Študovaný historik Tomáš Kubuš z portálu Street Food Hunters už 15 rokov navštevuje krajiny orientu (a nie len tie), v ktorých už niekoľko rokov sprevádza slovenských a českých turistov.
Jednou z prvých týchto krajín, do ktorej smerovali jeho kroky a ktorá v ňom vzbudila lásku k tomuto púštnemu svetu, bola Sýria.
Krajina, ktorú bohužiaľ vďaka udalostiam posledných rokov máme spojenú s vojnou a brutalitou takzvaného Islamského štátu.
Prečo sa podľa Tomáša stali v Sýrii tieto udalosti, ako na túto krajinu spomína, čo sa tam oplatí vidieť a ako je na tom Sýria dnes – dá sa tam už cestovať?
A porozprávali sme sa aj o tom, ako sa mu cestuje po moslimských krajinách a koľkokrát sa v nich za 15 rokov stretol s problémami, že je kresťan?
Ty poznáš Sýriu ešte z čias, kým nezačala byť vo všetkých svetových správach kvôli občianskej vojne a Islamského štátu.
Prekvapilo ťa, čo sa s touto krajinou stalo?
Prekvapilo! Prekvapilo ma to poriadne, pretože by som nečakal, že práve Sýria by dokázala takto „vybuchnúť.“
Tá krajina mala svoju stabilitu, hoci s problémami, no nebola ako Líbya. A predsa to prišlo a ja som tomu dlho nechcel veriť. Cestoval som do Sýrie niekoľkokrát a naposledy to bola návšteva počas apríla 2011, teda mesiac potom, ako mali začať problémy a dokonca ani vtedy by som nebol povedal, že o pár mesiacov bude všetko inak. Ani pri rozhovoroch s ľuďmi som nemal pocit, že by sa niečo mohlo zmeniť.
Dodnes si však pamätám ako som na severe Sýrie počul po prvýkrát slovíčko „al-Thawra.“ Bolo to v oblasti možno 20-30 kilometrov od Raqqy, ktorá sa neskôr stala baštou Islamského štátu. Vtedy som tomu neprikladal žiadnu dôležitosť.
Ako si teda pamätáš Sýriu?
Pred vypuknutím vojny bola Sýria jedna krásna krajina, ktorou bolo radosť cestovať. Mala v sebe históriu, skvelých ľudí... mala v sebe počiatky civilizácii. Pre mňa ako človeka milujúceho archeologické pamiatky, historické stopy, bolo fantastické kráčať prachom Ugaritu, hľadať črepy v Dura Europose nad Eufratom, v Mari, alebo kráčať starým Damaskom či Aleppom.
Pre mňa bola a stále je Sýria jedna z najkrajších krajín arabského sveta. Nesmierne mi chýba a neskutočne ma mrzí, čo sa z nej stalo. Verím, že sa tam vrátim, pozriem si miesta, ktoré dobre poznám, no viem, že to bude zmes šťastia a zároveň smútku vidieť, ako sa niektoré veci zmenili či dokonca zmizli.
Možno ťažká otázka, ale vieš vysvetliť, prečo tak Sýria vybuchla?
Je to veľmi ťažká otázka, hoci dnes už máme historický odstup 10 rokov. Sýria patrila k tým klasickým krajinám, kde silný prezident či štátny aparát drží krajinu nakrátko a keď začínalo z Tuniska padať domino, ktoré neskôr dostalo ten romanticky názov „arabská jar,“ tak sa táto „jar“ v Sýrii zmenila na krvavý kúpeľ.
Ono to začalo pomerne nevinne, ale tak je to napokon zrejme vždy.
Vládnuca vrstva v Sýrii sú alaviti, ktorí patria medzi šiítov, no väčšina obyvateľov krajiny sú sunniti a aj toto je jeden z dôvodov, prečo vznikali v krajine problémy.
Boli tu represie, neexistovala tu úplná sloboda slova a mnohým ľuďom sa nežilo dobre. Keď mnohí Sýrčania videli, ako sa veci rýchlo zmenili v Tunisku či v Egypte, tak verili, že aj oni to môžu zmeniť.
Do toho sa však priplietli mnohé skupiny, dokonca iné krajiny, revolúciu ukradli a do toho sa ešte vynoril Islamský štát, ktorý nebol len výsledkom arabskej jari. Sýria sa tak utopila v zbytočnej krvi.
Hovoríš o skvelých ľuďoch, no čo som čítal, celkom dosť Arabov tam sympatizovalo s Islamským štátom. Ako si to vysvetľuješ?
Islamský štát je fenomén, ktorý dlho žil pod povrchom v Iraku, pretože na počiatku jeho zrodu sú problémy v Iraku – spojené s tunajšou vojnou či rozpustením irackej armády. Tam sa akumuloval hnev a keď sa objavili problémy v Sýrii, IS vycítil šancu preskočiť za hranicu a vytvoriť niečo väčšie.
V Sýrii žilo okolo 17 miliónov ľudí a tak je pochopiteľné, že sa nájdu ľudia, ktorí budú sympatizovať s IS. Veď si zoberme Slovensko a koľko primitívov sa hlási ku Kotlebovcom, čo samozrejme nie je to isté, ale dá nám to tú predstavu, ako to môže fungovať.
Aj mnohí Arabi z celého sveta sa v IS našli, priťahovala ich tie dristy, priťahovalo ich to vzrušenie z niečoho nového, mnohí v tom mohli vidieť akýsi oportunizmus, možno verili, že z toho bude niečo väčšie a tak sa chceli búchať do pŕs, že oni to vedeli. Našťastie sa stále bavíme o nejakom promile, pretože drvivá väčšina Arabov či moslimov toto odmietalo.
S islamom máš dosť skúsenosti, dlhé roky sprevádzaš po moslimských krajinách. Bolo to, čo robil Islamský štát, skutočne v súlade s islamom?
Mňa moslimské krajiny začali baviť ešte dávno pred tým, než som sa stal sprievodcom a intenzívne som po nich cestoval. Dnes sa to nezmenilo, sem tam sa tam vyberiem pracovne, no často stále po súkromnej linke, lebo ma fascinujú.
Islamský štát má s islamom len to, že má vo svojom názve slovíčko islam. Tam to začína, tam to končí.
Problém islamu, ako aj všetkých iných náboženstiev, je to, že vždy sa nájde niekto, kto začne kričať ako by sa to malo robiť a ten dokáže so sebou strhnúť jednotlivcov alebo dav. Islamský štát si vytvoril svoju vlastnú doktrínu, ktorá popierala mnohé veci prepletené s islamom.
To preto boli často protesty v islamských krajinách, aby tí ľudia vyjadrili to, že Islamský štát nie je islam, je to len brutálny režim ukrývajúci sa za náboženstvo, pretože to lepšie predáva.
Zažil si niekedy vďaka tomuto náboženstvu nejakú nepríjemnosť? Nechceli ťa napríklad v nejakej takej krajine biť alebo nadávali ti niekde za to, že si kresťan?
Ak dobre počítam, po islamských krajinách sa túlam pravidelne už 15 rokov, odkedy som v 2006 prvýkrát vyrazil do Turecka a potom do Maroka. Za týchto 15 rokov nemám ani jednu jedinú zlú skúsenosť z toho, že nie som moslim, že by to niekomu vadilo, prekážalo alebo žeby to vôbec niekto riešil.
Rád sa o náboženstve zhováram s ľuďmi, dozvedám sa ako ho vnímajú oni, pretože islam je pojem a je ľahké hodiť všetkých moslimov do jednej škatuľky a zatvoriť ju, ale je zaujímavé počuť ich názory.
Máš svoj názor aj na vodcu Baššara Asada? Pre mnohých je to vrah, no poznám ľudí, dokonca osobne Sýrčanov, ktorí sa ho zastávajú.
Bavenie sa o politike nikdy nič dobré neprinesie. Mnohí ľudia u nás ho vnímajú len cez správy, ktoré boli často tendenčne zamerané proti nemu a sýrskemu režimu a tak im názor utvoril niekto iný.
Ja ho vnímam ako dôležitú postavu sýrskych dejín a poznal som počas mojich ciest mnohých ľudí, ktorí za ním stáli. V každej vojne sú na každej strane dejín tí, na ktorých ukážeme ako na vrahov a tým druhým to akosi prepáčime.
Pred tým než vypukol v Sýrii konflikt bola v Sýrii stabilita a ľudia v nej žili bezpečne, to je to, čo si pamätám ja.
Samozrejme mnohé minority či skupiny ľudí v Sýrii to určite takto nevnímali a boli radi, keď sa pod ním triasla zem. Myslím si však, že ak by konflikt neustál a zhltol by ho, Sýria by na tom dnes bola ešte horšie a vyzerala by ako druhá Líbya.
Dá sa dnes Sýria navštíviť? Je to už bezpečné?
Sýria sa pred pandémiou už navštíviť dala. Korona a veci s ňou spojené samozrejme všetko zastavili, ale nedávno som zachytil českého novinára, ktorý po Sýrii cestoval a je to dobrým znakom, že sa opäť bude dať do tejto krajiny vrátiť.
Slovíčko bezpečnosť je tu veľmi relatívne, pretože pre niekoho je „nebezpečné“ opustiť all inclusive rezort v Hurghade a iný sa vyberie dnes do Iraku. Takže dať sa to dá, len si treba dávať väčší pozor a mať naštudované veci. Nie je to destinácia pre instagramových zberateľov, ale pre ostrieľanejších ľudí, ktorí majú niečo v hlave.
Sú miesta ako Damask, ktorých sa vojna dotkla len okrajovo, potom sú miesta ako Aleppo či Homs, kde to bola katastrofa obrovská, no aj tie sa už dali navštíviť. A potom je tu Idlib, kde vojna pokračuje dodnes.
Čím Sýria láka, alebo lákala cestovateľov?
Neviem či môžem hovoriť za iných, ale mňa na Sýrii lákala spočiatku história, pretože kým som ju nenavštívil, čítal som o nej, o jej starobylých miestach, príbehy, legendy, akoby sa tu stretávalo všetko dôležité – bola to križovatka nie regiónu, ale sveta a toto ma fascinovalo.
Keď som Sýriu ochutnal po prvýkrát, o rok som sa musel vrátiť na dlhšie a potom som sa snažil vracať pravidelne.
Potom to bola atmosféra, ktorú som na Sýrii miloval. Milí ľudia, orientálne vône, bazárové svety, do toho samozrejme pamiatky, čajovne, kaviarne, vodné fajky, proste naplno ma opantal orientálny svet a za to vďačím práve Sýrii.
Sýria má všetko, od križiackych hradov po rímske pamiatky, od islamských pamiatok po kresťanské, od rôznych iných zaujímavých miest po krásne púšte. Mala nádych dobrodružstva.
Videl som, ako Islamský štát ničil niektoré pamiatky – vrátane starovekého mesta Palmýra. Ako si ty vnímal tieto zábery?
Bolo to veľmi smutné vidieť, pretože všetky tie miesta som veľmi dobre poznal. V Palmýre som bol niekoľkokrát, strávil som tam dokopy možno týždne a keďže som toto miesto miloval o to viac ma bolelo vidieť, čo sa tam deje.
Keď IS ovládol Palmýru, doslova som hľadal správy z hodiny na hodinu, čo sa deje, sledoval informácie a napokon videl, čo všetko sa tam stalo. Našťastie väčšina Palmýri stojí, IS zničil niekoľko dôležitých a veľkých pamiatok, ale Palmýra ako lokalita to prežila. To je jediné, z čoho mám radosť.
Napokon vojna zjazvila aj križiacku pevnosť Crac des Chevaliers, Homs „prestal existovať,“ IS sa vybúril aj na kresťanskej dedinke Maalula neďaleko Damasku, ničil v Mari či v Dura Europos, vojna zhltla najkrajšie časti Aleppa... Je to tragédia nielen po ľudskej stránke, ktorej sa nič nevyrovná, ale aj po kultúrnej a historickej.
Kebyže máš odporučiť 5 konkrétnych miest Sýrie, ktoré by to boli a prečo?
-
Damask – hlavné mesto, ktoré sa dalo objavovať a objavovať podobne ako starý Jeruzalem. Perfektný bazár, malé kaviarničky, Umajovská mešita plná histórie, ktorá sa prepletá s osudom sv. Jána Krstiteľa, palác Azem aj stopy sv. Pavla. Damask je jedno z najkrajších miest celého Blízkeho Východu.
-
Aleppo – metropola sýrskeho severu, dnes nie je tak krásne ako kedysi, kvôli vojne, ale Aleppo bol pojem, jedno z najstarších miest sveta. Treba vidieť jeho obrovskú Citadelu s výhľadom a hoci bazár vyhorel, určite sa pozviechal a opäť si na ňom budete môcť kúpiť arabské sladkosti, olivové mydlá či hodvábne výrobky. Ochutnať tu môžete aj kebab karaz, spojenie mäsa s višňami bolo fantastické.
Hama – krásne miesto na rieke Orontes, ktoré preslávili jeho drevné kolesá (zvané norie alebo núrie). Je to konzervatívnejšie miesto, ale s príjemnou atmosférou. Robia tu skvelé dezerty a sladkosti, a hoci nemá Hama veľa pamiatok, jej okolie ponúka zaujímavé miesta od rímskej Apameii až po včelie úle v Saroujah.
Crac des Chevaliers – každý milovník križiackej histórie pri tomto názve spozornie, pretože sa jedná o jeden z najfascinujúcejších hradov celej epochy. Byť v ňom, stáť na jeho hradbách a čítať si o príbehov, ktoré sa tu odohrávali, je unikátne.
Palmýra – hoci ako vieme, Palmýra prišla o kopec svojich pamiatok, stále by som sa sem kvôli púštnej atmosfére vrátil. Kedysi mala prezývku nevesta púšte, vládla tu mocná kráľovná Zenobia, dodnes tu stoja unikátne ruiny či hrobky a nad mestom sa dvíha pevnosť, odkiaľ býval každý večer nezabudnuteľný západ slnka.
Čo by si tam ešte odporúčal zažiť, vyskúšať, respektíve ochutnať?
Čo sa týka kuchyne, tak Sýria je jedna dokonalá krajina. Chute sú tu levantské, teda podobné tým, aké nájde človek v Palestíne či v Libanone a to je záruka toho, že vám tu rozhodne bude chutiť.
Medzi skvelé jedlá patrí beduínsky mansaf – v Palmýre ho robili naozaj perfektný – alebo aleppský kebab karaz s višňami. Vynikajúco pripravovali kebaby na drevenom uhlí, ale aj obyčajný falafel či shawarma na ulici chutí perfektne. V kombinácii s kardamónovou kávou alebo sladkým čajom s mätou to nemalo žiadnu chybu.
Sýria mala svoje zážitky od beduínov v púšti cez plavbu na jediný sýrsky ostrovček Arwad. Mohli ste si vychutnať orientálny hammam a pre mňa bolo obrovským lákadlom byť večer v Damasku v staručkej kaviarni Núfara, kde prichádzal rozprávač príbehov. Sedel na vysokom kresle, držal starú knihu a čítal ľuďom arabské rozprávky do ktorých dokázal vtiahnuť ľudí, aj tých, čo nerozumeli arabsky. Nejeden večer som tam presedel a myslel na to, že toto zažívali aj starí cestovatelia po Hodvábnej ceste.
Bude podľa teba Sýria ešte niekedy taká, ako predtým, alebo si to zlé meno ponesie dlho a turisti tam určite tak skoro nepôjdu?
Na toto sa dá ťažko odpovedať, hoci by som si prial povedať, že áno, bude. Žiaľ, jej zlé meno, ktoré sa bude veľmi dlho spájať s vojnou, bude ovplyvňovať povesť tejto krajiny.
Vezmime si Tunisko, začala tam arabská jar a keď v 2015 zaútočili teroristi na turistov, Tunisko si zlú povesť vláči so sebou niekoľko rokov a dnes tam chodí minimum turistov, hoci pred tým tam lietal „každý.“
To isté ma Sudán, jeho meno sa spojí s Darfúrom či Južným Sudánom a mnohí ľudia dajú od neho ruky preč, hoci je to skvelá krajina.
Sýria týmto trpieť určite bude a určite prejdú roky, kým sa turisti vrátia. V Iraku začala vojna v 2003 a turisti sa začínajú objavovať až teraz.
Fotografie & text
Tomáš Kubuš