Predchádzajúce časti:
I.: Spánok v mikine a 100€ za noc v jednej z najchudobnejších krajín sveta
II.: Návšteva jurského parku a prečo je mŕtva babka zase doma
III.: Najkrajšie stromy sveta a kúsok od najväčšej šelmy ostrova
Madagaskar som si naozaj obľúbil, hoci priznávam, nebolo tomu tak hneď. Niektorým to trvá dlhšie a poznám aj takých, ktorí nadšení neodchádzajú vôbec. Veľké a potom len čiastočne splnené očakávania. K tomu dlhé presuny po nie najlepších cestách. Ako som už raz spomínal, prejsť tento ostrov nie je zrejme pre každého.
No práve dnešok býva tým dňom, keď sa i tí málo nadšení dokážu z Madagaskaru úprimne tešiť.
Začneme rannou prechádzkou dažďovým pralesom Analamazoatra.
Cieľom tu je nájsť najväčšieho lemura Madagaskaru a, samozrejme, keďže lemury už inde nežijú, i najväčšieho lemura sveta. Je ním čierno-biely indri, 10 kg vážiaci primát s mini chvostom.
Už po niekoľkých minútach počujeme niesť sa pralesom jeho dobre známe, a trochu smutne znejúce, knučanie. Prales má zrazu úplne inú atmosféru a naše hľadanie sa stáva jednoduchšie.
Zvuková nahrávka indriho rodiny:
Rodinku najväčších lemurov sveta nachádzame vysoko v korunách stromov. Najlepšie fotografie asi nespravíme. Miestny sprievodca márne vydáva zvuky, snažiace napodobniť zvuky lemura. Skupina ostáva hore. Nevadí, sú tu a priamo nad nami.
Zatiaľ sa nám v našom ostrovnom putovaní darí. Videli sme známe katy, sifaky, fosu, samozrejme, niekoľko chameleónov (kto nevie, tak kuknite predchádzajúce časti) a teraz i indriho.
Ešte by som veľmi rád pre ľudí našiel tie malé, len niekoľko dekov vážiace, okaté lemure, taktiež ksukola so svojim dlhým prstom (tiež druh lemura) a toho gekona, ktorého nevidno, ani keď vám naň ukazujú paličkou pred nosom.
A práve posledný menovaný sa nám ešte rozhodol spestriť záver prechádzky pralesom Analamazoatra. Tohto fešáka by ste naozaj len tak ľahko nenašli. Majster maskovania, gekon z rodu uroplatus:
Poobede nás čaká rezervácia Vakôna, kde majú lemury, ktoré boli ako domáci miláčikovia či na ceste stať sa nimi. Tu sa ich snažia pripraviť na návrat do prírody. Teda, aspoň niektoré.
Vo Vakône aj tí najväčší hejteri a nešťastníci vždy prestávajú frflať. Po hlave a ramenách vám poskáče pár roztomilých, huňatých lemurov hnedých a, ak nebude práve spať, i o niečo väčší lemur čiernobiely.
Stretnete tu i malé lemury bamboo, ale tie sú dosť hanblivé, aby po vás skákali. Ak ich však budete jednou rukou kŕmiť, druhou sa dajú aspoň pohladiť.
Ak chcete, aby vám po hlave poskákali i lemure kata (kto nečítal predchádzajúce časti, tak druh, vyzerajúci ako kráľ Julien/ Jelimán z rozprávky Madagaskar), treba sa na to zvlášť pýtať u miestneho sprievodcu. Sú na inom ostrovčeku. Príplatok za to, že vás v kajakoch k ním zoberú, je 15 000 ariary, teda ani nie 5€.
Samozrejme, i ja si spravím nejakú selfie:
Inak viete, že v lemuriom svete dominujú samice? Oni majú v skupine hlavné slovo. Na Madagaskare s týmto trendom zrejme nemajú problém ani ľudia. Poslední traja vládcovia kráľovstva, pred ovládnutím Francúzmi, boli taktiež ženy.
V cene lístka, ktorého hodnota je 25 000 ariary /pripomínam kurz: 1 € = približne 3 500 ariary/, máte okrem tejto lemurej parády Vakôna (samozrejme, bez tých lemurov kata, to je niečo navyše) aj návštevu neďalekej krokodílej farmy.
Čaká vás tu vyše 40 krokodílov nílskych i s ďalšími zvieratami, napríklad chameleóny či fosa - najväčšia šelma ostrova. Táto je trochu iný poddruh, než tá, ktorú sme videli pri Morondave.
Hnedá a menšia. Viac sa podobá na tie z rozprávky. →
Na Madagaskare žije rovnaký druh krokodíla, akého nájdeme i na africkej pevnine – krokodíl nílsky, ktorý váži niekoľko stoviek kilogramov. Jednoznačne najnebezpečnejšie zviera Madagaskaru. Tomuto sa nejaká pár kilogramov vážiaca fosa len ťažko môže rovnať.
Roztomilé lemury na hlavách a desiatky krvilačných krokodílov... už zrejme chápete, prečo majú ľudia tento deň najradšej. Osobný kontakt s malými roztomilými potvorkami (myslím tým tie lemury, nie tých krokodílov) vám vie dodať obrovskú dávku energie a pocit šťastia. 🙂
Na ďalší deň sa vraciame späť do hlavného mesta Antananarivo. Pre týchto ľudí posledný väčší presun. Už naozaj vyzerajú, že majú toho celkom dosť. Ráno navštívime Kráľovnin palác, kde, logicky, už podľa názvu, sídlili kráľovné Madagaskaru.
Palác mal byť i na zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO, ale keďže ho v roku 1995 niekto, údajne z politických príčin, podpálil, do UNESCA sa už nedostal. Po požiari ostali obrovské škody a areál sa rozhodne ani dnes, po zopár rekonštrukciách, nepodobá na to, čo tu stálo pred rokom 1995.
Odtiaľto je i jeden z najkrajších výhľadov na hlavné mesto, aké poznám:
Hneď oproti palácu je bývalé sídlo premiérov, ktorí boli zároveň manželmi kráľovien. Čiže, nemali to ďaleko. Dnes slúži táto budova ako múzeum.
Na nádvorí Kráľovninho paláca nájdeme aj pamätník, na ktorom je meno panovníka „Radama I.“ Syn veľkého kráľa Adrianampoinimerinu, ktorý pozval európskych misionárov, aby budovali na ostrove školy. To pochopiteľne symbolizuje tá kniha. Dole sú mená ľudí, ktorí preložili Bibliu do miestneho jazyka - malgaštiny.
Návštevu Ambohimangy, opevneného kráľovského sídla, ktoré nesie i silný duchovný význam a ktoré je staršie než Kráľovnin palác - sídlo prvých veľkých kráľov, dokonca i na zozname UNESCO (totiž, nikto ho nepodpálil), skupinka už navštíviť nechce. Pred odletom sa chcú poriadne vyspať, oddýchnuť. História Madagaskaru ich, úprimne, až toľko nezaujíma. Možno druhí budú zvedavejší.
Ambohimanga je kúsok od hlavného mesta, ale vďaka preplneným uliciam Antananariva treba i tak rátať aspoň s hodinovou cestou.
Poslednú bodku s ľuďmi dávame na miestnych trhoch hlavného mesta, ktoré sú naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Plno ovocia, mäsa, chodiace kraby, ešte na stoloch trepotajúce sa ryby, sliepky nohami nahor... K tomu miestna street foodová ulička, kde sa na nás bielych pozerajú ako na zjav. Množstvo obuvi a oblečenia. Miesto s neskutočnou atmosférou, ktorú tu musíte ochutnať.
Buďte však opatrní a dávajte si tu pozor na veci. Neodporúčam tu chodiť so žiadnymi retiazkami, hodinkami, ani zlatými náušnicami. Práve tu, v hlavnom meste a v takomto dave, je najväčšia šanca, že vás nejaký chudák bude chcieť okradnúť.
S ľuďmi tu ešte zháňam kvalitnú vanilku. Madagaskar je najväčším svetovým exportérom vanilky.
Stačí hocikomu, i predavačovi textilu, povedať, že chcete kúpiť vanilku a behom pár sekúnd máte okolo seba niekoľko predavačov vanilky. Potom už len vyberať tú najkrajšiu, najvoňavejšiu (pozor, niektorí môžu natrieť obal vanilkou, aby ich staršia vanilka voňala viac) a zjednávať cenu dole. Aspoň na 40% z navrhovanej ceny predávajúceho.
Na záver ochutnáme najlepší hambáč na celom ostrove, aký poznám, na železničnej stanici hlavného mesta Antananarivo. Znie to možno pre niekoho trochu divne, ale nevybavujte si pod tým nejaké občerstvenie ako na slovenských železničných staniciach. Samozrejme, mäso v hambáči je z hrbatej kravy zebu.
V noci ľudí poslednýkrát vyzdvihneme na hoteli a odvezieme na tunajšie letisko. Pár dní tu v Antananarive počkám na novú skupinku a ďalšia tour po najväčšom africkom ostrove, a štvrtom najväčšom ostrove sveta, môže opäť začať.
Fotografie & text
František Fefe Kekely
Pokračovanie nabudúce...
Opäť nebude chýbať úžasná príroda, napríklad 40-tonové veľryby, ktoré doslova vyskakujú do vzduchu, a čaká nás i trochu smutná správa o Móricovi Beňovskom, takzvanom slovenskom kráľovi Madagaskaru.♚
Ďalšie časti seriálu:
V.: Noc v pralese a „Móric Beňovský? To je ten Poliak?“
Mesiac na Madagaskare VI: 40 tonové zviera vo vzduchu a „v noci necestuj“
Pridaj komentár
