Balkánske Albánsko nepatrí k najznámejším krajinám Európy a do posledných rokov bol pre mnohých veľkou neznámou. Albánsko má u nás pokrivenú povesť skrze zločin, ale pravda je skôr taká, že kto sa tu ocitne, toho očarí divokosť miestnej prírody, nádhera starobylých osmanských aj rímskych miest a podľahne príjemnej atmosfére kaviarničiek, podnikov a oddychu na brehu mora. Albánsko je totiž vychádzajúcou hviezdou Balkánu.
Ulicami hlavného mesta – Tirana
Každý, kto prichádza do albánskeho hlavného mesta má spočiatku zmiešané pocity. Nikto nevie, čo od Tirany čakať a ako si ju predstaviť, no stačí pár minút v centre mesta a odrazu si poviete, že Tirana je iná ako ste čakali. Je krajšia, je zaujímavejšia a príťažlivejšia než jej zlá povesť.
Mesto, ktoré má okolo 700 tisíc obyvateľov sa rozlieva do všetkých svetových strán, no všetky dôležité ulice a tepny sa stretávajú na námestí Sheshi Skënderbej. Tu vám Tirana predvedie svoje najdôležitejšie monumenty.
Do roku 1991 tu v strede námestia stála socha Envera Hodžu (komunistický vodca Albánska), ale dnes sa na Tiranu zo svojho koňa pozerá hrdina Skanderbeg (ten na koni), ktorý vzdoroval osmanským nájazdom.
Vydláždené námestie ako ho vidno na starých fotografiách zmizlo a dnes sa námestie premenilo na trávnatú plochu, kam si chodia miestni posedieť. Naokolo prúdia autá, motorky, autobusy či bicykle, no zelené námestie je oázou oddychu.
Pár metrov od Skanderbega vyrástla neveľká mešita Ethem Bey (takmer 60% obyvateľstva sa hlási k islamu, vyše 15% ku kresťanstvu). Len ovlások unikla ateistickému besneniu v Tirane, ktoré si vyžiadalo život niekoľkých svätostánkov a dodnes sa mešita považuje za najstaršiu budovu v meste. Miestni v nej nevidia len symbol islamu, ale aj vzácnu kultúrnu pamiatku. Vo vnútri sedí zopár mužov, ale do modlitby je ešte ďaleko.
Priamo za mešitou stojí ďalší zo symbolov dnešnej Tirany. Hodinová veža z diaľky dokonca tak splýva s mešitou, že pôsobí ako zvláštny, ale jednoliaty celok.
Okraj Skanderbegovho námestia patrí Národnému múzeu s jeho slávnou mozaikou. Podobne ako múzeum aj ona zachytáva slávne výjavy z histórie od starovekých ilýrskych kmeňov až po moderných revolucionárov.
Za múzeom sa neustále zastavujú furdžony, miestne mikrobusy jazdiace po vytýčených trasách, ktoré sem neúnavne chrlia nových a nových ľudí. Mnohí sa rozpŕchnu do ulíc, ale niektorí z nich zapadnú do kaviarničiek na hlavnej pešej ulici s menom Murata Toptaniho. Z jednej strany vrhajú tieň vysoké, staré fasády budov a zo strany druhej sa dvíhajú košaté stromy. Aj počas horúceho leta tu je príjemne a preto je ulička ďalším príjemným miestom oddychu.
Kaviarne sa stali v Tirane symbolmi a človek ich tu napočíta viac, než v centre Ríma.
Na konci pešej zóny pretne rutinu pevnosť pamätajúca si byzantské časy, no storočia k nej neboli veľmi milosrdné a premenili ju na ruiny.
Ulice Tirany nenesú len mená svojich osobností a historických postáv, ale odrazu sa na jednej z nich objaví meno bývalého amerického prezidenta G. W. Busha. Albánci ho majú radi kvôli Kosovu, ktoré práve Američana podporili pri jeho nezávislosti.
Večer v Tirane je neskutočne živý. Študenti dodajú mestu energiu a takmer všetky podniky sú obsadené. Sem tam sa fajčí vodná fajka, inde búchajú kocky tavly (dosková hra) a na drevenom uhlí sa griluje mäso.
Berat (UNESCO), mesto tisícich okien
Berat predstavuje dušu starobylého Albánska popretkávanú niťou osmanského dedičstva. Mesto sa zrodilo na brehu rieky Osum. Hoci sa najčastejšie o Berate hovorí ako o osmanskom meste, jeho uličky a domy v sebe ukrývajú starý kresťanský svet, ktorý v Albánsku dlho žil pred príchodom islamu.
Kresťanstvo tu má svoje zastúpenie dodnes (spomínaných vyše 15% obyvateľstva). Niekde viac, niekde menej, no práve v Berate je jeho odkaz citeľný.
Pravý breh rieky Osum bol už stáročia miestom, nad ktorým sa dvíhalo niekoľko krížov a pred každou omšou sa odtiaľto údolím ozýval hlas kovových zvonov. Práve tu kedysi žila kresťanská štvrť zvaná Gorica. Vedie k nej krásny kamenný most, ktorého základy položil v roku 1780 osmanský sultán Abdülhamid I. Na protiľahlom brehu sa vypína mohutná pevnosť a pod ňou sa krčí historická časť mesta známa ako Mangalem.
V kresťanskej Gorici cítiť pokoj, no keď človek okolo seba sleduje tváre starých obyvateľov, má pocit, akoby štvrť pomaly vymierala. Z okien domov vidno kamenný útes s pevnosťou a byzantský kláštor sv. Michala. Na prvý pohľad pôsobí neprístupne, pretože je doslova nalepený na skale, ale pri lepšom skúmaní k nemu vedie útla, ostrá cestička raziaca si cestu pahorkom.
Vďaka nádhernej panoráme na štvrť Mangalem sa Berat prezýva „mesto tisícich okien.“ Osmanské domy sú naukladané tak vedľa seba, že z diaľky má človek pocit, akoby boli poprepájané do obrovského bludiska.
Rozprávkové domčeky na nábreží rieky dopĺňa niekoľko obchodov, kancelárii, reštaurácia a stará mešita Beqarevet z 19.storočia ozdobená jedným minaretom. Je zaujímavá najmä v tom, že slúžila výlučne slobodným obchodníkom či ich pomocníkom.
Každý večer sa osmanské domy Mangalemu rozžiaria a vtedy každý pochopí, prečo toto miesto vzalo pod svoje krídla UNESCO. Je skutočne jedinečné.
Ruiny niekdajšieho paláca miestneho osmanského pašu (vojenská hodnosť) zívajú prázdnotou a pár desiatok metrov od neho stojí rušné námestie moderného mesta. Tu sa schádzajú mladí pri svojich schôdzkach, v malých podnikoch sa stretávajú muži, aby si pri stolnej hre menom tavla vypili svoj pohár piva a zahryzli k nemu kernadže, teda grilované mäso pripomínajúce čevapčiči.
Hoci by sa mohlo zdať, že samotný Berat je tak naplnený krásou, že už nemôže ničím prekvapiť, no opak je pravdou. Za osmanskými domami stúpa nahor strmá, kamenná cesta bez viditeľného konca.
Svoj koniec však nájde až hore na okraji hradieb obrovskej pevnosti. Za pomyselnými múrmi stojí tichý svet takmer zabudnutej štvrte. Starú štvrť Kaladža postavili v 13.storočí a dodnes je miestom kam ešte neprišla súčasnosť.
Domy sa potichu rozpadávajú, miestni posedávajú na priedomí, ponúkajú svoje tradičné obrusy, výšivky, džemy, med, ale niekto ponúka aj domácu rakiju.
Na prvý pohľad má človek pocit, akoby tu nebolo žiadnej pamiatky, no stačí sa ponoriť do kamenných uličiek a na návštevníka začnú útočiť malé, ukryté kostolíky. Hovorí sa, že ich je v starej Kaladže takmer dvadsať. Niektoré sú pozatvárané, iné jemne schátralé, ale časť z nich ako napríklad Kostol uspania Panny Márie patrí k perlám celej krajiny. Zo všetkých strán sa na nádvorí a v blízkom okolí skloňuje meno Onufri, ktorý vstúpil do dejín ako sakrálny maliar 16.storočia. Kostol zapĺňa umelecky stvárnený ikonostás (stena s ikonami) a niektoré miestnosti sa premenili na múzeum geniálneho Onufriho.
V čarovných uličkách kamenného mesta – Gjirokastër
Zaujímavé mesto Gjirokastër na juhu Albánska má hneď na prvý pohľad krásnu polohu. Jeho moderné štvrte sa rozlievajú pod pahorkami v údolí, ktorým si razí cestu rieka. A stará časť mesta dýcha na vrchole kopca ozdobeného pevnosťou a mohutnými múrmi.
Dolné, moderné mesto žije ranným ruchom a ľudia na trhu sa prekrikujú a hádajú o cene, pričom žiaden z obchodníkov nechce ustúpiť a prísť o niekoľko lekov navyše ( lek je miestna mena, 1€ = vyše 130 lekov).
Staré Mercedesy, aké sa u nás už takmer vytratili tu lemujú ulice a človek má niekedy pocit, že sú ich tu celé desiatky, ak nie stovky.
Duša starého mesta tlčie hore na vysokom pahorku, ktorý musel odradiť nejedného dobyvateľa. Vyšliapať až hore dá zabrať, ale svet v ktorom sa odrazu návštevník ocitne stojí za všetku námahu. Gjirokastër má ráz stredovekého mesta dotvoreného osmanským šarmom. Nie je v ňom takmer žiadna rovina a každá z kamenných ciest vystreľujúca z námestia buď klesá alebo stúpa.
Okolité pahorky zdobia staručké osmanské domy pamätajúce si 19.storočie a časy, na ktoré sa už zabudlo. Sú pomerne veľké, niekoľko generačné a mnohé z nich dnes šikovní majitelia prerobili na príjemne hotely s reštauráciami, kde sa podávajú tradičné jedlá.
Uličky starého mesta pri Etnografickom múzeu zívajú prázdnotou a len pri spustnutých socialistických pamätníkoch sedí niekoľko školákov z neďalekej školy. Múzeum stojí na mieste, kde sa narodil už spomínaný Enver Hodža, jeden z najznámejších Albáncov 20.storočia. Dnes ho tu nepripomína takmer nič, čo len dokazuje, že ide o veľmi kontroverznú osobu, ktorá sa však do albánskej histórie zapísala nezmazateľnými písmenami.
Kopec nad mestom dotvárajú vysadené stromy a hneď nad nimi sa pahorkom vlní mohutný kamenný múr obrovskej pevnosti. Už v 12.storočí tu stála predchodkyňa dnešnej pevnosti, no nezachovalo sa z nej prakticky nič a tak si okolité kamene spomínajú len na 19.storočie. Z nádvoria, kde zaparkovali zostrelené americké lietadlo je na staré mesto nádherný panoramatický pohľad. Údolie a kopce pokryli osmanské domy, sem tam vytŕča nad mestom minaret a dole neďaleko moderného mesta sa kľukatí rieka Drino, strácajúca sa na obzore. Symbolom pevnosti je Hodinová veža a malý kostol.
Pod pevnosťou stoja tiché, kamenné štvrte, ktoré sú na prvý pohľad bez života. Pomedzi domy vyrastajú figy rozvoniavajúce okolím a v bočných uličkách sa krčia malé sakrálne stavby ozdobené krížmi.
Podvečer sa mnohé osmanské domy rozsvietia a tak sú vďaka nim kamenné uličky ako z nejakej rozprávky. Hlavné ulice ožili a kamennou dlažbou sa čoraz častejšie ozývajú kroky ľudí. Mnohí obchodníci sedia pred svojimi obchodmi a lákajú okoloidúcich na návštevu. Každý kto sa tu ocitne by mal ochutnať jedlo zvané qifqi, ktoré Gjirokastër preslávilo. Qifqi sú ryžové gule naplnené zmesou ryže, vajec a miestnych byliniek dochutených mätou. Po večeri si stačí vychutnať pohár albánskeho vína alebo domácej morušovej rakije a človek si odrazu Albánsko zamiluje.
Fotografie & text
Tomáš Kubuš
zo stránky Street Food Hunters
http://www.streetfoodhunters.com/
Pridaj komentár
