Minulý rok sme odštartovali odporúčaniami skúsených slovenských cestovateľov a blogerov, kam sa ísť treba pozrieť (článok tu). Tento rok sme sa rozhodli kartu otočiť a spýtať sa na ich najväčšie cestovateľské sklamania!
Martin Navrátil, Travelistan.sk
Napíšem, kam by som sa v živote už nevrátil. KĽDR!!! O tej krajine môžeš čítať, pozerať dokumenty, ale skutočnosť je oveľa horšia!!! Tebe ako turistovi ukazujú len to pozlátku, hovoria ako všetko je tu krásne a veselé. Ale keď máš otvorené oči, vidíš, že toto je čistá Potemkinova dedina. Ľudia majú sklopené pohľady. Ty sa sám nemôžeš prejsť po uliciach a nemáš kontakt s domácimi. Prešiel som 175 krajín sveta, ale nikdy som nezažil niečo také smutné, bizarné a otrasné. Do KĽDR sa už nechcem vrátiť, kým sa to tam nezmení.
Anna Onderková, Trafam.net
Heron Island – Austrália. Tento len 20 hektárový ostrov ležiaci na Veľkej koralovej bariére, zhruba 80 km od pobrežia Austrálie, je tak výnimočný, že mi ho stačilo navštíviť len raz. Alebo, ako sa hovorí: prvý a posledný. Nájdete tu dokonalo biele pláže a na nich voľne pohybujúce sa korytnačky, prekrásne tyrkysové more a v ňom ďalšie korytnačky. Ostrov je v podstate prírodnou rezerváciou s jedinečnou faunou a flórou, kde sa dodržiavajú prísne ekologické pravidlá a cena izby za noc sa tu začína na 300 USD. Javí sa to ako taký malý luxusný raj, však? Ibaže na ostrove žijú tiež státisícové kolónie vtáctva a môj pár dňový pobyt na ňom bol od začiatku do konca bojom o prežitie. Trochu ako v známom Hitchcockovom horore. Okrem toho, tie vtáky vkuse všetko na ostrove „značkujú,“ takže sa tu pohybujete ako po mínovom poli. Akurát si nekontrolujete len pôdu pod nohami, ale aj oblohu nad sebou a kľučkujete. A keď nadránom tieto vtáky spustia škrekot, nepomôžu vám ani štuple do uší, ktoré tu hostí automaticky čakajú už pri príchode.
Jozef Terem, Dobrodruh.sk
Samozrejme, počas cestovania sa stretávam s miestami, ktoré ma očaria menej alebo vôbec. Či už z prírodného hľadiska alebo zhodou okolností nemám v danom momente šťastie na tých správnych ľudí, následkom čoho som v týchto krajinách zažil nepríjemné situácie, ktoré ovplyvnili môj celkový dojem. V minulosti mi k srdcu neprirástol Pakistan. Ale to bolo zrejme len preto, že som po tejto krajine cestoval skutočne drsným spôsobom a bolo to ešte dávno. Sprotivil sa mi aj Senegal kvôli šikane zo strany polície. Necítil som sa príjemne ani v Salvádore. Tam bola skutočne vyhrotená situácia z hľadiska bezpečnosti. Napriek tomu, ani o jednej krajine by som netvrdil, že sa do nej ešte nevrátim.
Tomáš Kubuš, Streetfoodhunters.com
Milujem región juhovýchodnej Ázie. Strávil som tam mesiace a stále sa tam túžim vracať. Najväčším sklamaním tohto regiónu sú pre mňa Filipíny. Mnohí v nich vidia raj, rajské ostrovy, krásne zákutia, prírodu a to všetko tam je, ale ak si porovnám Filipíny s Malajziou alebo Vietnamom, tak budú u mňa vždy na poslednom mieste. Neviem prečo, no Filipíny majú skrátka niečo, čo neviem popísať, no viem, že ma to nevie nadchnúť. Vrátil som sa znovu a potom ešte raz a pocit zostal rovnaký. Túlať sa večerným Bangkokom alebo Hanojom má svoje čaro, no večerná Manila je zvláštna, sledujúca tvoj pohyb a takmer nepriateľská. Ako milovník jedla a streetfoodu ma Filipíny a Manila sklamala aj na gastronomickom poli. Celý región je dokonalý gastronomický raj, až na tie Filipíny. Určite sa tam ešte vrátim, ale Filipíny sú zatiaľ sklamaním.
Zdeno Somorovsky, Firsttravelstep.com
Bolo to horúce leto v Andaluzii niekoľko rokov dozadu. Už viac ako dve a pol hodiny sme šoférovali k nejakej secret beach Bolonia. Naša predstava bola ako z tej fotografie – pár ľudí a zelená vegetácia. Keď sme tam dorazili, bolo natrieskane. Žiadna secret beach už neexistuje. Ďašlím „prekvapením“ bol aj palác Pena v portugalskej Sintre. Všetci ospevovali tento palác. Najskôr ma čakala dlhá rada na lístky. Potom dlhý rad na vstup. Miestnosti boli malé, vzduch vydýchaný a leto horúce. Z paláca som po 30 minút zutekal.
František Kekely, Travelers.sk
Nepovedal by som, že ide o veľké sklamanie, bo som veľa od tohto regiónu ani neočakával. Tušil som, ako to tam bude vyzerať. Skôr poviem, že pre mňa najmenej zaujímavou cestou v posledných rokoch bola cesta Perzským zálivom – po krajinách ako Kuvajt, Bahrajn, Katar a Spojené arabské emiráty. Navštívil som aj Omán v tomto regióne, ale ten je dosť iný a celkom ma zaujal, preto ho k tým vyššie menovaným nezaradím. Jediné, čo tu ako tak zachraňovalo situáciu, je fakt, že mi arabský svet už dávnejšie prirástol k srdcu a mohol som vidieť jeho ďalšiu tvár. No tu mi trebárs veľmi chýbala väčšia história, na akú sú som v arabskom svete zvyknutý a je jej pýchou – tu akoby dejiny začali až objavením ropy v 20. storočí. Aj kvôli tomu som tu ani zďaleka necítil takú dušu miest, akú má trebárs Istanbul, Jeruzalem či jordánsky Ammán. Taktiež aj čo sa prírody týka, táto oblasť sa vám týmto do pamäti isto príliš nezapíše. Piesočné duny, a ešte krajšie, majú aj iné končiny sveta – napr. Maroko či Namíbia. A prepych ropných peňazí, za ktoré sa tu stavajú mega-stavby na púšti – luxusné hotely, najvyššie budovy či veľké shoping centrá – zrovna nie je mojou šálkou kávy. Možno môj negatívny postoj ešte viac ovplyvnila cesta, ktorú som mal krátko pred Perzským zálivom – po mojom obľúbenom regióne Blízkeho východu: Svätá zem, Jordánsko, Libanon. A tieto tri krajiny to tým z Perského zálivu jednoducho z cestovateľského hľadiska dali riadne na prdel. Ale verím, že sto ľudí, sto chutí. 🙂
Pridaj komentár
