Nepoznám krajšiu krajinu než je Švajčiarsko. Krásne čisté, alpské jazerá, okolo nich romantické, historické mestá a nad tým všetkým sa nám do krásy ešte pridávajú zasnežené vrcholky Álp. Švajčiarsko je bez pochýb jednou z najkrajších krajín, aké môžete navštíviť.
Krajina helvetského kríža má najviac 4000-viek spomedzi všetkých alpských krajín. Ak nerátame najvyšší Mont Blanc vo Francúzsku, tak všetky ďalšie najvyššie vrcholy Álp sú práve tu, prípadne na švajčiarsko-talianskych hraniciach. O mieste, kde tieto najvyššie hory nájdete, môžete sa na ne dobre pozerať z jedného jediného bodu, som písal už predtým: Najlepšie miesto Álp. Najkrajšia hora a výhľad až na 29 štvortisícoviek.
Teraz by som sa ale nechcel venovať pre-nádherným švajčiarskym horám, ale jeho mestám, ktoré svojou krásou dokážu taktiež okúzliť. Aj keď, vo veľkej miere im v tom pomáha prostredie miestnej, alpskej prírody, v ktorej ležia.
Ženeva na brehoch najväčšieho alpského, Ženevského jazera. Hlavné mesto Bern, ktorého historické centrum je na zozname UNESCO. Luzern, ktorý je považovaný za jedno z najkrajších miest sveta. Lugano s talianskym nádychom... a množstvo ďalších väčších či menších mestečiek, ktoré vám v tejto krajine naozaj dokážu brať dych. Určite je z čoho vyberať a verím, že postupne pribudnú aj ďalšie články. 🙂
No začnime tým najväčším a údajne najlepším – mestom Zürich. Určiť najväčšie mesto krajiny nie je problém. Zürich so svojimi oficiálne vyše 400.000 obyvateľmi (čo je mimochodom menej, než má Bratislava) jasne dominuje medzi švajčiarskymi mestami. Druhá Ženeva nemá podľa oficiálnych čísel ani polovicu z toho.
Prečo ale najlepšie? Zürich je naozaj častým členom rebríčka najlepších miest pre život na Zemi. Táto pravidelná súťaž miest z celého sveta zohľadňuje viaceré faktory, ako napríklad pracovné príležitosti, miestnu infraštruktúru, množstvo zelene či kriminalitu, a Zürichu sa niekedy podarí obsadiť v náročnej celosvetovej konkurencii medailové pozície.
V nasledujúcich riadkoch si spravíme spoločnú tour po meste. Priblížime si jeho centrum, jednotlivé pamiatky a zaujímavosti s nimi spájané. Zavediem vás aj do miestnej, známej čokoládovne a prezradím vám môj najobľúbenejší obed, ktorý si tu bežne dávam. Vitajte v Zürichu!
Začíname obhliadku...
Či už idem osobným autom alebo minibusom s klientmi ako sprievodca, najčastejšie parkujem kúsok od Národného múzea Švajčiarska a miestnej železničnej stanice:
Moc možností, kde odstaviť minibus v centre nie je a je to zároveň aj dobrý začiatočný bod pre obhliadku centra.
Po vystúpení prechádzam popri rieke Sihl, ktorá sa len niekoľko desiatok metrov odtiaľto vlieva do inej, väčšej rieky – Limmat. Mnoho alpských miest má rovnakú schému: Nachádzajú sa na brehu jazera, z ktorého vychádza rieka a tá pretína mesto. Tvorí tak neodmysliteľnú súčasť centra mesta, ktoré je na jeho dvoch brehoch. Takou riekou pre Zürich je práve Limmat. Teda stačí ísť po pozdĺž nej, proti prúdu, a prejdete centrom až k jej začiatku – k Zürišskému jazeru.
Popri stanici smerujem k spomínanému Národnému múzeu. Ide o nádhernú budovu, ktorá mi pripomína rozprávkový zámok z príbehov Harryho Pottera. Od nej dobre vidieť nad mestom historickú budovu prestížnej Zürišskej univerzity, kde získal doktorát i samotný Albert Einstein. Mimochodom, jedným z jeho profesorov, ktorého Einstein otvorene obdivoval, tu bol Slovák, rodák z Liptova – Aurel Stodola. Neviem, či sa v tej nedávnej fraške RTVS o najväčšieho Slováka vôbec dostal do stovky, ale určite tam mal byť. Narozdiel od niektorých.
Hneď pri múzeu nám už preteká spomínaný Limmat. Následná orientácia je teda jednoduchá a len ťažko by sa tu niekto stratil – ísť popri rieke proti prúdu.
Postupne sa nám ukazujú štyri kresťanské chrámy, ktoré sú neodmysliteľnými symbolmi tohto centra. Obzvlášť tri z nich nám spolu s riekou tvoria známu a nádhernú scenériu, ku ktorej sa ešte dostanem.
Krajina reformácie
Všetky štyri chrámy patria reformátorom, presnejšie evanjelikom. Snaha napraviť/reformovať cirkev začala v 16. storočí Martinom Lutherom v Nemecku. Známa je napríklad kritika predávania odpustkov na spovedi (teda Boh mohol odpustiť tomu, kto mohol zaplatiť 🙂 ), kritizovalo sa predávanie cirkevných úradov, korupcia, blahobytný život predstavených... a hlásal sa návrat k pravej viere. Dejiny reformácie sú s dejinami Švajčiarska naozaj veľmi úzko späté. Po Nemecku sa silnou baštou reformátorov s niekoľkými významnými reformátormi stála práve Švajčiarska federácia, a jedným z jej kľúčových miest bol zrovna Zürich. Niet sa teda čo čudovať, že aj miestne chrámy doposiaľ patria takzvaným reformátorom. 🙂
Dva z týchto chrámov sú na ľavom brehu rieky a dva na pravom. Prvým, okolo ktorého prechádzam, je na pravom brehu (ak ideme proti prúdu, tak naľavo 😀 ) Predigerkirche. Preložiť by sme to doslovne mohli ako Kazateľský kostol. Má zaujímavú úzku vežu a je zo všetkých chrámov z centra Zürichu tým úplne najmladším – pôvod „len“ z 13. storočia.
Hneď na druhej strane rieky je potom chrám sv. Petra, ktorý je naopak pôvodom ten najstarší – 8. storočie. Samozrejme, odvtedy prešiel mnohými zmenami, no predstava, že už 1300 rokov sa na toto miesto chodia ľudia modliť, má svoje čaro. Okrem titulu najstarší v meste sa chrám sv. Petra pýši ešte jednou celosvetovou zvláštnosťou – má najväčšie kostolné hodiny na svete. Ručičky na jeho hodinách merajú cez 5 m.
Na rovnakej strane rieky sa nachádza aj zaujímavý chrám Fraumünster, teda Ženský chrám. Oproti sv. Petrovi je mladší o niekoľko desaťročí. Teda stále sa tu bavíme o období ranného stredoveku. Fraumünster dal postaviť ešte Ľudovít II. Nemec, ktorý je dobre známy aj z našich dejín ako nepriateľ Slovanov a Veľkej Moravy. 🙂 Vnuk slávneho Karola Veľkého postavil tento kostol pre svoje dcéry, ktoré na toto miesto podľa legendy priviedol jeleň zo žiariacimi, zlatými parohmi. Tento príbeh nájdete zobrazený aj vo vnútri či vonkajšej strane kostola. Bol to v podstate ženský kláštor, v ktorom končili ženy z vplyvných aristokratických rodín.
Ide o jediný z týchto štyroch chrámov, kde sa platí aj vstupné – 5 frankov (necelých 5€). Chrám je totiž do istej miery braný ako galéria, v ktorej nájdete 5 vzácnych vytráží, teda 5 vysokých, umeleckých okien francúzskeho majstra Chagallu. Ak sa zaujímate o umenie, toto meno podľa mňa musíte poznať. Ak nie, tak snáď aspoň trochu poznáte Picassa, ktorý sa k týmto vytrážam vyjadril, že ich autor musel mať anjela v srdci, ak niečo takéto dokázal zhotoviť. Práve Chagalla a Picasso sú označovaní za dvoch najväčších maliarov 20. storočia. A jeden z nich tu má v kostole svoje diela.
Posledným menovaným a azda tým najznámejším je Grossmünster, čo môžeme preložiť ako Veľký chrám. Ide o zaujímavú stavbu, ktorá mi zas trochu pripomína stavbu z Tolkienových fantasy príbehov (alebo možno len ja mám divnú fantáziu). No hádam mi dáte za pravdu, že to nie je úplne typický kostol. Stavať ho začali presne v roku 1100 a miestnych legiend, príbehov, ktoré sa s ním spájajú, je podľa mňa viac než dosť. Tu mali byť pochovaní svätí Felix a Regula – koptskí kresťania, ktorí tu boli za čias Rimanov popravení. Preto si na tomto mieste kľakol kôň samotného Karola Veľkého, keď tadiaľto prechádzal a preto na tomto mieste vybudovali aj tento kostol.
A tým legendy rozhodne nekončia. Mnoho ich pochádza práve z obdobia reformácie (16. storočie). Katolíci rozšírili príbeh, že reformátori chceli pri typickom vypratávaní vecí z kostola vyhodiť pozostatky svätého Felixa a Regulu do rieky, ale jeden hrdinský, správny kresťan (katolík) ich našťastie zachránil. Nebudem to ďalej rozoberať, len uzavriem, že doposiaľ sa špekuluje, kde títo úbohí svätí, ktorých môžeme považovať za patrónov mesta, v skutočnosti sú. Teda, to čo z nich ešte ostalo.
Grossmünster je priamo oproti Fraumünsteru. Kým vo Fraumünsteri sídlili mníšky, tu pôsobili mnísi a chrám sv. Petra hral úlohu farského kostola. No všetko sa zmenilo nástupom reformácie. Mnísi a ani mníšky už neboli vítaní.
Ak o Švajčiarsku hovoríme ako o krajine reformácie, o Zürichu ako jednom z jeho centier, tak môžeme pokračovať a za hlavnú budovu miestnych reformátorov označiť práve chrám Grossmünster. V ňom pôsobil a kázal jeden z najväčších reformátorov vôbec – Ulrich Zwingli.
Samotné vnútro Grossmünstera je také, ako sa od reformátorských kostolov očakáva. Nájdete v nich minimum ozdôb a vecí. Jednoduchosť, to je to, čo ich v porovnaní s katolíckymi vystihuje. Vo vnútri je zákaz fotiť a ja som toto pravidlo tentokrát rešpektoval. 🙂
Lenin a umenie
Pri Grossmünsteri sa na chvíľku vzdialime od rieky a ponoríme trochu hlbšie do úzkych uličiek mesta. Ak sa vyberiete od chrámu vpravo, po asi 200 m narazíte na kabaret Voltaire. Francúzsky, osvietenský filozof, ktorého meno kabaret nesie, ho už zažiť nemohol, bo vznikol neskôr až po jeho smrti. Zrejme bol pre zakladateľov inšpirátorskou osobnou. Kabaret Voltaire je miesto, kde sa zrodil umelecký smer dadaizmus. Ten sa tu sformoval v období 1. sv. vojny. Mnohí dadaisti vojnu aj sami zažili na vlastnej koži. Ich literárne diela sú známe opismi frontovej línie a kritikou toho, aké hrôzy vojna so sebou prináša.
Presne v tom istom období, keď sa tu schádzali dadaisti, býval len asi 100-150m nad nimi človek, ktorý výrazne ovplyvnil chod mnohých krajín, obzvlášť východnej Európy – Vladimir Iľjič Lenin. Ten bol za svoje revolučné názory v cárskom Rusku nežiadúci a preto strávil časť svojho života vo viacerých európskych mestách, vrátane Zürichu či Prahy. Stačí sa od kabaretu len vybrať úzkou uličkou hore kopcom, cez staré, malé námestie a ocitnete sa pri budove, na ktorej je tabuľa s nápisom: „HIER WOHNTE V. 21. FEBR. 1916 BIS 2. APRIL 1917 LENIN DER FÜHRER DES RUSSISCHEN REVOLUTION,“ v preklade: Tu žil od 21. februára 1916 do 2. apríla 1917 Lenin, vodca ruskej revolúcie.
Pre miestne staré domy je typické, že ak sa niekto významný čo i len v nich zastavil, nájdete to na tom dome napísane. Napríklad medzi Leninovym domom a kabaretom je dom, ktorý navštívil Goethe. Viac to tak tvorí dojem, že tu ma svoju históriu naozaj každá jedna budova.
Čo na švajčiarskych mestách naozaj obdivujem, je ich pokojná, priam romantická atmosféra s nádychom tradície. Všetko akoby tu pasovalo. Nejaké moderné ohyzdnosti, nie to ešte výškové budovy, tu musíte doslova detailne vyhľadávať, aby ste ich vôbec aspoň trošku našli a aj tak sa vám to nemusí podariť. Sme v najväčšom meste Švajčiarska, kde neoficiálne žije pol-milióna ľudí, no pripadám si tu ako v nejakom starom, romantickom mestečku s max. 20 000 obyvateľmi.
Od Lenina môžete pokračovať smerom k spomínanej prestížnej univerzite alebo sa vrátiť späť smerom ku rieke, popri Grossmünsteri a jeho teologickým fakultám. Pod chrámom sa hneď na brehu rieky nachádza Wasserkirche, teda Vodný kostol, avšak svojmu pôvodnému účelu už storočia neslúži. Bol knižnica, sklad... Práve tu Felixa a Regulu popravili. Pred Wasserkirche vidíme sochu miestneho, veľkého reformátora Ulricha Zwingliho. V rukách drží knihu a meč. Pod ním je dátum jeho narodenia i dátum jeho smrti, neprirodzenej smrti – 11.októbra 1531.
Presne vtedy katolícke kantóny Uri, Schwyz, Unterwalden, Luzern a Zug uskutočnili križiacku výpravu na reformátorský Zürich, počas ktorej zahynul aj vodca miestnej reformácie Ulrich Zwingli. Občianska vojna medzi katolíkmi a reformátormi/protestantmi tu trvala od 16. do 18. storočia a je považovaná za posledný väčší vojnový konflikt, ktorý Švajčiarov zasiahol. Svetové vojny ich obišli.
Trochu švajčiarskej histórie
Pre zaujímavosť: Švajčiarsko je zložené z 23 kantónov, ktoré môžeme označiť za polo-autonómne územia i s vlastným parlamentom. Švajčiarsku federáciu založili v auguste 1291 tri kantóny – Uri, Schwyz a Unterwalden, ktoré sa zúčastnili aj križiackej výpravy. Unterwalden už dnes neexistuje a je rozdelený na dva kantóny Obwalden a Niedwalden (preto sa môžete niekde dočítať, že pri vzniku boli 4 kantóny). Postupne sa k trojici pridávali aj ďalšie mestá, kantóny, až do súčasného počtu 23. Jedným zo samostnatných kantónov je aj Zürich.
Pokračujeme ďalej k jazeru, ktoré sa nám už pomaly odhaľuje. Vždy na chvíľu zastavím na prvom moste od jazera, ktorý sa volá Quaibrücke. Na jednej strane už vidíme jazero s loďami a ak je pekne, tak za ním zasnežené vrcholky Álp. Na strane druhej máme najkrajšiu scenériu a najlepšiu možnosť fotografie centra tohto romantického, švajčiarskeho veľkomesta.
Následne môžeme prejsť cez cestu až k prístavu, kde sa dajú kúpiť lístky na jednotlivé lode. Ak máte čas, môžete sa ísť povoziť po jazere. 🙂
Od prístavu pekne vidno ulicu Bahnhofstrasse – známu ulicu Zürichu s luxusnejšími predajňami a podnikmi. Jazdia ňou električky a visia tam vlajky, takže ju spoznáte veľmi ľahko. Už samotný názov nám predpovedá, kde táto ulica končí – pri železničnej stanici, za ktorou je naše parkovisko.
Cestu naspäť teda už nepochybne zvládne každý – buď popri rieke alebo cez Bahnofstrasse. Je tu aj tretia, zaujímavá možnosť, ktorá zároveň ponúka istú formu zážitku. Po rieke jazdia ako MHD nízke loďky, ktoré sa dokonale zmestia pod nízke zürišské mosty. Mimochodom, dve z nich sa volajú Felix a Regula :D, aby tu tých dvoch nebolo málo. Na loď nastúpite na jazere (viď mapka), na ktorom ešte zvykne mať jednu zastávku a potom vás už po prúde rieky dovezie k Národnému múzeu, kde sme začínali. Lístok na tieto loďky kúpite za pár frankov v prístave.
Kto chce, môže sa poprechádzať popri jazere. Smerom doľava prídete k miestnej švajčiarskej opere. Ak sa vyberiete doprava, nájdete ďalší prístav a niekedy aj vodný gejzír priamo z jazera (nie až taký ako v Ženeve). Pre veľkých futbalových fanúšikov, týmto smerom sa nachádza aj futbalové múzeum FIFA.
Cestou späť sa tentokrát môžete zamerať na ľavý breh rieky. Pozrieť si chrám Fraumünster s umeleckými vytrážami majstra Chagallu, ktoré vychválil i slávny Picasso. A samozrejme, chrám sv. Petra, v ktorého okolí nájdete niekoľko zaujímavých starých uličiek či dokonca v mestskom parku staré hradby mesta, odkiaľ sa vám naskytne ďalší výhľad na jeho centrum.
Niečo pod zub v najdrahšom meste
Ku Fraumünster vás ľahko dovedie aj spomínaná Bahnofstrasse, ktorú odporúčam prejsť aj kvôli podniku Sprüngli. Ide o cukráreň i reštauráciu v jednom. Miestnym zákuskom sa odoláva naozaj ťažko. A ešte ťažšie je odolať miestnej čokoládovni, ktorá sa v Sprüngli nachádza na jeho prízemí. Keď otvoríte dvere, takú čokoládovu facku vône ste ešte nezažili. Švajčiarsko je známa krajina čokolády 🙂 a Zürich jej mestom (tu je domov čokolád Lindt).
Možností, kde sa v Zürichu najesť, je samozrejme niekoľko, vrátane Sprüngli, kde okrem zákuskov milujem ich chutné polievky. Niekto možno bude chcieť posedieť na brehu rieky, kde hneď pri moste, odkiaľ sú podľa mňa tie naj fotky, hrá aj živá hudba. Hneď pri radnici nájdete švajčiarske fondue – roztavený syr, v ktorom si na dlhej vidličke máčate chutné pečivo – môžeme povedať, že ide o národné jedlo Švajčiarska i celých Álp. A ako to vo veľkých mestách býva, x fastfoodov či ázijských reštaurácii, ktoré tu majú i prestížne ocenenia Michelinskej hviezdy.
Rátajte však s tým, že Švajčiarsko je naozaj veľmi drahá krajina. A samotný Zürich patrí medzi tie najdrahšie mestá sveta! Takže silná kombinácia, ktorá tu dokáže nejednému Slovákovi prevrátiť oči. Trebárs za to spomínané fondue priamo v centre dáte okolo 40 frankov, teda do 40€. Kolega zo Street Food Hunters však objavil aj o čosi lacnejšiu reštiku, kde si môžete dať nejakú miestnu špecialitu ako napríklad taktiež syrové, švajčiarske rösti za vyše 10 frankov či syrové spätzle za 15 (v Alpách je syr snáď v každom typickom, miestnom jedle). Tu je spomínaná reštaurácia:
Ešte vám prezradím jeden tip lacnejšieho obeda, ktorý využívam v Zürichu najčastejšie. 🙂 A nie len ja, ale aj mnohí miestni. Keď nastane obedová prestávka, niektorí ľudia z kancelárii, často i v košeli a kravatách, smerujú k jazeru, kde si v jednom z miestnych stánkov kúpia naozaj chutný, nemastný „wurst,“ teda klobásku a vychutnávajú si ju v jedinečnej atmosfére na brehu alpského jazera, po ktorom sa plavia lode a nad nimi týčia Alpy. Takýto obed, ešte s dobrým pivom v rukách, je naozajstným zážitkom i lahôdkou. 🙂
Po takom chutnom posedení na brehu jazera sa prejdem po Bahnofstrasse, kde si dám občas v spomínanom Sprüngli ešte chutný zákusok a kávu. Ak vstúpim aj do ich čokoládovne, taktiež niekedy neodolám a nejaké kúsky si zoberiem občas na cestu. Takto najčastejšie vyzerá moja gastronómia v Zürichu. 🙂
Potom sa už len prejsť uličkami starého mesta až k parkovisku. (A cestou môžete navštíviť tie chrámy či hradby.) Ak chcete v meste prespať, dokážete nájsť slušné ubytovanie aj pod 100€ na noc. Väčšina sa samozrejme pohybuje nad touto hranicou. 🙂
Ďalšie zaujímavé miesta na dosah
Zürich môžeme vnímať ako križovatku, z ktorej sa dá behom hodiny (nanajvýš dvoch) dostať na niekoľko ďalších veľmi zaujímavých a krásnych miest. Ak sa vyberiete na sever, prídete za chvíľu do kantónu Schaffhausen, ktorý taktiež susedí s Nemeckom. Tento kantón severu ponúka dve nádherné, historické mestá – Schaffhausen a Stein am Rhein. Okrem toho tu nájdete aj najväčšie vodopády Európy – Rýnske vodopády.
Smerom na západ by ste sa po hlavných komunikáciach za vyše hodinu dostali aj do ďalších dvoch veľkých švajčiarskych miest – Bazilej a hlavného mesta Bern, ktoré bolo pre mňa jedným z najväčších prekvapení v rámci Švajčiarska, a pre mňa jedno z jeho najkrajších miest. A len 50 km na juh od Zürichu sa nachádza vraj to najkrajšie mesto celého Švajčiarska. Dokonca, môžete ho občas nájsť aj na zozname 10 najkrajších miest sveta! A práve o ňom bude nasledujúci článok – Luzern. 🙂
Fotografie & text
František Fefe Kekely