Do sveta vyrazil hneď po páde železnej opony – videl obrovský rozdiel medzi životom v Československu a na Západe?

Neskôr sa vybral verejnou dopravou a stopom z Bratislavy až do Himalájí. Ako spomína na jednotlivé krajiny a ľudí na tejto ceste? Kde ho nechali prenocovať a najesť sa zadarmo a kde sa s niečím takým nestretol?

Čo ho sklamalo u severoamerických Indiánov a ktoré časti človeka mu v kmeni ľudožrútov opísali ako tie najchutnejšie?

O tom, ale aj o cestovateľských tipoch – kam by si mal vyraziť, kým nie je neskoro – som sa porozprával s veľmi skúseným dobrodruhom Jozefom Teremom, ktorý založil jeden z prvých cestovateľských portálov na Slovensku – Dobrodruh.sk, taktiež prvú cestovateľskú kaviareň, ktorú môžeš navštíviť v Bratislave (s názvom Dobrodruh.sk), a nedávno vydal o svojich cestách aj prvú knihu, ktorú ti v prípade záujmu určite veľmi rád pošle.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Hneď ako padla železná opona a odomkli sa nám dvere do sveta, si doň vyrazil. Tieto prvé, zvláštne cesty opisuješ aj vo svojej knihe.
Veril si pred rokom 89, že raz na vlastné oči uvidíš taký obrovský ku sveta?

Nad tým som vôbec ani neuvažoval. Bol som dieťa. Nevnímal som až tak tragicky vtedajšiu politickú ani spoločenskú situáciu. Narodil som sa do toho režimu a nič iné som nepoznal. Ak mám povedať stručne a jasne: Ani som si s tým nelámal hlavu.

Bol naozaj veľký rozdiel medzi životom tu v komunistickom Československu a životom na Západe, ktorý si po páde režimu okamžite preskúmal?

Toto by ti ešte lepšie opísali chalani, ktorí majú napríklad o desať rokov viac ako ja.

Chápem, že pre dnešných mladých ľudí ide o veľmi ťažko predstaviteľnú vec...

Pre nás, čo sme sa v komunizme narodili, to bol skutočne obrovský rozdiel. A najmä pre takých, ktorí sme aj reálne na západ hneď po tom otvorení hraníc chodili individuálne cestovať a spoznávali tamojšie pomery.

Možno takí, čo sedeli doma, to až tak citlivo nevnímali. Napríklad my v Bratislave sme vždy chytali aj rakúsku televíziu. Čiže aspoň vizuálne sme vedeli, ako sa žije na západ od nás. Dokonca, napríklad z Devínskej Kobyly je veľmi dobre do Rakúska aj vidno. Čiže, mali sme predstavu, že svet o niekoľko kilometrov od nás je úplne iný.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

A Porovnať tieto dva svety? Skúsim uviesť príklad. Pozri si film z roku 1995 a predstav si, že žiješ v tej dobe. Potom sa behom jedného dňa presuň do súčasnosti. Tak asi takýto pocit sme mali vtedy z toho aj my.

Úprimne, dosť ma pobavila vaša skúsenosť s neznámym chlapíkom, ktorý vám ponúkol nocľah v Benátkach a potom na byte chcel s vami nafotiť homosexuálne akty.
Ako na to spomínaš a neodradila vás trochu táto skúsenosť, že tu im šibe, poďme radšej domov?

Vôbec. Niečo takéto nám nenapadlo ani na chvíľu. On to iba skúsil. Okrem tohto pokusu bol ale úplne v pohode, nešla z neho žiadna agresivita alebo dotieranie, Nestupňoval napätie. Práveže ľudia na západe boli skoro všetci ku nám veľmi prívetiví.

Skôr by som povedal, že v tej dobe šibalo ľuďom u nás. Pilo sa oveľa viac alkoholu, bežná bola agresivita, mafia, Bratislava bola večer podstatne viac nebezpečná ako dnes. Násilie na uliciach alebo v podnikoch bolo naozaj bežné. To sa s dneškom nedá ani porovnať.

Aj dnes – v dobe internetu a množstva ľahko dostupných informácií – sa stretávam s tým, že ľudia majú dosť skreslený a nepresný pohľad napríklad o Afrike a v podstate hocijakej časti sveta.
Vtedy tých informácií bolo zrejme ešte oveľa menej. Dalo by sa povedať, že svet bol veľkou neznámou a skoro nikto nevedel, ako sa žije v iných kútoch sveta?

Takí, čo nikam necestujú a iba preberajú nejaké informácie, takí sú zo všetkých najmúdrejší. V živote by nešli do Albánska, lebo tam sú predsa len drogoví díleri, rovnako tak aj ľudia v Kosove. Rumunsko sú samí Rómovia. V Rusku podľa niekoho nič nie je a Poľsko sú iba trhy.

Veľa ľudí u nás ma čarovnú schopnosť vidieť všetko negatívne, ba až povýšenecky. Ľudia s reálnymi cestovateľskými skúsenosťami už ale vedia, ako sa žije vo svete.

Takí, ktorí iba preberajú určité informácie, nemajú šancu vyhodnotiť život napríklad Afričanov alebo vyššie uvedených národov. Či sú veselí alebo smutní, príjemní alebo nebezpeční...

Aj dnes často píšu do rôznych médií články ľudia, ktorí tiež sami necestujú, neboli na daných miestach a iba spracujú nejaké informácie z internetu. A ešte k tomu niekedy výlučne podľa toho, aký politický či iný názor má dané médium a akú skupinu tvoria jeho čitatelia.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Vtedy bolo tých informácií vo svete určite viac ako u nás. Celý svet nepretržite slobodne cestoval, obchodoval, turizmus fičal na plné obrátky. My sme sa hrali na malom piesočku. Krajiny východného bloku boli uzavreté.

Ľudia od nás pochopiteľne nemali také informácie ako ľudia zo západu. Hoci napríklad takí Poliaci, tí boli myslím všade už aj za bývalého režimu. A ľudia zo západu zase až tak reálne nevedeli, ako sa žije u nás. Bola to zvláštna doba, no nemyslím si, že pre bežného Angličana bol svet až tak veľkou neznámou ako pre nás.

Slobodné národy mali v tej dobe, čo sa týka praktických info o cestovaní, celkom prehľad. No zaujímavé napríklad je, že my sme zase mali väčší prehľad o zemepise, dejepise a prírodných vedách ako naši rovesníci zo západu. Školstvo ako keby bolo v tej dobe u nás na vyššej úrovni.

Spomienky na Mauritániu
Teraz som sa vrátil z Paríža. V podstate som pred cestou skoro nič nepozeral – kde sa čo nachádza a ako sa tam dostanem, lebo som vedel, že keď budem chcieť niečo nájsť, zapnem dáta, Google Maps a dovedie ma to kde len chcem.
No po 89 ste si tak pomôcť nemohli. Ako ste sa orientovali v mestách a skús trochu porovnať to cestovanie kedysi a dnes?

Presne tak to dnes je. Netreba s tým vopred strácať čas. My sme sa vtedy orientovali klasicky – na základe mapy. Vždy sme si zohnali mapu mesta, ktoré boli bežne dostupné v rôznych turistických info centrách. A na základe info z mapy sme sa pohybovali po meste. Bolo to úplne v pohode. Práveže sa mi to aj páčilo.

Často sme tak objavili aj zákutia, kam by nás už dnes vietor bežne nezavial. A mal si možnosť spoznať mesto reálne, často aj cez okrajové štvrte, kam turista nezablúdi. Napríklad v Paríži sme sa tak ocitli aj vyslovene v štvrtiach, kde sme boli jediní belosi široko ďaleko. Bol to zrazu úplne iný Paríž, ale malo to svoje čaro.

Myslím, že klasické mapy majú dodnes svojich fanúšikov.

Jozef sa nestratil ani keď išiel autom z Bratislavy až do Senegalu.
Dnes cestuje skoro každý, aj vďaka tomu, že je to jednoduchšie. Často sa ale stretávam s tým, že daný človek o tom mieste, kde bol, skoro nič nevie – niekedy ani hlavné mesto či akým jazykom sa tam hovorí.
Dá sa podľa teba takýto človek, ktorý si kúpi letenku, urobí xy fotiek, možno i pozrie jednu-dve pamiatky, nazvať „cestovateľom“?

Jasné, že nie. Slovíčko cestovateľ je dnes už tak veľmi sprofanované, že úplne stratilo svoju váhu a vážnosť.

To, čo spomínaš vyššie, je úplne bežný dovolenkár, žiaden cestovateľ.

Ale ani ja v podstate nie som cestovateľ, ale človek, ktorý rád spoznáva svet. Celkovo som sa nikdy nepovažoval za cestovateľa. Mne bola vždy viac bližšia turistika, hory, skôr dobrodružné spoznávanie.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Ako by si teda definoval cestovateľa?

Hm... Keď sa nad tým zamyslím, nie je to až tak jednoduché. Cestovanie by som definoval ako činnosť, kde aspoň na jeden či dva týždne vystúpiš zo svojej komfortnej zóny a spontánne, bez pevnej organizácie a významnejšieho využitia globálnych výdobytkov, na vlastnú päsť, spoznávaš svet.

A ten, kto takýmto spôsobom žije, cestuje a presúva sa dlhodobo – napríklad niekoľko mesiacov, tak to je podľa mňa cestovateľ.

Veľmi dobre sa mi čítala vaša cesta verejnou dopravou (autobusy, vlaky) i stopom z Bratislavy až do ďalekých Himalájí, kde ste išli cez Kurdistan, Irán, Pakistan a Indiu.
Podľa mňa veľa ľudí by do tých krajín nešlo pozrieť ani letecky a nie to stopom či miestnym autobusom.
Zopakoval by si si takúto cestu aj dnes, alebo si si už toho nepohodlného trmácania užil dosť?

Dobrá otázka. Veľakrát som sa takto trmácal v nepohodlných autobusoch a prebíjal. No v podstate, aj moje posledné cesty boli veľmi podobné.

V štýle môjho cestovania sa toho až tak rapídne veľa nezmenilo. Aj v súčasnosti sa dosť často trmácam v rôznych autobusoch, offroad autách, na koňoch, pešo... Spím v stane, pod širákom, u domácich ľudí, v lese a podobne. Necestujem nijako luxusne.

Mňa to tak baví. Takýto punkerský štýl je podľa mňa najlepší na zážitky.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Rozdiel je ale v tom, že teraz by som si takú cestu nezopakoval z časových dôvodov. Na niečo také treba mať aspoň 2 mesiace, aby to chytilo správny náboj a naplnilo svoju prapodstatu. To znamená spoznať okolie a špecifické veci prostredia, v ktorom cestuješ a v ktorom sa pohybuješ. Jednoducho povedané: Vžiť sa s okolím.

V súčasnosti na tak dlhú dobu určite nemôžem odísť z domu, kvôli rodine a aj iným povinnostiam.

Takže rozhodne by som si takú cestu zopakoval s veľkým nadšením, no teraz sa momentálne nedá.

Ale vek v tomto nehrá úlohu, takže sa teším na budúcnosť.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Ak sa nemýlim, Pakistan je krajina, kde je ročne najviac teroristických útokov na svete a bez pochýb hovoríme o jednej z najchudobnejších krajín toho regiónu.
Ako na Pakistan spomínaš ty?

Pakistan ma nebavil. V tom období som sa na tejto ceste už cítil značne vyčerpaný, fyzicky aj psychicky. Predsa len, žiť niekoľko týždňov skoro presne tak isto ako bežný chudobný Pakistanec nie je sranda. A ani mi nevyhovovala tamojšia kultúra. Nebolo tam veselo. Chýbalo mi pivo, odreagovať sa (smiech).

Niekde v autobuse vám hovorili, že sem-tam tu nejaký autobus unesú a požadujú výkupné... To bolo práve v Pakistane?

Áno, na juhu krajiny v púštnej oblasti Balúčistán. V tej dobe sa tam takéto veci sem-tam stali.

Takže keby sa ťa opýtam, či odporúčaš túto krajinu navštíviť, čo by si mi povedal?

Jasné, že odporúčam. Veď práve, ak je človek dobrodruh, toto sú krajiny, kam treba vyraziť.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Ako spomínaš na tunajších ľudí? Spomenúť môžeme všetkých z tej cesty – Turkov, Kurdov, Iráncov, Pakistancov i Indov.

Turci, Kurdi a Iránci – fantastickí a pohostinní ľudia. Dali najesť, napiť, porozprávali sa, ponúkli ti ubytovanie a to zadarmo!

Na Pakistancoch som už pohostinnosť nebadal. Nikto ťa ničím neponúkol, ani nevolal prespať. Za všetko už bolo treba platiť. Normálny obchodný vzťah bolo cítiť všade. Možno to bolo tým, že Pakistan bola v tej dobe skutočne veľmi chudobná krajina.

A Indovia? Tí boli niekde v strede cesty medzi Iráncami a Pakistancami. Väčšina to brala obchodne a chcela z nás vytĺcť čo najviac, no boli aj situácie, keď Indovia nezištne pomohli, ponúkli, pohostili.

Celkovo by som povedal, že ľudia sú v drvivej väčšine všade v pohode. Iba niektoré národy majú sem-tam isté špecifické črty a návyky.

Si študovaný etnograf a historik, pre teba to muselo byť ako poslať zoológa na safari.

Tomu ver. Každý deň dostali moje vnemové bunky riadne zabrať. Toľko národov, zvykov, rôznych tradícií... Cítil som sa ako ryba vo vode.

Aj v knihe viackrát spomínaš, ako sa tá a tá krajina od tej cesty v 90. rokoch zmenila.
Skús aj teraz povedať nejaké konkrétne príklady – ako sa za tie desaťročia napríklad zmenila India či Gruzínsko?

Zase až tak veľmi sa krajiny myslím nemenia. Ľudia sa modernejšie obliekajú, skoro všetci majú mobilné telefóny, obchody sú luxusnejšie a po cestách jazdia novšie autá.

Napríklad v Indii už zmizli z ulíc miest všadeprítomné potulujúce sa kravy. Takisto sa už nejazdí na streche vlakov. A na uliciach je menej bezdomovcov. Nie je ich tak vidno. Hoci tam, to neboli ľudia, ktorí prišli o strechu nad hlavou, ale často ľudia, ktorí sa už na ulici doslova narodili a sú tam celí život.

Všetko má síce trošku novšie „šaty“, no stále je to tá istá dobrá stará India. Plno odpadkov, hluk, smrad, teplo a stále veľa rôznych ľudí na ulici.

Zlatý chrám Sikhov v indickom meste Amritsar, v ktorom Jozef na svojej ceste 3 dni „umieral“ a liečil sa.

A Gruzínsko? Hlavne oveľa viac turistov. Lepšia infraštruktúra. Moderní mladí ľudia. No popri tom sa zachovali staré chrámy, staré uličky či typické dediny s kamennými stavbami.

Podľa mňa najviac sa menia mestá ako napríklad Bratislava, kde je skutočne mohutná nová výstavba. Alebo centrum Berlína, kde sa medzi východnou časťou a západnou postavilo obrovské množstvo budov. Celkovo na miestach, kde už nie je čo postaviť, zmena až tak markantná nie je. Tam, kde možnosť stavať je, tam sa menia veci rýchlejšie.

Zmenili sa teda výrazne aj európske krajiny? Ktoré najviac?

Najmä tie východoeurópske. Tie sa zmenili riadne. Komunistické budovy buď dostali nový nádych alebo ich zbúrali. Vznikla nová infraštruktúra, nove turistické strediská, obyvatelia prijali iný životný štýl. Rýchlo si zvykli na výdobytky západu.

Raketovo sa mení Rumunsko, Albánsko, ale aj Bulharsko. V neposlednom rade aj Slovensko. Skutočne, zoberme si výstavbu v Bratislave, nové aquaparky, množstvo lyžiarskych stredísk, rôzne motoresty popri cestách, nové ubytovacie zariadenia... Myslím, že v nemalej miere sa v podstate zrekonštruovali celé Tatry.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Mám dojem, že každý známejší cestovateľ či v tvojom prípade dobrodruh má istú nepríjemnú príhodu – ktorú napríklad prezradil v nejakom rozhovore – a tá sa s ním tiahne aj do ďalšieho rozhovoru. 😀
Mňa sa napríklad všade pýtajú na incident s nožíkom, ktorý mi počas prepadu držali na krku v juhoafrickom Kapskom Meste.
U teba sa mi tiež nedá nespýtať na jeden tvoj známy incident, ako deti/vnuci ľudožrútov po tebe strieľali lukom. Ako to celé začalo, vyzeral si chutne?

Takéto príhody slúžia často iba na lepšie zviditeľnenie článkov, lebo ľudia chcú čítať pikošky. Kedy ti išlo o život, kedy si sa najviac bál a podobné otázky sú dnes súčasťou skoro každého rozhovoru.

Najradšej by som odpovedal, že ja som nechodil na cesty preto, aby som sa bál o život a ani som takéto situácie nikdy nevyhľadával. Nie som predsa žiadny profesionálny vojak.

Najhoršie príhody mám ja zo Slovenska. Tu som sa x-krát pobil v krčme na dedine, veľakrát som musel utekať pre miestnymi junákmi len preto, že mám iný prízvuk. Ale to nikoho nezaujíma. Každý chce počuť pikošky z iných kútov sveta.

No realita je taká, že ľudia vo svete sú väčšinou veľmi pohostinní. Samozrejme, aj tu za tie roky nastali rôzne situácie, ťažko sa tomu dá vyhnúť. Ale s tým asi ráta každý, kto ide na vlastnú päsť do takej Južnej Ameriky alebo Afriky.

K tej streľbe s lukom. Áno, trošku si po mne deti zastrieľali. Najprv mi dávali tesnotky okolo hlavy a postupne sa dostali do švungu. Keď som začal utekať, tak rozradostene pálili šípy okolo mňa. Bola to z ich strany hra, hoci dosť na nervy. Cítil som sa presne rovnako ako pózer pre vrhača nožov. Lietalo to všade okolo mňa. Chcelo to pevne nervy alebo útek. Zvolil som si útek.

Pokiaľ viem, dostal si tam aj recept, ktoré časti ľudského tela sú najchutnejšie. Prezradíš nám toto kulinárske tajomstvo?

Áno, to je fakt. Vraveli, že ich dedovia mali najradšej dlane, predlaktia a stehná – najmäkšie časti tela. To vraveli s úplnou vážnosťou. Myslím, že tomu môžeme veriť.

Máš veľmi rád severoamerických Indiánov...

Odmalička. Fascinuje ma ich história. Prešiel som asi 15 – 20 indiánskych rezervácií rôznych kmeňov v USA – Apačov, Lakotov, Irokézov, Čerokijov, Čiernonožcov, Čejenov a ďalších. A nie je to dobrý pohľad na to, ako v súčasnosti žijú tieto kedysi hrdé národy. Je tam veľa alkoholu, napätia a aj drog.

Precestoval si toho naozaj veľa.
Keby sa ťa človek opýtal: „Kam by som sa mal ísť pozrieť?,“ čo by si ako skúsený cestovateľ/dobrodruh odporučil, že toto pred smrťou z nášho sveta treba vidieť (resp. zažiť)?

Každého láka niečo iné. Niekto je na pamiatky, niekto je na prírodu, iného zase láka gastronómia. Nedá sa takto jednoznačne niečo odporučiť.

Ja by som to povedal takto: Choďte do krajín, ktoré sa najrýchlejšie menia, kde ešte možno zažiť niečo pôvodné a autentické. V USA sa už toho veľa nezmení, asi ani vo Francúzsku alebo v Londýne. Ale zažiť originálnych kirgizských pastierov, Berberov v Afrike, alebo indiánov v kroji na náhornej plošine v Bolívii, to sa asi oplatí vidieť.

Veľmi rád chodíš aj po Slovensku, vedel by si dať nejaký pekný tip na výlet aj v rámci našej krajiny?

Sú ich desiatky alebo stovky. Napríklad na tvoje rodné Kysuce. Prídem za tebou a stratíme sa v lese. Nato sa veľmi teším.

Je v pláne ďalšia kniha?

Ťažko povedať. Podľa toho aká bude odozva na túto aktuálnu knihu. Ak bude reakcia dobrá a ľudia by mali záujem čítať aj pokračovanie mojich zážitkov, to by bola motivácia, ktorá sa nedá odmietnuť.

Na záver, nejaká rada mladším cestovateľom a dobrodruhom od skúseného Dobrodruha?
 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa Dobrodruh.sk (@dobrodruh_sk)

Je to veľmi jednoduché. Ak máš sen, choď si za ním. A hlavne pokoj, nič ti neutečie. Začať môžeš v akomkoľvek veku. Navyše, tento životný štýl pri správnom nastavení priorít nemusí nikdy skončiť. Niet sa kam ponáhľať. Mám aktuálne 48 rokov a som toho dôkazom.

Fotografie:
Jozef Terem
Dobrodruh.sk