Prečo sa pod Kaukazom často bojuje? Príbeh Náhorného Karabachu

„Vojna sa pominula, no stopy na ňu tu už budú navždy. Budú sa odrážať vo vráskach ľudí, ktorí tu prišli o to najcennejšie, čo mali,“ spomínal na Náhorný Karabach v jednom zo svojich článkov slovenský cestovateľ, historik a sprievodca tejto oblasti Tomáš Kubuš.

Od jeho článku prešlo len pár rokov a vojna, ešte horšia, tu nedávno zavítala opäť. Arménsko a Azerbajdžan opäť vytasili proti sebe zbrane. Opäť tu teda zomierali ľudia, civilisti, a mnohí museli utiecť zo svojich domov.

Prekliate regióny

Územia, ktoré sú križovatkami či hranicami medzi rozdielnymi svetmi a kde sa teda na jednom mieste stretli viaceré národy, názory a náboženstvá, sú do istej miery akousi časovanou bombou. Stačí niekto, kto správne stisne gombík a bomba sa aktivuje. Balkán, Blízky východ či v tomto prípade oblasť Kaukazu sú toho bohužiaľ viac než dobrými príkladmi!

Gombík, ktorý túto bombu aktivuje, pritom nemusí vždy stlačiť či pripraviť jedna zo strán, ktorá na danom území žije a ktorej sa následný konflikt bude týkať najviac. Niekedy je dobrou otázkou aj to, či ten gombík pripravil niekto úmyselne alebo skôr nejakou chybou, ktorej následky sa vtedy ešte nedali očakávať.

Minulosť, ktorá živí hnev

Arméni i turkické národy (tým myslím Turkov i Azerbajdžancov) žijú pod horami Kaukazu už storočia. Zdôrazňujem, že Turci i Azerbajdžanci sú teda príbuzné národy – niečo ako Slováci, Česi a Poliaci. Azerbajdžanci ešte sami seba pred 100 a viac rokmi nazývali Turkami, presnejšie východnými Turkami. Arméni tak na nich často pozerajú akoby bez rozdielu: Turek = Azerbajdžanec.

Sufi whirling (Semazen) in Turkey.

Počas prvej svetovej vojny sa tu proti sebe postavili dve mocnosti, ktoré si tu dovtedy delili územia – cárske Rusko a Turecko (vtedy sme ho ešte volali Osmanskou ríšou). Niektorí Arméni tu teda žili na území, ktorým vládol ruský cár, niektorí na území, ktorým vládol turecký/osmanský sultán.

S vojnou tak nastala zaujímavá situácia, keď niektorí Arméni bojovali na strane Ruska, iní na strane sultána. Turci túto vojnu prehrali, Osmanská ríša sa preto rozpadla.

Afyonkarahisar, Turkey.

Turkom si nedalo nevšimnúť snahu početných Arménov na ruskej strane, v ruských bojových radoch. Poukazovali aj na prepady tureckého/osmanského civilného obyvateľstva arménskymi oddielmi. Turci jednoducho cítili krivdu a zradu. Našli si niekoho, komu môžu pripísať svoj neúspech. Uplatnili kolektívnu vinu a spustili v krajine hon na Arménov – začala sa takzvaná Arménska genocída.

Turci sa najskôr zbavili Arménov vo svojej vlastnej armáde, ktorých počty sa odhadujú na desaťtisíce. Potom, ako to býva zvykom, sa snažili odstrániť arménsku inteligenciu. A napokon vyhnať arménske obyvateľstvo zo svojho územia, ktoré tak bolo nútené migrovať v extrémnych podmienkach aj cez púštne oblasti.

 

Známe sú zverstvá, ktoré páchali tureckí vojaci či polovojenské turecké oddiely, ktoré vznikli, aby sa postarali o deportáciu Arménov. Znásilnenia, nabodnutie na kópie, roztrhanie koňmi či nahnanie do ropných jazierok, kde Arménov zapálili. Aj tak znejú svedectvá tejto doby.

O život prišlo údajne 1,5 milióna Arménov z celkovej zhruba dvojmiliónovej populácie. Zvyšní ušli, najmä do Rusmi ovládanej časti Arménska a Kaukazu.

Ešte keď som bol pred rokmi v Turecku a rozprával sa o Arménskej genocíde s miestnymi, Turci výraz genocída stále popierajú a umieranie Arménov zhadzujú skôr na počasie, ne-úrodné obdobie, než na priamy zásah Turkov. „Neviem, ako to bolo, ale poviem ti, čo nás učia v škole,“ znela azda najväčšia snaha o objektivitu, akú som pri tejto debate od Turka počul.

Pohľady Turkov i Arménov na toto obdobie sa rôznia a každý to vidí po svojom. No ide o udalosť, ktorá spravila medzi týmito národmi (ako turkický národ zahrňuje aj dnešných Azerbajdžancov) takú boľavú jazvu, ktorá sa jednoducho nezabudne.

Osudové rozhodnutie komunistov

Veľká Osmanská ríša sa po prehratej prvej svetovej vojne rozpadla a zanikla. Začalo vznikať dnešné, moderné Turecko, na ktorého čele už nestál sultán, ale prezident – prvým bol Turkami obľúbený Mustafa Kemal Atatürk. No nemalé zmeny nastali aj v Rusku, kde cár skončil a revolúciou sa moci úspešne chopili bolševici na čele s Vladimirom Iľjičom Leninom. Pre Rusko začína éra komunizmu.

Vznikol Sovietsky zväz, ktorého súčasťou sa samozrejme stali aj územia za Kaukazom. Takzvanú Zakaukazskú socialistickú federatívnu sovietsku republiku tvorili tri menšie federatívne krajiny – Arménsko, Azerbajdžan a Gruzínsko.

A práve vtedy spravili Sovieti/Rusi zjavne osudové rozhodnutie. Náhorný Karabach, hoci v ňom vtedy žilo vyše 90% Arménov, priradili pod správu federatívnej sovietskej republiky Azerbajdžan. Dôvod podľa historikov? Komunisti si týmto krokom mysleli, že si na svoju stranu získajú aj Turkov na čele s Atatürkom. Arméni dodnes označujú tento krok za zradu.

In Afyonkarahisar, Turkey.

Ako mnoho historikov a odborníkov dáva nestabilitu na Blízkom východe za vinu (okrem iného) umelo a nešťastne nakresleným hraniciam niekým iným – Francúzmi a Britmi. Podobne sa dá pozerať aj na tento nešťastný krok.

Existujú dokonca špekulácie, predložené historikmi, že tieto krajiny (teda Sovieti, Briti atď.) robili takéto hranice úmyselne, aby bol pokoj udržateľný len keď budú stáť nad nimi oni, ako poistka.

Koniec Sovietskeho zväzu a začiatok vojny

Náhorný Karabach, kde žili najmä Arméni, tak vďaka komunisotm dostali do rúk Azerbajdžanci, ktorí sa získanú oblasť snažili po-azerbajdžančiť. To sa samozrejme nepáčilo miestnym Arménom. No kým fungoval Sovietsky zväz, nedovolil Arménom rozbehnúť v „idylickom spolunažívaní komunistických národov“ nejaký väčší konflikt. To však neznamenalo, že Arméni boli so situáciou spokojní.

No ako Sovietsky zväz strácal v 80. rokoch na sile, dochádzalo k útokom a ku eskalácii napätia, a keď sa v roku 1991 úplne rozpadol, konfliktu na Náhornom Karabachu už nemalo čo ani kto poriadne zabrániť. Arméni chceli svoje územie späť, no za svoje ho považovali aj Azerbajdžanci.

Náhorný Karabach sa ihneď po rozpade Sovietskeho zväzu odtrhol od Azerbajdžanu, čo spečatil úspešným referendom o samostatnosti – keďže väčšinu obyvateľstva Náhorného Karabachu tvorili Arméni, výsledok referenda nikoho neprekvapil.

S počtom obyvateľov 150.000 a rozlohou menšou než štvrtina Slovenska tak vtedy vznikla Náhorná karabašská republika, akési predmestie Arménska, do ktorého ste mohli vstúpiť len z Arménska, kde ste mohli platiť arménskou menou a ktoré nik iný vo svete následne neuznával.

Azerbajdžan sa ale nebol ochotný iba prizerať, ako mu jeho územie dáva zbohom. Medzi Azerbajdžanom a Arménskom tak vypukla v Náhornom Karabachu otvorená, krvavá vojna, ktorá trvala do roku 1994. Úspešnejšie z nej vyšli Arméni, no len ťažko povedať, koľko a či vôbec tu mala nejaká rodina po tejto vojne úprimnú chuť na radosť.

Tento konflikt si vyžiadal odhadom 40.000 ľudských životov, vyše 25.000 na strane Azerbajdžancov a vyše 15.000 na strane Arménov, ako uvádzajú zdroje. Zabíjaní v nej neboli len vojaci, ale čistky a doslova pogromy sa diali aj na civilnom obyvateľstve – najhorší a najznámejší napríklad v obci Khojaly, kde Arméni povraždili 600 civilistov. Išlo o vojnu, v ktorej nechcete len vyhrať, ale nepriateľa doslova vyhladiť.

Vojnové múzeum v Náhornom Karabachu. Zriadili ho matky, ktoré stratili vo vojne svojich synov

K príležitostným prestrelkám a stretom na hraniciach dochádzalo aj v nasledujúcom období. V roku 2016 sa vojna a ťažké boje na niekoľko dní pripomenuli znovu – boli to najväčšie boje od roku 1994. O životy behom pár dní prišli desiatky vojakov i civilistov.

No minulý rok bolo počuť mohutnú paľbu nad Karabachom opäť. A bez pochýb išlo o najhoršiu vojnu, akú Náhorný Karabach v poslednom štvrťstoročí zažil.

Výsledok poslednej vojny v 2020

Azerbajdžan sa tentokrát na vojnu pripravil a vyzbrojil. Taktiež mu pomohol väčší, silnejší turkický brat Turecko. Hovorilo sa aj o privezených džihadistov, žoldnierov zo Sýrie, o ktorých informovali aj svetové médiá. Stratené územia z úvodu 90. rokov tak Azerbajdžan nedávno získal naspäť.

Nová vojna si ale vyžiadala ďalšie ľudské utrpenia, tisíce mŕtvych, vrátane žien a detí, hovorí sa aj o neľudskom zaobchádzaní, mučení a úteku až desaťtisícov osôb niekam preč, mimo krvou nasiaknutých území, kde vládu tentokrát prevzal Azerbajdžan.

Náhornej karabašskej republiky je koniec, Arméni stratili, Azerbajdžan vyhral a opäť získal, čo mu z jeho pohľadu bolo po rozpade Sovietskeho zväzu vzaté.

V regióne dnes ale nie je problém stretnúť aj iné vojská – Rusov, ktorí majú na mier v regióne od minulého roku, ukončenia bojov, dohliadať.

Náhorný Karabach. Spomienky v 50 obrazoch

Fotografie & text

František Fefe Kekely

Ďalšie fotografie:

Tomáš Kubuš

zo stránky Street Food Hunters

a facebooková stránka Nagorno Karabakh

Pridajte Komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *