Ukrajina je už niekoľko týždňov jednou z hlavných tém médií po celom svete. Hovorí sa o hrozbe vojny, čo vyvoláva dosť mylný pocit, že tam bol doteraz mier – rozhodne nie, táto krajina si už niekoľko rokov prežíva svoje!
Aby to človek pochopil, stačí mu myslím prísť do Kyjeva.
Bol som v ňom aj pred 2 rokmi, odtiaľ som sa následne vybral do Černobyľu. Kto by si chcel prečítať o Kyjeve a Černobyle skôr z cestovateľského hľadiska, ako si spraviť obhliadku mesta a ísť jednoducho do Černobyľu, ako taký výlet prebieha, nájde to v tomto článku, ktorý som vtedy napísal:
Tento článok bude skôr o pocitoch, o tom, čo sa tu posledné roky deje a ako to vnímajú Ukrajinci.
Do ukrajinského hlavného mesta Kyjev som nedávno cestoval opäť, pozvali ma tam ako novinára (áno, píšem aj pre médiá) na Diia Summit, čo je miestna technologická konferencia, na ktorej Ukrajinci predstavili svoju vylepšenú aplikáciu a webový portál Diia.
Zdá sa, že naši východní susedia si namiesto chodenia po úradoch dokážu elektronicky vybaviť oveľa viac vecí než my, ale o tom teraz nejdem písať.
Na summite mimochodom vystúpili aj predstavitelia Ukrajiny, takže som mohol naživo sledovať rečnenie prezidenta Volodymyra Zelenskyho, premiéra Denysa Šmyhala či mladého ministra digitálnej transformácie Mykhaila Fedorova, ktorý zožal počas príchodu na pódium naozaj obrovský potlesk. „Všetci ho milujú,“ zareagovala na môj začudovaný pohľad mladá Ukrajinka.
Ku koncu konferencie som sa pomaly vybral do mesta, zaspomínať a vychutnať si čaro Kyjeva. Presunul som sa kyjevským metrom, z ktorého na mňa dýcha duch sovietskych čias a ktoré zároveň slúži ako úkryt, napríklad v prípade bombardovania.
Maidan alebo „Euromaidan“ a kľúčové udalosti z rokov 2013/2014
Spolu s kolegom, ktorý bol v Kyjeve prvýkrát, sme vystúpili kúsok od Maidanu Nezalezhnosti (Námestia nezávislosti), kde sa na prelome rokov 2013 a 2014 konali za účasti zhruba 400 000 ľudí obrovské protesty proti vláde prezidenta Viktora Janukovyča, ktorý vtedy ušiel do Ruska, čím pre mnohých akoby potvrdil, komu skutočne slúžil a kam patril.
Protesty sa nezaobišli bez pouličných bojov, dokonca streľby a vyžiadali si aj niekoľko ľudských životov.
Viacerými sú označované za začiatok nového proeurópskeho smerovania Ukrajiny.
Nájsť pripomienky týchto udalostí a pamätníky obetí Maidanu (prezývaného aj „Euromajdan“) tu nie je žiadny problém, je ich tu hneď niekoľko a nielen na tomto námestí.
Po maidanských protestoch Rusko svojimi „neoznačenými mužíkmi“ zobralo Krym a vypukli boje na východe krajiny.
Ešte pred vyše 2 rokmi – keď som tu bol naposledy – bol v centre Kyjeva aj kalendár, kde sa každý deň značilo, koľko civilistov a koľko ukrajinských vojakov daný deň padlo na východe krajiny.
Od Maidanu Nezalezhnosti sa vždy rád vyberiem miernym kopcom hore na ulicu „Volodymyrska,“ kde sa ocitnete medzi dvoma krásnymi, známymi kyjevskými chrámami – sv. Sofie a sv. Michaela.
Múr „padlých obrancov v rusko-ukrajinskej vojne
Odporúčam pozrieť oba, no v tomto článku chcem spomenúť hlavne sv. Michala, pri ktorom sa nachádza dlhý múr plný fotografií „padlých obrancov Ukrajiny v rusko-ukrajinskej vojne.“ Ide o smutný obraz toho, čo sa u našich susedov posledné roky (od Maidanu, 2014) deje.
Ak sa o tomto konflikte v našich slovenských médiách sem-tam nejako hovorilo/hovorí a píše (zo začiatku sa hovorilo veľa, potom čoraz menej), tak sa používa výraz, že Ukrajinci bojujú na východe svojej krajiny s „proruskými separatistami.“
Rusi oficiálne odmietajú, že by na východe Ukrajiny bojovali a posielali tam svojich vojakov, hoci existuje niekoľko dôkazov, že to robia – tu je jeden z mnohých, pre ďalší si napríklad zadajte do Google meno Dorži Batomunkujev. Ani logicky to aspoň pre mňa nedáva zmysel, ako by tam mohla nejaká rebelská banda bez pomoci a podpory tak dlho bojovať. Nemohla.
Nedávno som narazil aj na knihu s názvom Donbas od Slováka Tomáša Forróa, ktorý bol na oboch stranách konfliktu. Aj v nej sa jasne píše, ako po Ukrajincoch strieľali Rusi, ruská armáda, dokonca ich ostreľovala priamo z ruského územia.
Ako vidno aj na spomínanom múre, Ukrajinci na oficiálne priznania či nepriznania Moskvy kašlú, sami asi najlepšie vedia, s kým bojujú, preto tam nie je žiadne „padlých... vo vojne s proruskými separatistami,“ ako v našich médiách, ale priamo napísané „v rusko-ukrajinskej vojne.“
Na fotkách vidím aj ženy. Mnohí títo mŕtvi chalani sú podstatne mladší než ja, je to naozaj smutný pohľad.
Od mojej poslednej návštevy Kyjeva v úvode roka 2020 bohužiaľ pribudol ďalší nový blok múru fotografií. Dúfam, že keď tu prídem najbližšie, tento už ostane posledným. No úprimne, klamal by som, keby poviem, že tomu naozaj verím.
Mojou obľúbenou pamiatkou neďaleko odtiaľto je aj Zlatá brána z 11. storočia, kedy bola Kyjev hlavným mestom Kyjevskej Rusi. Moskva v tých časoch ešte ani neexistovala!
Vždy si tu pripomeniem historický význam Kyjeva, ktorý je matkou nie len Ukrajiny, ale môžeme povedať, že aj matkou a kolískou dnešného veľkého Ruska.
Vytri si riť s Putinom
Dnes sú vzťahy medzi týmito príbuznými národmi... nuž, od dobrých majú určite veľmi ďaleko, veď videli ste tú stenu.
Svedčia o tom aj naše rozhovory s miestnymi na ulici či napríklad suveníry, ktoré tu ponúkajú. Niektorí možno nemajú problém so samotnými Rusmi, ale s Putinom určite:
Rozhodli sme s kolegom spraviť aj minianketu na ulici, že oslovíme nejakých okoloidúcich a opýtame sa na ich pohľad na súčasné diania. Hneď prvý mladík bol polovičný Rus a polovičný Ukrajinec, ktorý v skratke skritizoval Rusko i Západ, túto našu minianketu nájdeš tu:
Viackrát som čítal komentáre pod takými anketami, že to im novinári isto za to zaplatili, aby niečo zlé na Rusko povedali. Určite.
Zopár Slovákov si len nedokáže priznať, že nie každý miluje Putina ako oni.
Pravdou je, že sme skôr museli vymazávať a zostrihať drsné a z nášho pohľadu až príliš nenávistné výroky na Putinovu adresu, napríklad, že ak by ho niekto zastrelil, svet by bol krajším miestom – áno, toto nám normálne do kamery povedal Ukrajinec na námestí.
Nedali sme to tam, lebo ako hovorím, prišlo nám to príliš a nechceme ešte viac víriť nenávisť, no je to pre mňa ukážka, ako to vnímajú a ako sa cítia minimálne niektorí Ukrajinci a aspoň tu vo svojom blogu to môžem pre priblíženie situácie a nálad spomenúť
„Iba otvorene povedal to, čo si myslia aj ostatní, a nie len Ukrajinci, ale napríklad aj Gruzínci, Bielorusi a ostatní,“ hovorí mi moja kamarátka z Ukrajiny, žijúca na Slovensku, keď som jej po príchode domov toto vyjadrenie ukázal.
Ak by mal niekto potrebu mi písať, že si vymýšľam, toto vystrihnuté vyjadrenie mám pochopiteľne stále k dispozícii, a nie len to, stačí napísať.
Spomienka na Stalinom vyvolaný hladomor a ochrankyňa krajiny
Mojim posledným miestom, na ktoré vás chcem v tejto foto-reportáži zobrať, je chrámový alebo skôr kláštorný komplex s jaskyňami a múmiami (pochovanými mníchmi) – Kyjevsko-pečevská larva. Ide o naozaj veľmi zaujímavú pamiatku, ktorá jej aj na zozname UNESCO.
Aj tentokrát som si pomohol metrom a vystúpil na zástavke Arsenalna, ktorá je mimochodom považovaná za najhlbšie umiestnenú stanicu metra na svete – je 105 m pod zemou.
Cestou ku spomínanému chrámovému komplexu prechádzam okolo Národného múzea „of the Holodomor Genocide“, teda „hladomorskej genocídy“. Ide o spomienku na milióny mŕtvych Ukrajincov, ktorí zomreli v 30. rokoch 20. storočia počas veľkého hladomoru, ktorý vyvolal Josif Stalin.
Stalin sa snažil zničiť súkromné poľnohospodárstvo a premeniť ho na štátne, takzvané kolektívne. Mnoho ukrajinských farmárov sa bránilo vzdať svojej pôdy a tak sa stali v očiach sovietskeho / stalinovho režimu jeho nepriateľmi. Množstvo z nich bolo za trest poslaných aj so svojimi rodinami na Sibír.
Súdruhovia týmto nedobre naplánovaným zásahom spôsobili nedostatok obilia a jedla. „Stalin potom nariadil ukrajinským roľníkom zhabať aj to málo, bolo to skonfiškované ako trest za nedodržanie kvót,“ venoval sa bližšie tejto téme napríklad History.
Súčasná situácia – trvajúca v podstate už niekoľko rokov – rozhodne nie je jedinou, ktorej sa darilo naštrbovať vzťahy medzi Ukrajincami a vedením v Moskve. Ukrajinský hladomor je taktiež jednou z nich, na ktorú sa tu nezabúda.
Tu, od Kyjevsko-pečevskej larvy a s pohľadom na vysokú sochu Matky vlasti, ktorá sa týči nad Kyjevom a mohutnou riekou Dneper, sa s vami z Kyjeva opäť lúčim.
Hoci túto sochu postavili ešte v časoch Sovietskeho zväzu, Ukrajinci jej dali vlastný význam – je to ochrankyňa Ukrajiny a celého tohto mesta.
Milióny obyvateľov Kyjeva a desiatky miliónov Ukrajincov dúfajú, že si svoje poslanie bude robiť dobre, v najlepšom prípade by ale bolo, ak by jej meč a štít nebolo treba vôbec.
Ukrajina si toho podľa mňa za posledné roky odžila viac než dosť.
Text & fotografie:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
