Ako si spraviť výlet do Kyjeva a Černobyľu

V hlavnom meste nášho najväčšieho suseda panuje už iná, pre nás (obzvlášť mladších) i celkom exotická, východná Európa, ktorú sa oplatí vidieť. Tu pochopíte, že Slovensko je naozaj stred/srdce Európy a nie východ.

Zaujímavé, historické mesto, ktoré môžeme označiť za matku a kolísku nie len Ukrajiny, ale i veľkého Ruska a ktoré kedysi vládlo celej východnej Európe. O osude regiónu sa v ňom rozhoduje aj dnes.

A k tomu ešte azda najznámejšia elektráreň sveta s opustenými a nezabudnuteľnými mestami duchov, ktorej meno neostane zabudnuté a ktorá dala možno posledný klinec do rakvy obrovskému Sovietskemu zväzu. Urobiť si tento výlet sa rozhodne oplatí!

Dúfam, že už v úvode som vás dosť navnadil, prečo sa k našim východným susedom oplatí prísť pozrieť. Dovolím si povedať, že Ukrajina je spomedzi našich susedov nami najmenej navštevovaná a poznaná krajina. Aj mne už bolo priam blbé, že mám prejdený kus sveta, Európu, Afriku, kus Ázie... no vlastného suseda nepoznám?! A rozhodne tam je čo objavovať!

Som rád, že som tento výlet stihol. Určite nesklamal, ba naopak! Aj preto som sa o ňom rozhodol napísať. Kyjev i Černobyľ ešte viac vo mne prebudili zvedavosť spoznať zákutia, súvislosti i život východnej Európy, ktoré je iná, než tú, ktorú máme doma či poznáme smerom na západ.

Spoznajte aj túto tvár Európy. Tešte sa na múmie, najhlbšiu stanicu metra, kde sa budete cítiť ako v starom sovietskom filme, pozrite si nádherne vyzdobené ortodoxné chrámy a môžete si dať aj nejaký boršč s miestnou vodkou, ako sa na východnú Európu patrí...

Ako sa ľahko a lacno dostať do Kyjeva + miestne metro

Aj keď sa bavíme o našich susedoch, Ukrajina je naozaj veľká – väčšia, než všetci ostatní naši susedia dokopy! A to i napriek tomu, že ju ešte väčší slovanský brat zase šikanuje a nárokuje si jej územia.

A Kyjev nie je zrovna na okraji, niekde pri slovenských hraniciach. Chcem tým povedať, že dostať sa tam autom či vlakom môže byť síce zaujímavé, ale zaberie o dosť viac času než trebárs výlet do Prahy, Viedne či Budapešti. Podľa Google Maps to mám z Kysúc vyše 12 hodín čistej jazdy bez zastávok či státia na colnici. No je to spôsob...

Oveľa komfortnejší a lacnejší mi prišiel spôsob lietadlom. Z Bratislavy pravidelne chodia nie drahé – to znamená pár desiatok eúr tam i späť – linky nízkonakladoviek priamo do Kyjeva. A dokonca si môžete aj vybrať, na ktorom kyjevskom letisku chcete pristáť.

Maďarská nízkonakladovka Wizzair lieta z Bratislavy na menšie kyjevské letisko Žuljany, ktoré je podstatne bližšie k centru mesta – zhruba 8 km. Hlbšie do mesta sa môžete potom z letiska dostať miestnou MHD: autobus, trolejbus (lístok kúpite za 4 hrivny v stánku či dalo sa aj u sprievodcu) alebo môžete využiť takzvané mašrutky, čo sú miestne minibusy, kde sa lístok kupuje priamo u vodiča.

Pre info: 1€ = takmer 30 ukrajinských hrivien. Peniaze som si vytiahol z miestneho bankomatu, ale nájdete aj zmenárne.

Írsky Ryanair pristáva na vzdialenejšom, väčšom letisku Boryspil, ktoré je od centra Kyjeva vyše 30km. Ale žiadne obavy. Z letiska do mesta, i keď pôjdete naspäť na letisko, premáva SkyBus, ktorý stojí i na okraji Kyjeva pri zástavke metra Kharkivska a potom na hlavnej železničnej stanici v takmer centre Kyjeva – cena tohto lístka je 100 hrivien. Okrem SkyBus tu za také isté ceny jazdí aj autobus A322.

Alebo sa môže ľahko stať to, čo mne, keď vás uvidia motať sa pri zastávke autobusu... Príde k vám chlapík a dá vám o čosi lacnejšiu ponuku a že vás hneď teraz vezme do mesta k stanici svojou dodávkou. Možno to vyzerá na prvý pohľad divne, že vás na Ukrajine nejaký chlapík chce hodiť do dodávky, ale videl som, že tam berie aj pár ďalších osôb, tak prečo nie.

Nič sa mi nestalo, nikde ma neodviekli a nezahlušili, ale podľa dohody vysadili pri železničnej stanici (kúsok od McDonaldu), kde je hneď pri stanici zeleným „M“ označená metro zastávka s názvom Vokzálna a ňou už som sa dostal ďalej tam, kam som potreboval... presunul som sa na zastávku, ktorá bola najbližšie k môjmu ubytku, ktoré som si v Kyjeve vopred bookol.

Zaujímavosť: Tento McDonald pri železničnej stanici Kyjeva patrí medzi 3 najvyťaženejšie McDonaldy na celom svete! Sila, čo?

Čo sa týka metra, nejde o nič príliš komplikované a jazda týmto sovietskym metrom bola pre mňa naozaj zážitok. Mestom prechádzajú len tri linky – modrá, červená, zelená – ktoré sa na určitých miestach klasicky pretínajú a kde môžete prestúpiť z jednej linky na druhú. Už sa vraj budujú aj ďalšie dve linky, ale to ešte potrvá... Mapu ukrajinského metra, ktorá sa vám zíde, prikladám nižšie:

Našťastie, zástavky sú už písané aj v našom latinskom písme a nie len v azbuke a aj miestny automat na lístok, kam ma tetuška poslala, už hovoril anglicky. No i tak sme sa úplne neporozumeli a najskôr ma ošklbal o nejaké drobné, ale napokon som si z neho kúpil takzvanú „Smart card“ – teda rozumnú kartu – s kreditom za 50 hrivien, ktorú som mohol používať v hocijakom verejnom dopravnom prostriedku Kyjeva. Jedna jazda metrom stojí 8 hrivien, takže na tých pár jázd, čo som mal v pláne, mi to bohato stačilo.

Bezpečnosť

Možno si niektorí budú klásť otázku ohľadom bezpečnosti, keďže Ukrajina prežíva v posledných rokoch burlivé časy, vrátane obsadenia jej územia a vojenskom konflikte na východe krajiny. Kyjev je však mimo tých konfliktných/bojových zón! Tu ste od vojny naozaj v bezpečí.

Kyjev – kľúčové mesto východnej Európy, kolíska Ukrajiny i Ruska!

Tu iba veľmi, veľmi v skratke poviem niečo z histórie (ktorú mám rád) tohto mesta. Koho to nezaujíma, prejsť rovno na „Prehliadku centra mesta.“

Kyjev, ktorá má zhruba 4 milióny obyvateľov (pomaly ako Slovensko) je dnes hlavným mestom/ centrom Ukrajiny – to vieme myslím všetci. No kedysi bola aj hlavným, kľúčovým mestom pre celú východnú Európu a všetkých východných Slovanov! A to oveľa skôr než nejaká Moskva či Petrohrad, ktoré boli v tých časoch v porovnaní s Kyjevom ešte len bezvýznamnými dedinami.

Veľkosťou nechávala za sebou aj viaceré už vtedy či dnes známe európske mestá. Dokonca, aj silný, stredoveký štát, ktorý tu Slovania spolu s Vikingami na východe Európy vytvorili, niesol názov tohto mesta – Kyjevská Rus. Až nepriateľské invázie z Ázie o niekoľko storočí neskôr donútili starých Slovanov presunúť toto centrum ríše z Kyjeva viac na sever do dnešného Ruska. Kyjevu však už nik nezoberie, že je práve on kolískou a matkou Ukrajincov i Ruska.

Centrum východného kresťanstva

Kyjev nebola len svetským centrom východnej Európy v stredoveku, ale aj tým náboženským. Podľa jedného príbehu nechal panovník Vladimír I. vyslať svojich ľudí do rôznych končín okolitého sveta, aby sa stretli s katolíkmi (západní kresťania), ortodoxnými (teda pravoslávnymi, východní kresťania) i s moslimami. Mali mu priniesť správy o týchto náboženstvách.

Islam vraj odmietol, lebo moslimovia nepijú a nejedia bravčové a že čo by to bol za život. Od západných kresťanov ho odradili informácie, aké sú ich chrámy temné a akoby bez života. Vladimírovi sa najviac zapáčilo ortodoxné, teda východné kresťanstvo a chýry o jeho nádherných chrámoch, akým bola v tých časoch najmä Hagia Sofia v byzantskom Konštantinopole (dnešný Istanbul). Tak sa nechal v mene tejto viery pokrstiť a z východných Slovanov sa stali v roku 988 ortodoxní kresťania.

Niekedy sa hovorí, že zástupcovia jednotlivých náboženstiev prišli k nemu na dvor a snažili sa ho presvedčiť... a existuje ešte viacero iných príbehov a variant, ako to skutočne bolo, no podstatou ostáva, že východná Európa sa stala a doposiaľ je ortodoxného, teda pravoslávneho, vierovyznania. A môžeme povedať, že mnohé z prvých kresťanských chrámov vo východnej Európe sa vybudovali práve v Kyjeve, z ktorého sa stalo centrum tohto nového náboženstva.

Aj dnes samozrejme nájdeme v Kyjeve niekoľko ortodoxných/pravoslávnych chrámov: staré, nové i nové na miestach starých. Niektoré z nich – tie najkrajšie, najslávnejšie – sú pre mňa neodmysliteľnými symbolmi tohto mesta a rozhodne sa ich oplatí vidieť!

Prehliadka centra mesta – čo tu vidieť

Nakreslím a opíšem vám trasu, ako som si zväčša pešo pozrel Kyjev a jeho najznámejšie miesta ja:

Bod 1 a 2: Hneď v centre nájdete oproti sebe dva naozaj pre-nádherné chrámy – sv. Sofie, kde boli pochované kniežatá a ktorý už slúži skôr ako nádherné múzeum (vďaka tejto premene na múzeum sa zrejme vyhol zničeniu komunistami) a sv. Michala, ktorý sovietski komunisti zničili, ale po rozpade Sovietskeho zväzu sa ho podarilo Ukrajincom obnoviť.

Určite odporúčam aj vstup do daných chrámov. Za vstup do sv. Sofie sa platí aj vstupné, bo slúži ako múzeum. Chrám sv. Michala je zadarmo. Na jednej strane sú mi vyčačkané chrámy istým spôsobom proti srsti, no na druhej strane „wooow,“ úprimný obdiv a neopísateľné obrazy, ktoré budete mať všade nad hlavou. Tak, ako to bolo aj v príbehu Vladimíra I. o prijatí východného kresťanstva... ortodoxné chrámy majú niečo naozaj do seba.

Potom sa vyberiete po ulici Volodymyrska, kde sa pri zástavke metra Zoloti Vorota nachádza bod 3 – Zlatá brána. Ide o zrekonštruovanú stredovekú bránu ešte z čias spomínanej Kyjevskej Rusi. Brána bola zároveň aj kostolom, čo je stále možné vidieť. Pre toto spojenie (brána a kostol) sa o nej doposiaľ hovorí ako o nebeskej ochrane mesta.

O kúsoček ďalej vás čaká bod č 4, pekná budova Národnej opery. Hneď za ňou už môžete odbočiť doľava/dole. Ak by ste náhodou pokračovali rovno, môžete sa ísť pozrieť na miestnu univerzitu.

Keď odbočíte doľava, pôjdete trochu dole kopcom a pred vami bude celkom pekná, vysoká budova... ku ktorej sa budete približovať. Napravo budete mať zopár národných múzeí, prejdete okolo stanice metra Teatralna a ste na známej kyjevskej ulici Kreschatyk – bod č 5. Odbočíte doľava a prejdete sa popri nej až do srdca Kyjeva – bod č. 6 – na Námestie nezávislosti (ukrajinsky Maidan Nezalezhnosti), alebo vďaka udalostiam, ktoré sa tu nie tak dávno odohrali, má toto námestie aj iný názov – Euromaidan.

Práve toto miesto pred pár rokmi sledoval takmer celý svet. Koncom roka 2013 zaplnili toto námestie až stotisíce ľudí. Niektorí tu aj pri násilných stretoch prišli o život. Jednoducho, chceli konečne nejakú zmenu, aby Ukrajina nebola len chudobným chvostom Európy. Chceli rozhodovať o svojom domove a krajine sami. A nie aby im vládol poslušný poskok susedného štátu, ktorý si býval neďaleko v zlato-mramorovom paláci s kvetináčmi z krokodílej kože či s vlastnou, súkromnou ZOO, ktorý potom aj ušiel do toho susedného štátu (áno, do Ruska).

No pokoj Ukrajinci rozhodne stále nemajú a na východe bojujú o svoju krajinu. Súčasťou Kyjeva je tak napríklad aj múr, ktorý je posiaty stovkami obetí tejto vojny či veľký kalendár, kde sa každý deň zapíše, koľko Ukrajincov dnes opäť padlo v boji vo vlastnej krajine...

Najhlbšia metro stanica a múmie v Kyjeve

Následne sa môžete ešte štýlovým, komunistickým metrom previesť na stanicu Arsenálna, ktorá je mimochodom najhlbšie vybudovanou stanicou metra na svete – je v hĺbke vyše 105 m. Ak by ste sa ale veľmi chceli prejsť, od Maidanu Nezávilosti ste tam za menej než polhodiny.

Cestou (kúsok za Maidanom) by ste videli aj Marijinský palác – sídlo prezidenta Ukrajiny, vedľa neho budovu Najvyššej rady Ukrajiny, či štadión pomerne známeho európskeho klubu Dynamo Kyjev. No aj keď sa rozhodnete vybrať pešo, odporúčam návštevu stanice Arsenálna – v najhlbšej metro-stanici sveta nie ste každý deň.

Od nej budete potom pokračovať ďalej, prejdete cez park, kde nájdete pamätníky či stavať akési múzeum, venované miliónom obetiam ukrajinského hladomoru, vyvolaného za vlády Stalina... a ocitnete sa pri zaujímavom chrámovom komplexe, ktorý ma aj zaujímavý názov – Kyjevsko-pečevská larva.

Nejde len o komplex krásnych chrámov, do ktorých sa pre atmosféru odporúčam prísť pozrieť v čase bohoslužby, ale aj o komplex jaskýň a katakómb pod zemou, kde prebývali mnísi, ktorí tam aj pochovávali mŕtvych – čiže tam nájdete aj mnoho múmii.

Za týmto starým náboženským komplexom je pekný výhľad na rieku Dneper, nad ktorou stojí vysoká socha Matky vlasti – ďalší zo symbolov Kyjeva:

Nevynechajte nočné mesto! A tipy navyše:

Keď cez deň prejdete mesto a vyššie spomínané hlavné pamiatky, oddýchnite si v nejakej miestnej dobrej reštaurácii (vždy si pýtam miestne typické jedlá), naberte síl a prejdite už potom za tmy aspoň centrum mesta ešte raz. Maidan i jednotlivé chrámy budú pekne vysvietené a každé mesto, vrátane Kyjeva, akoby v noci ukázalo svoju druhú, celkom inú tvár. Večerný/nočný Kyjev sa mi páčil ešte viac než denný:

Čo som mal v pláne, ale už kvôli návšteve Černobyľu a iným veciam nestihol, je „Národné múzeum folklórnej architektúry a života Ukrajiny“ (anglicky: National Museum of Folk Architecture and Life of Ukraine). Ide o pekný skanzen, teda starú, peknú, tradičnú dedinku Ukrajincov s fotogenickými starými mlynmi, kde by ste mali vidieť, ako Ukrajinci pred niekoľkými desaťročiami/storočiami ešte žili. Fotky odtiaľ sú naozaj krásne a táto dedina/atrakcia má aj vysoké hodnotenia od turistov na internete.

Tip na spoločnosť do Černobyľu... so zaujímavou ponukou

Ako to prebieha a čo uvidíte?

Pre výlet do Černobyľu, ktorý je zhruba 2 hodiny cesty autom od Kyjeva, kúsok od bieloruských hraníc, som sa rozhodol ísť bezstarostne s miestnou výletnou spoločnosťou Chcernobylwel.come. Počul som o nej už predtým, išli s ňou do Černobyľu viacerí kamaráti a všetci si ju pochvaľovali.

Jej veľkou výhodou je, že má aj slovensky alebo česky hovoriacich sprievodcov, takže ak máte jazykové medzery, ničoho sa nemusíte obávať, len pri registrácii uveďte, odkiaľ ste a môžete v správe zdôrazniť, že chcete slovenského alebo českého sprievodcu. Zadáte dátum a oni vám pošlu miesto stretnutia – bude to za hlavnou železničnou stanicou (neďaleko KFC). Po mojej osobnej skúsenosti, i skúsenostiach známych, môžem povedať, že všetko išlo ako malo a ich sprievodcovia sú naozaj naštudovaní, dobre pripravení a taktiež milí. Určite sa dozviete veľa zaujímavého.

Atmosféra, akú len ťažko opísať

Okrem samotného ne-slávne známeho reaktora číslo 4, ktorý vtedy vybuchol – dnes prikrytý novým, bezpečnostným sarkofágom, ktorý naň 2016 položila francúzska firma – uvidíte aj ďalšie budovy tohto elektrárenského komplexu. Avšak len z vonku, pokiaľ teda nemáte objednaný špeciálnejší zájazd , ktorý chodí aj do niektorých miestnosti (áno, je to možné). Taktiež navštívite dve neďaleké mestá, dnes takzvané mestá duchov, Černobyľ a hlavne Pripiať.

Prechádzať týmto opusteným, priam strašidelným, mestom (hovorím o Pripiati), je veľmi zvláštny pocit. Moja sprievodkyňa mala so sebou i dobové fotografie, aké pekné toto miesto bolo, ako sa tu ľuďom dobre žilo – žili tu len tí vybraní, čo si to zaslúžili. Mnohé mestá tej doby mohli na Pripiať len závistlivo pozerať. V škole ešte stále môžeme nájsť knihy či lavice, sem-tam je niekde rozbitý televízor či bábika, ktorá tu ostala ležať... Čo sa stalo s jej malou majiteľkou? Bola i ona v ten deň na tom veľkom kolotoči? Prežila? Ktovie. Pod nohami mám i kopu plynových masiek. Pomohli nejako daným ľuďom, ktorí mali elektráreň za rohom? V hlave mi chodilo veľa otázok.

Vaša sprievodkyňa vám o tejto pýche Sovietskeho zväzu, meste, ktoré sa vtedy mohlo pochváliť vecami, akým sa iným mestám vo východnom bloku nesnívalo, všeličo zaujímavé porozpráva a ukáže – vrátane najznámejších miest (ruské koleso atď.). Pripomínam však, že vstup do jednotlivých budov mesta je dnes už oficiálne zakázaný, hoci nie vždy sa tu tieto zákazy dodržujú:

Poznámka: Všetci sme dostali od spoločnosti prístroj na meranie radiácie – takzvaný dozimeter, aby sme sa mohli sami presvedčiť, že nedostávame žiadnu nebezpečnú dávku. Áno, návšteva Černobyľu je bezpečná a dostaneš tu max. takú dávku radiácie, ako keď letíš lietadlom. Aspoň na pár sekúnd sme mohli ísť naše dozimetre vyskúšať aj pri miestach, kde už nám začali pomaly pípať – aby sme vedeli, že funguje. Okrem toho sme dostali i akoby „noviny,“ kde boli info o elektrárni a menšie darčeky (pohľadnice, magnetky atď.), bolo to milé od spoločnosti.

Cena, bonus a možnosti ďalších výletov

Na záver náš ešte čakalo prekvapenie v podobne obrovského sovietskeho radaru, ktorý mal zachytávať letiace rakety, ak by „zlý Západ“ napadol Sovietsky zväz.

V cene 119€ je okrem tohto všetkého, teda výletu – cesty, sprievodkyne, vstupov, požičania prístroja na meranie radiácie atď., aj obed priamo v komplexe elektrárne, kde ešte stále pracujú nejakí ľudia – snažia sa vypnúť reaktory a monitorovať situáciu. Napapáte sa spolu s nimi.

A keď už sme pri tom jedle, ak chcete, zoberte nejaké aj miestnym túlavým psom. Hoci ich vojaci ako v seriály strieľali, ostalo ich tu naozaj dosť.

No výlety do Černobyľu (viaceré viarianty, napríklad na deň alebo na dva + priestory elektrárne na vyžiadanie) nie sú to jediné, čo na stránke tejto spoločnosti nájdete. Ak strávite na Ukrajine viac dni a chceli by ste toho zažiť ešte viac, pozrite si ich ponuku: www.chernobylwel.com.

Nájdete tam napríklad aj zaujímavé výlety ohľadom Kyjeva – trebárs preskúmať podzemné tunely, ktorú sú pod mestom. Na čo sú tam? Alebo môžete navštíviť zaujímavé miesta z obdobia druhej svetovej vojny, ako sú napríklad vojnové bunkre a základne. Medzi tie akčnejšie zážitky, ktoré si je možné objednať, patrí jazda na tanku či vyskúšať si streľbu s AK-47 (kalašnikov). Ich ponuka je naozaj zaujímavá.

Na záver: Prečo Černobyľ pozná celý svet – vysvetlenie katastrofy krok po kroku

Dňa 26. apríla 1986, ešte v skorých nočných hodinách, vybuchol reaktor číslo 4 v elektrárni Vladimira Iľjiča Lenina pri dnešných ukrajinsko-bieloruských hraniciach (vtedy samozrejme Sovietsky zväz), kúsoček od miest Černobyľ a Pripiať.

Tieto mestá sú dnes vyľudnenými mestami duchov – budovy chátrajú a život sa do nich už nikdy nevráti. Elektráreň i mesto Pripiať, kde žili pracovníci a manažéri elektrárne, mali byť pýchami, výkladnou skriňou Sovietskeho zväzu, no stali sa skôr jeho prekliatím a zrejme poslednými klincami do rakvy.

Ako k výbuchu v jadrovej elektrárni došlo? Spomínanú noc z 25. apríla na 26. apríla 1986 bol nariadený (dá sa povedať prikázaný) test nového reaktora číslo 4 v elektrárni V. I. Lenina – tento názov černobyľskej elektrárne veľa ľudí nepozná, lebo ho komunisti po katastrofe ihneď zmenili a prestali používať, aby sa táto tragédia nejako nespájala s menom tohto človeka a komunistami. Dnes sa mi ale hádam nič nestane, ak tento pôvodný a pravý názov znova použijem.

Test reaktora mal vyskúšať núdzové fungovanie turbín, ak by niekedy došlo k prerušeniu prívodu elektriny. Je to trochu zvláštne, ale na výrobu elektriny potrebujete pre reaktor i nejakú elektrinu – hlavne na poháňanie chladiacich čerpadiel, ale i ovládanie havarijných tyčí, ktoré majú reaktor rýchlo zastaviť v prípade nebezpečenstva – a práve tie sa stanú v tomto prípade definitívnou rozbuškou.

Ako už vieme, súdruhovia test nezvládli. O tom azda nikoho netreba presviedčať – keby áno, nevybuchol by im reaktor a nestala by sa jedna z najväčších jadrových katastrof sveta. Kto presne spravil chybu a kde? Na to neexistuje len jedna odpoveď.

Poďme pekne po poriadku a povedzme si tie najhlavnejšie: Po prvé, test nevykonávali odborníci, ktorí pôvodne mali. Dostala ho robiť nočná zmena, ktorá naň nebola pripravená.

Výkon reaktora spadne nočnej zmene až pod bezpečnostný limit, no vedúci inžinier Ďatlov údajne prikazuje, napriek tomu, v teste pokračovať. Špekuluje sa, či a aký tlak bol na Ďatlova vyvíjaný z vyšších miest, aby tento povinný test už konečne vykonal. Nesplnenie tohto nariadenia by mohlo mať vtedy v Sovietskom zväze nemalé následky, možno aj preto Ďatlov zopárkrát nariadil pokračovať, hoci už podľa predpisov mal test zastaviť.

Výkon reaktora im spadne tak nízko, že im v podstate skape – nevyrába energiu. Podľa bezpečnostného protokolu by takýto „off reaktor“ mal byť teraz aspoň na 24 hodín odstavený, nech sa s ním nijako nenarába. No záznamy opäť spomínajú Ďaltova, ktorý zdochnutému reaktoru nechce dať oddýchnuť a nariadi zvyšovanie jeho výkonu. Údajne namietajú aj niektorí pracovníci, no márne. Zvyšovanie výkonu takého zmäteného a otráveného reaktora sa im ale nepodarí udržať – jednoducho sa už nespráva ako zvyčajne.

No definitívna bomba nakoniec ešte len príde. Zasunutie takzvaných havarijných tyčí, na ktoré sa možno Ďatlov spoliehal, malo byť poslednou záchranou, ak sa situácia vymkne z pod kontroly. Ich úlohou je rýchlo odstaviť reaktor. Niektoré správy písali o tom, že sa tieto tyče nezasunuli v tomto nie bežnom stave reaktora správne, no viac sa narába s teóriou, že špičky týchto tyčí boli (údajne vďaka lepšej cene) v týchto elektrárňach z grafitu a nenaplnené/ čiastočne duté – a to spôsobilo opačný efekt, než malo, namiesto zastavenia reaktora sa ešte viac zvýšil jeho výkon.

Takže legendárne tlačidlo AZ-5, ktoré malo prípadnú skazu vždy zastaviť a zasunúť havarijné tyče, nie len že nezafungovalo, ale spravilo presný opak. O tomto ale nemohli pracovníci elektrárne, ani spomínaný Ďatlov, vedieť. Tu spravil chybu niekto iný, niekto, kto tieto grafitové špičky navrhol a neoboznámil o nich poriadne vedúcich elektrárni.

Zhrňujúco teda povedané, že chybu urobil ten, kto prikázal týmto nie na to pripraveným ľuďom spraviť v noci test reaktora. Chyby spravili títo nie dobre pripravení, čo test robili i ten, čo im tam počas toho velil a nedodržal protokoly (nezastavil test, keď už zastaviť mal). A chybu spravil aj ten, čo navrhol toto akoby záchranné koleso „AZ-5“ a chyba bola aj v systéme komunikácie, že o grafitovej špičke a jej prvotnom účinku (min. na istý čas/ v prvom okamihu výkon nezníži, ale naopak zvýši) konkrétni zamestnanci a inžinieri ani len nevedeli. Neúmyselne, nevedome, tak stlačili rozbušku pri náloži, ktorú si najskôr svojimi chybami sami nachystali.

„Komunistický spôsob vládnutia bol založený na tom, že každá skupina vedcov vedela len kúsok informácie,“ spomínala v rozhovore pred Lidovky.cz česká predsedkyňa Štátneho útvaru pre jadrovú bezpečnosť Dana Drábová.

Séria týchto chýb viedla ku katastrofe, ku dvom nepredstaviteľným výbuchom. Prvý z nich nemal problém vyhodiť 1200-tonový kryt reaktora a preraziť s ním strechu. Druhý výbuch bol ešte silnejší a prirovnávajú ho k výbuchu niekoľkým stovkám ton známej výbušniny TNT. Tieto explózie uvoľnili cestu dostať sa smrti (radiácii) do ovzdušia... a pravá skaza ešte len začína.

Keď je smrť vo vzduchu, pošli deti na kolotoč

Medzi prvými, spolu s niektorými zamestnancami elektrárne, ktorých radiácia už o pár dní pripraví v mukách o životy, budú k výbuchu privolaní hasiči. Tí samozrejme netušili, do čoho prišli a hasili požiar bez ochranných oddevov, pričom kúsky vysoko-radioaktívneho jadra mali doslova pod nohami.

A nič po celý deň – 26. apríla – nevedeli ani obyvatelia neďalekých mestečiek. Mesto Pripiať je doslova za rohom elektrárne, čo by kameňom dohodil. Žili tu zamestnanci, aj vysoko-postavení danej elektrárne. O pár dní mali v tomto meste slávnostne otvoriť zábavný park s veľkým, ruským kolesom a autíčkami. Zrejme preto, aby zabránili panike medzi ľuďmi, prišlo nariadenie, aby park vyskúšali predčasne – v deň výbuchu. Takže zatiaľ čo už hodiny a hodiny unikala smrteľná radiácia do ovzdušia, poslali tu deti na ruské koleso. Bola to jeho prvá i posledná jazda. Dnes je známym symbolom tohto opusteného mesta.

A koľko obetí si teda vyžiadal výbuch reaktora a uniknutá radiácia? Podľa oficiálnych údajov Sovietskeho zväzu len 31. Ak nás história niečo naučila, tak to, že Sovietskemu zväzu – ktorého zavedený systém, fungovanie atď. tiež ma ruky v katastrofe – je v tomto prípade až smiešne veriť. Presné počty obetí známe nie sú a ťažko určiť, koľko ľudí zomrelo na radiáciu, ktorá sa rozniesla po celej Európe (a Sovietsky zväz to chcel utajiť). Mnohé správy hovoria o tisícoch ľudí, ktorí mohli na následky černobyľskej havárie zomrieť. Úprimný klobúk dolu a vďaka všetkým, čo sa na rýchlom zatavení tejto neviditeľnej smrti podieľali.

Fotografie & text

František Fefe Kekely