Možno ťa na našom Slovensku serie veľa vecí, politici, samotní ľudia atď. Aj tak sme neuveriteľní šťastlivci, že sme sa narodili práve v tejto krajine, kde nie je vojna, dá sa nájsť jedlo i voda. Sračky, ktoré prežíva veľká časť sveta, si ani nevieme predstaviť.

Tieto správy a príbehy mojich priateľov – všetko mladých a môžem povedať i veľmi šikovných ľudí, som sa vám rozhodol zverejniť z viacerých dôvodov.

Jedným z najhlavnejších je si uvedomiť, že napriek všetkým problémom Slovenska, môžeme byť nesmierne šťastní a vážiť si, naozaj si vážiť, kde a ako žijeme, lebo nie všetci ľudia majú takéto neuveriteľné šťastie. Po prečítaní tohto článku ti možno tvoje problémy prídu až absurdné.

Etiópiu som si zamiloval, ako možno žiadnu inú krajinu. Cestovať po nej bez preháňania a servítky môžem nazvať doživotným zážitkom, cestovateľským orgazmom a najlepšou cestou roka – možno i najlepšou cestou, na akú ma kedy vyslali.

Desiatky zaujímavých kmeňov, stará história, hory, miestny život, prírodné zázraky, aké si väčšina ľudí ani nevie predstaviť... dôvodov na titul „najlepšej cesty“ mám hneď niekoľko. Viac o Etiópii, z cestovateľského hľadiska, si môžeš prečítať v tomto článku:

Neuveriteľné kultúry – história – príroda – zábava – a stále echt Afrika. Toto je moja TOP krajina roka!

Vtedy mi ani nenapadlo, že sever tejto krajiny – ktorý ma bavil asi najviac – o niekoľko mesiacov zachváti vojna. Veď vzťahy s neďalekou Eritreou už boli dobré, dokonca premiér Etiópie za ukončenie sporov získal Nobelovu cenu za mier, a o krajine sa písalo ako o pozitívnom a rastúcom príklade aj pre iné štáty.

Keď som teda o niekoľko mesiacov po svojom príchode začal čítať zahraničné správy o napätí a bojoch, a najmä správy od svojich tunajších priateľov, nemohol som tomu uveriť. Stále tomu nemôžem uveriť, že tieto veci sa dajú v posvätnej Lalibele, po ktorej som si bezstarostne nedávno vykračoval.

Najznámejší zo všetkých kostolov Lalibely a symbol krajiny – chrám sv. Juraja (patróna Etiópie) v tvare kríža.

V tomto meste som tam niekoľko nocí a pri káve či večernom pive som sa spoznal s miestnymi mladými ľuďmi. Aj keď je biely často videný ako chodiaca peňaženka, tu sa mi dokonca stalo, že volali von a pozývali oni mňa – v Afrike sa často čakalo, že rundu zaplatím ja, beloch, veď som isto pri prachoch, no tu nie, tu mi platili oni a mňa to naozaj prekvapilo.

Stretol som tu dobrých ľudí, veľmi šikovných, ktorí aj z toho mála príležitosti, čo tu je, dokázali niečo spraviť a vybudovať. Hovoril som si, čo by napríklad toto dievča – Abaya (na titulnej fotke) – dokázala u nás, keď aj tu postavila vlastný obchodík, kaviarničku a ešte dokonca má na to, aby pomáhala aj iným miestnym. Možno u nás by bola so svojou šikovnosťou nejaká bohatá veľkopodnikateľka.

Osud si ale povedal, že jej tu nedopraje ani toto, čo tu vybudovala všetko jej zoberie, naozaj úplne všetko.

„Nemám ani jedno oblečenie, ani obuv, ani mince, aby som sa uživila. Som už v utečeneckom tábore len so svojim špinavým oblečením, so mnou aj moji priatelia. Všetci sme pod veľkým tlakom a starosťami, pretože nikto pre nás zatiaľ nič nerobí, jednoducho nás iba držia v stane,“ píše o svojej aktuálnej situácii bývalá mladá majiteľka obchodu a kaviarne Abaya.

Podniky jej najprv donútila zavrieť korona, bez finančnej kompenzácie od štátu, a potom do toho ešte prišla vojna. „Vykradli mi všetku kávu i obchod,“ písala mi odtiaľ, keď sa to stalo.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Napokon sa pred zúfalou situáciou a stúpajúcimi násilnosťami, vrátane znásilňovania žien v meste, ktoré mi opisovala, rozhodla utiecť spolu so svojimi sestrami, ktoré študovali. Po piatich dňoch putovania dorazili do mesta Bahir Dar, pri ktorom začína v Afrike Modrý Níl a kde je očividne zriadený nejaký utečenecký tábor, ak sa to tak dá nazvať.

Nevládnu mamu museli aj na jej želanie nechať doma, aby mohli odísť a žiť. Netušia, čo s ňou je a či vôbec ešte žije. Rovnako nič o svojich najbližších nevedia ani ďalší moji známi z Etiópie.

„Odchádzame z Lalibely s priateľmi, bez rodiny a bez jednej mince, viac ako 4 dni pešo, spánok uprostred cesty bez prikrývok, bez jedla, iba dažďová voda v rieke. Prechádzame najťažším a najbiednejším obdobím. Je to najťažšia životná skúsenosť, akú človek môže zažiť,“ opisuje mi svoju skúsenosť a aktuálny život Aba, ktorý študoval a mal sa stať sprievodcom v čoraz viac turistami navštevovanej Lalibele.

A to ešte príbeh Abeho a Abayi patrí svojim spôsobom medzi tie šťastnejšie. Množstvo ľudí skončilo pod zemou, napríklad v masových hroboch, ktoré v oblasti vznikajú. Údaje o tom, koľko životov si už vyžiadal skoro rok trvajúci konflikt na severe Etiópie sa rôznia, každá strana má svoje čísla, ale s istotou môžeme hovoriť o desaťtisícoch mŕtvych a stotisícoch utečencov.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Lalibela dnes – turistov vystriedali „teroristi“

Mesto je pod kontrolou takzvaného Ľudového oslobodzovacie frontu Tigraja (TPLF), ktorý niektorí moji tunajší známi opisujú ako „teroristickú skupinu.“ Samozrejme iní, napríklad ľudia z etnika Tigraja, môžu mať na to iný pohľad a vidieť hrdinov, ktorí bojujú za ich ľud.

Podľa posledných správ, ktoré mi priamo z tohto predtým turistami obľúbeného mesta prišli, tu už dlhšie nefunguje elektrina, chýbajú potraviny i voda. Taktiež je doslova nemožné zohnať nejaké lieky.

„Situácia je stále horšia a horšia. V živote som si nikdy nemyslela, že by sa niečo takéto stalo v Etiópii, zvlášť v Lalibele, že tu budú ľudia pred mojimi očami zomierať na ulici od hladu a teroristi do nich strieľať.

Veľa mladých zomrelo, robia sa tu takzvané sexuálne vzťahy a znásilňujú ženy. Zoberú ti všetko, čo u teba doma nájdu, a keď im to nedáš, zabijú ťa,“ písala mi odtiaľ Abaya, keď sa ešte len chystala z mesta utiecť.

Nie je čo jesť a najhoršia sezóna podľa mňa ešte len príde, pretože v oblasti Amhara sa teraz nikto poriadne nevenuje poľnohospodárstvu a práve teraz je naša poľnohospodárska sezóna. Vieš si predstaviť život bez poľnohospodárstva? Kto nakŕmi ľudí?,“ pokračovala vo svojej správe plnej zúfalstva.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Svetový potravinový program OSN (WFP - World Food Program) uvádza, že v regióne Tigraj na severe Etiópie potrebuje okamžitú potravinovú pomoc vyše 5 milióna ľudí, teda zhruba celé Slovensko.

Prečo tu je vlastne vojna

Aby to pochopil aj Európan, Etiópiu (aj iné africké krajiny) vysvetľujem často týmto spôsobom: „Na Slovensku žijú najmä Slováci. V Čechách Česi a v Poľsku Poliaci. No obyvateľstvo v niektorých afrických krajinách je o mnoho pestrejšie a komplikovanejšie. Jednou z nich je aj Etiópia, kde žije až okolo 80 etník a hovorí sa vyše 80 jazykmi – viac než v celej Európe.“

Takéto krajiny sú trochu akoby časovanou bombou, kde sa jeden kmeň/národ môže pustiť do druhého. Obzvlášť, ak sa nájdu lídri, ktorí skúšajú vzbudiť pocity krivdy a neprávosti, s ktorou treba niečo urobiť. – „Zoberme spravodlivosť do vlastných rúk, zoberme si, čo nám patrí!“

Môj názor: Srať takých politikov, tieto nacionalistické sračky i celé vojny!

Ešte môžem povedať, že Etiópia je vlastne federácia zložená akoby z viacerých štátov, ktoré spoločne tvoria jeden celok – Etiópiu. Na jej severe je štát/región Tigraja a v ňom žijú hlavne Tigrajci, ktorých tam vedie už spomínaný Ľudový oslobodzovací front Tigraja. Hovoríme o vyše 5 miliónovom národe s armádou, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani samostatné štáty sveta.

Na sv. omši v Etiópii

Tigrajci mali v Etiópii dosť dominantné, silné postavenie. Predtým v podstate riadili celú Etiópiu, no o túto moc prišli. Obzvlášť po tom, čo sa vedenia krajiny ujal súčasný premiér a nositeľ Nobelovej ceny za mier Abyi Ahmed z ľudu Oromo. Mimochodom, prednedávnom ho jasne zvolili za premiéra Etiópie znova. Jeho strana získala v parlamente 410 kresiel z 436.

Tigrajci sa zo straty moci v krajine akoby nedokážu vyrovnať, cítia krivdu a tak začali voči etiópskej centrálnej vláde ozbrojený odpor – vojnu.

„Medzietnický konflikt sa však prenáša i do ďalších regiónov, dokonca za hranice štátu. Pozorovatelia varujú, aby sa multietnická Etiópia postupne nerozpadla a celá neponorila do situácie, aká je dnes na severe, a aby sa vojna po zapojení ďalších regiónov a národov nerozrástla do ešte oveľa väčších, nezastaviteľných rozmerov – s oveľa viac mŕtvymi a ešte viac utečencami, ako je teraz,“ písal som viackrát o tejto vojne v Etiópii pre spravodajský portál Startitup.