo to zaujímavo, dokonca ochutené to bolo myslím dobre, no celé som to nezjedol, lebo to vyzeralo zvláštne a vlastne tam ani nebolo mäso, skôr len koža a nejaká chrupavka.

A druhým naozaj zvláštnym jedlom, na ktoré si spomínam, boli múčne červy, ktoré som ochutnal na severe Thajska. Na to som priznám sa musel byť trochu pripitý, mal som asi 6 pív, aby mi nevadila tá ich konzistencia. Predpokladám a dúfam, že už boli mŕtve, no veľmi zvláštne pukali pod zubami. Keď si ale predtým dá človek tých pár pív, tak to až tak nevadí.

Anna Onderková, novinárka a vášnivá cestovateľka

Na mojich cestách po svete sa mi už na tanier dostalo kadečo. Úprimne, niekedy som ani presne nevedela, čo to bolo. Ako napríklad na známom Mindil Markete v austrálskom Darwine, keď som sa pristavila pri takzvanom „road kill“ stánku.

Ponúkajú v ňom mäso zo zvierat, ktoré skrížili cestu veľkým kamiónom, ktoré sa ženú po miestnych cestách obrovskou rýchlosťou. Je známe, že keď niečo zrazia, ani nezastavujú a neraz si si to vôbec nevšimnú. No a tieto zvieratá potom domáci pozbierajú, upečú a zjedia.

Spomenúť môžem aj chrobáky, larvy či škorpióny, ktoré som pre zmenu nedokázala odmietnuť, keď ma nimi ponúkali miestni v Kambodži. Tie sú už v podstate takou bežnou kuchyňou, na ktorú viete ľahko natrafiť počas dovolenky v Thajsku či v Mexiku.

To všetko sa dá ešte nejako zvládnuť a zjesť. Čo mi však vôbec nešlo dole krkom bolo sushi z morského ježka, ktoré mi naservírovali ako najväčšiu lahôdku v Japonsku. Milujem sushi a všeobecne japonskú kuchyňu, ale táto zvláštna mazľavá oranžová vec, nejasnej štruktúry a chuti, na kúsku ryže bolo priveľké sústo aj na mňa.

Japonci odstránia z morského ježka jeho škrupinu a to, čo je vo vnútri, považujú za totálnu delikatesu. Ja som to ale, prepáč, musela nenápadne vypľuvnúť. Samozrejme tak, aby ma nikto nevidel a neurazila som tým okolosediacich.

Stále však tvrdím, že sto ľudí – sto chutí. Keď budeš v Japonsku, skús si sushi z morského ježka objednať. Tebe možno zachutí.

František Kekely (teda JA), Travelers.sk

Po rokoch v Afrike mám tiež rôzne skúsenosti s húsenicami či napríklad slimákmi. Chuťovo ma rozhodne neočarili, ale rozhodne ani neprišli nechutné či odporné – skrátka také skôr nijaké, niekedy doslova bez chuti, maximálne som cítil len ten slaný nálev, v ktorom boli namočené.

Zo špecialít môžem vypichnúť aj africké tradičné pivo „umkoboty“, ktoré sa robí takým spôsobom, že miestne ženy požujú napríklad kukuricu a vypľujú ju do nádob, kde fermentuje. Ide o zdravú pochúťku, na ktorú môžeš naraziť v južnej Afrike, ale aj v južnej Amerike. Dnes existujú aj modernejšie spôsoby jeho výroby, bez ľudských slín a pľuvancov.