Predchádzajúce časti:
I.: Spánok v mikine a 100€ za noc v jednej z najchudobnejších krajín sveta
II.: Návšteva jurského parku a prečo je mŕtva babka zase doma
III.: Najkrajšie stromy sveta a kúsok od najväčšej šelmy ostrova
IV.: Najlepší deň a svet, v ktorom vládnu „ženy“ ♛
V.: Noc v pralese a „Móric Beňovský? To je ten Poliak?“
Opäť sme závitali na juhozápad ostrova, na piesočné pláže Mozambického prielivu, ktorý oddeľuje Madagaskar od africkej pevniny. Sú dve možnosti, ako sa tu z hlavného mesta dostať. Buď autom, čo môže trvať 2 až 3 dni, no uvidíte kus krajiny, alebo lietadlom, linka Antananarivo – Toliara, čo bude trvať menej než 2 hodiny.
Ak sa však rozhodnete cestovať po Madagaskare autom, ako chodíme i my, treba si tie niekoľko hodín trvajúce presuny z miesta A po miesto B plánovať tak, aby ste nemuseli jazdiť za tmy. Madagaskar určite nie je nebezpečná krajina, ale samozrejme, nejakí kreténi sa nájdu všade a i tu sú miesta, o ktorých vám miestni skúsení vodiči povedia: „v noci tade autom necestuj.“ Ide o rôzne mosty, kde treba spomaliť, alebo cesty cez les... kde už párkrát čakali za tmy banditi so zbraňami, s cieľom okradnúť prichádzajúce vozidlo. Je im jedno či ste turista alebo miestni. Nebýva to pravidelná záležitosť, ale predsa len, na čo riskovať.
Dokonca, mám dojem, že túto situáciu dosť využíva/zneužíva aj miestna polícia. Ak už by ste chceli po určitej, neskoršej hodine z mesta odísť (napríklad hodinu až dve pred západom slnka), polícia vás možno už nebude chcieť pustiť, kým jej nezaplatíte celkom vysokú sumu za to, aby vás po určitý bod odprevadila. Čiže nočné presuny Madagaskarom si radšej odpustíte, ušetríte a vyhnete sa možným problémom.
Ak sa budete po ostrove presúvať autom, odporúčam zobrať na cestu nejaké cukríky, možno i perá, zošity... po ceste totiž narazíte na množstvo, množstvo detí.
Madagaskar má 25 miliónov obyvateľov, hoci začiatkom 20. storočia to boli len 2 milióny. A rastúci trend pokračuje. Zhruba polovica obyvateľstva je mladšia než 16 rokov. Demografický vývoj, ktorý je opakom toho európskeho. Čiže detí tu uvidíte veľa, naozaj veľa. Ale poviem vám, nech to vyznie akokoľvek sladko, sú dôvodom, pre ktorý mám tento ostrov naozaj rád. Milé, priateľské, zvedavé, vďačné. A obzvlášť tam, kde turistov príliš nepoznajú (turizmus/ cestovný ruch kazí miestnych ľudí všade, poznáte). Verím tomu, že si ich tu rovnako obľúbite.
Po dvoch dňoch strašne nudného vylihovania na pláži pri dedine Ifaty (kúsok od mesta Toliara) sme sa s niektorými ľuďmi zhodli, že oddychu v krásnom rezorte a fotografovaniu tunajších rybárov v drevených loďkách už stačilo. Tak na ôsmu hodinu ráno si objednávame menšiu loď a na more vyrážame i my. Cieľ našej dobrodružnej plavby: Nájsť vráskavce dlhoplutvé, 40 tonové veľryby, ktoré sa práve v tomto období (júl-september) nachádzajú so svojimi mláďatami pri brehoch Madagaskaru.
Mláďatami mám tentokrát na mysli takmer tonových drobcov, ktorí denne vypijú od matky 100 litrov mlieka (áno, veľryby sú cicavce, ktoré kedysi behali po súši, nie ryby) a každý deň tak môže taký drobec pribrať ďalších vyše 60 kg. Všetko sa to odohráva práve teraz a len kúsok od nás. Bolo by hriech neísť.
Vráskavce dlhoplutvé, prezývané aj keporkaky, sú taktiež známe svojim vyskakovaním z vody. A práve to je naše tajné prianie. Vidieť tých nádherných 40 ton vo vzduchu. Záruku nemáme, je to o náhode a šťastí. Tak to proste väčšinou pri hľadaní zvierat býva. Kto chce istotu, nech ide radšej do ZOO alebo nejakého oceanária... ale to už pre mňa nie je celkom ono.
Vyzerá to, že nás to šťastie neopúšťa. Necelú hodinu plavby od pláže stretávame prvé keporkaky. Samica s mláďaťom vždy po niekoľkominútových intervaloch príde k hladine a vystrekuje pri nás gejzír vody. O niečo ďalej vidíme ďalšie „gejzíry,“ čiže ďalšie samice s mláďatami. V tom, na obzore pred nami, nezabudnuteľný skok vráskavca dlhoplutvého z vody. Počuť typickú slovenskú reakciu: „Do p...“
Napriek tomu, že to nebolo v našej blízkosti (čo boli niektorí kvôli strachu radi, chápete, malá loďka medzi takými veľkými zvieratami) bola to nádhera, na ktorú človek nezabúda. Jeden z najväčších živočíchov sveta doslova celý vo vzduchu.
Škoda, že sa už niečo podobné nezopakovalo, ale určite to nebola neúspešná plavba - dokopy sme videli asi 12 veľrýb, väčšinou keď sa samica s mláďaťom prišla nadýchnuť na hladinu, a k tomu ten jeden megaskok pred nami.
Fotografie z týchto momentov nie sú. (Čiže možno si aj vymýšľam. 🙂 ) Vystihnúť ten správny moment, keď sa samica s mladým nadychuje či nebodaj ten skok, na hore-dole hýbajúcom sa člne, a ešte k tomu vás občas fajne osprchuje voda, je dosť náročné. Až takmer nemožné. Ale absolútne to nikomu na palube nevadilo. Videli sme ich na vlastné oči. Vychutnali si tú hodinu s nimi a vrátili sa šťastne na breh.
No to ani z ďaleka nebolo pre tento deň všetko. Poobedný oddych strávili mnohí prechádzkou na pláži či plávaním, či už v bazéne alebo priamo v teplom Mozambickom prielive. Podvečer nás ale čaká ďalší program.
Prvou zástavkou, pár kilometrov od nášho hotela, je takzvaná korytnačia dedina Sokake. Nájsť tu môžete dva druhy suchozemských madagaskarských korytnačiek
– korytnačku lúčovú
– a korytnačku pavučiu.
Sú ich tu tisíce. Čakali sme, že aktívny uvidíme len jeden druh – korytnačky lúčové. Korytnačky pavučie by totiž mali v tomto období sucha spať niekde zahrabané. Ale počasie si trochu vystrelilo a pred pár dňami tu spŕchlo. To niektoré korytnačky pomýlilo a tak vybehli zo zeme. Naše šťastie, vidíme tak pobehovať obidva druhy.
Aj keď mňa ako sprievodcu tento dážď až toľko nepotešil. Viete si predstaviť, keď niekoľkokrát poviete ľuďom, že sú v suchých oblastiach a v období sucha, teda pršať tu určite nebude, a v tom spŕchne? Nuž, stáva sa a z cukru nie sme.
Po korytnačom dobrodružstve pokračujeme do lesa Reniala, kde sa nachádzajú stovky baobabov, hoci len jedného druhu – rubrostipa, nazývaný aj fony. Aj keď je les len kúsok od nás, nepôjdeme predsa po vlastných. Pripravený je pre nás koč. No nebudú nás ťahať biele kone, ale miestne, hrbaté kravy zebu. Vyskúšame tak trochu lokálny spôsob MHD.
V Reniale nás čakajú už spomínané baobaby fony. Tých niekoľko stoviek opäť pobehať nestihneme, no aspoň pár desiatok. Niektoré jedince tu majú vyše 1000 rokov. Teda pamätajú dobrý kus histórie. (O baobaboch som viac písal v II. časti.)
Priamo zo stromu baobabu nám miestny sprievodca odtrhne i jeho chutné guľaté plody, ktoré sa často používajú na výrobu džúsov. Zaujímavá chuť, odporúčam skúsiť. 🙂
Hoci les Reniala pôsobí ako bez života, hlavne v období sucha, nie je to pravda. Len sa treba dobre dívať.
Na záver prechádzky je pre nás v lese pripravené menšie posedenie. Na stole nesmie chýbať miestna dobrota sambosa (písal som o nej v 3. časti) a národný alkohol ostrova – rum.
K tomu kultúrny program od miestnych dedinčanov. Hudba, spev i tanec. Hudobnými nástrojmi je trochu plechu, kanister a menšia, deravá gitara. Napriek tomu dokážu hrať na tom super.
Ako prvý sa od nás na žiadosť ostatných pridáva k dedinčanom do tanca sprievodca (čiže ja). Našťastie, nenechávajú ma v tom samého. Tanec pod tisícročnými baobabmi so živou hudbou predsa nezažije človek každý deň. 🙂
TONGA SOA ETO MADAGASIKARA
(V malagaštine: Vitajte na Madagaskare)
Fotografie & text
František Fefe Kekely
---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Teším sa :-), že sa už ozvalo niekoľko ľudí, ktorým tieto texty pomohli pri objavovaní Madagaskaru. Dúfam, že sa vás takých, ktorí hľadáte informácie, tipy pred cestou a nájdete ich tu, ukáže viac. Ak by ste mali nejaké ďalšie otázky, stačí sa opýtať (kontakt nájdete v sekcii "Kontakt" 😀 ).
A pre tých, čo sa na tento najväčší ostrov Afriky a 8. kontinent sveta, ako Madagaskar pre jeho jedinečnosť prezývajú, nechystajú, dúfam, že to bolo nenudné čítanie riadkov a prezeranie fotografií. 🙂 Misaotra anao (Ďakujem).
Pár riadkov k pľúcnemu moru na Madagaskare:
Na Madagaskare zabíja mor. Správa, ktorá obletela svet a vystrašila mnohých, ktorí sa tu chystali. Niektorí rušili cesty a ďalší sa ma doteraz pýtajú, ako to tam vyzerá a či ísť. Preto tu dopĺňam tento dodatok.
Opäť som bol v septembri na Madagaskare, keď tam mor naozaj zabil niekoľko domácich. Ak len trochu pogooglite, zistíte, že to nie je pre Madagaskar žiadna novinka, s ktorou sa nestretli. Mor sa tu objaví, zabije pár ľudí, väčšinou žijúcich v naozaj zlých podmienkach, utíchne a o rok či o dva zabije niekoľko ľudí znova. So mnou tam bolo zároveň plno turistov a z nich sa nenakazil ani jeden. WHO (Svetová zdravotnícka organizácia) jasne písala, že cestovanie na Madagaskar dovoľuje a nie je to natoľko nebezpečné.
Čo teda z toho vyplýva: Mor tam bol, je a bude. Väčšinou akoby len spal, no občas dá o sebe vedieť. Týka sa to skôr ľudí v určitých oblastiach, ktorí žijú v zlých podmienkach. WHO označila Madagaskar za bezpečný i v období, keď tam mor v priebehu krátkeho obdobia zabil cez 20 domácich (to bolo dosť i na Madagaskar). WHO hádam vie, čo robí. Nerobil by som z toho veľkú paniku. Ak by ste sa na ostrov chystali a nejaké morové úmrtie zachytili v médiách, situáciu a odporúčania či ísť alebo radšej nie si môžete overiť i na stránke WHO.
Pridaj komentár
