S priateľkou sme predtým prešli viacero známych turistických trás Slovenska... No práve o tejto naprieč zimnou Veľkou a Malou Studenou dolinou, cez jednotlivé tatranské chaty, sa vyjadrila ako o „najkrajšej, na akú som ju kedy zobral.“ 🙂

Možnosti, kam ísť do Tatier v zime na túru, sú oproti letným mesiacom dosť obmedzené.

Od 1. 11. do 15. 6. je v našich najvyšších horách (a nie len v nich, ale napríklad aj vo Fatre) takzvaná uzávera chodníkov, kedy sa najmä kvôli bezpečnosti zatvorí takmer 40 turistických ciest. Ich zoznam nájdeš tu.

Stále je však kadiaľ chodiť a môcť si tak vychutnať rozprávkové ľadové kráľovstvo, na ktoré sa Tatry cez zimu zmenia. Milujem hory v zime!

Východ slnka vo Vysokých Tatrách.
 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Ak sa chceš dotknúť nejakého vrcholku nad 2000 m v tomto období, dobrým a legálnym zimným výstupom je napríklad Predné Solisko nad Štrbským Plesom – vyskúšali sme:

Predné Solisko. High Tatras. Slovakia.
Predné Solisko, pohľad zo Štrbského plesa
Samo on the Predné Solisko. High Tatras, Slovakia.
 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

No môžeš mi veriť, že skutočne prekrásna a ešte oveľa zaujímavejšia túra sa dá spraviť aj bez dosiahnutia nejakého vrcholku.

Už dlhšie sme mali v pláne prejsť v zimnom období známe tatranské chaty. Aj tu sa dostaneš nad hranicu 2000 m.n.m., dáš si takpovediac do tela a čo sa týka krajiny, výhľadov... no veď posúď podľa fotografií sám:

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Hory sú v zime jednoducho iné, preto ich v tomto období tak milujem.

Na túre počuť a cítiť len vrzgajúci biely sneh pod sebou a nad hlavami sa nám týčia zasnežené, zamrznuté biele obri.

Vodopády sa premenia na ľadové okrasy a človek sa tu ocitnete v rozprávke Mrázika či v Dobe ľadovej.

Auto parkujeme v Starom Smokovci a už odtiaľto začína naša túra.

Kto chce, môže sa vyššie na Hrebienok vyviesť pozemnou lanovkou (zubačka) a ušetriť si tak zhruba 40 min. kráčania, alebo si ako my tie približne 3 km do mierneho kopca vyšliape po vlastných.

Už tu nás v Tatrách vítala prvá inverzia so silno-oranžovým svetlom zapadajúceho slnka. Bolo to ako ocitnúť sa v inom svete.

Dole bolo v Starom Smokovci zamračeno a vyzeralo to na sychravé počasie, len pár minút kráčania a všetko sa zmenilo:

Na Hrebienku sa dá občerstviť a je tam napríklad známy tatransky Ľadový Dom, v ktorom nájdeš sochy či rôzne známe budovy vytvorené z ľadu.

Neviem, či je tomu tak každý rok, ale v čase našej návštevy bol vstup do neho „dobrovoľný.“

Bývalé kúpele a najstaršia tatranská chata

Len kúsok pod Hrebienkom ťa čaká prvá, známa tatranská chata – Bilíkova chata.

Bilíkova chata, v pozadí Lomnický štít so stanicou lanovky na vrchu

Svojho času boli na tomto mieste zriadené prekrásne tatranské kúpele, ktoré ale neskôr vyhoreli, no môžeš ich tu nájsť a pozrieť si aspoň na starších obrazoch a fotografiách.

Už od Hrebienka vidíme nad sebou jeden z najznámejších tatranských vrcholov – Lomnický štít, na ktorom aj voľným okom vidieť hvezdáreň a teda stanicu lanovky, ktorá jazdí od Skalnatého plesa (druhá strana Lomnického štítu).

OLYMPUS DIGITAL CAMERA
Vľavo Lomnický štít a na jeho vrchole stanica lanovky a hvezdáreň (taktiež najvyššie položená kaviareň, najvyššie položený apartmán… nie len Slovenska, ale strednej Európy). Fotografia zo Skalnatého plesa, kde sa dá na túto lanovku nastúpiť, no lístky odporúčam kúpiť vopred.

Od Bilíkovej chaty sa dá v priebehu niekoľkých minút prejsť spodnými cestičkami popri vodopádoch Studeného potoka k ďalšej, známej chate, ktorá sa pýši titulom „najstaršia tatranská chata“ – Rainerova chata/ Rainerova útulňa.

Rainerova chata/útulňa – najstaršia chata Vysokých Tatier

Väčšina ľudí ale kráča vrchnou, jednoduchšou cestou, ktorou sa ale taktiež dostaneš k tejto chate.

Ak budeš mať šťastie, stretneš aj miestnu strážkyňu Rainerovej chaty – líšku Elišku.

Líška Eliška od Rainerovej chaty

Nádherná Veľká i Malá Studená dolina

Za Rainerkou sa zimné cesty rozchádzajú a môžeš si vybrať, či pôjdeš cez Malú Studenú dolinu na Zamkovského a Téryho chatu.

Alebo cez Veľkú Studenú dolinu na Zbojnícku chatu.

Vľavo Veľká Studená dolina, vpravo Malá Studená dolina. Tak ktorú?

K obom koncovým chatám – Téryho na konci Malej Studenej doliny a Zbojníckej na konci Veľkej Studenej doliny – je to od Rainerky túra na 2 a pol hodiny, takže ťažko určiť, ktorá je z toho ľahšia alebo ťažšia.

Hoci jeden bod k obťažnosti by sme dali Malej Studenej doline za strmý úsek tesne pred Téryho chatou, no nejde o nič, čo by sa nedalo zvládnuť.

Malá Studená dolina a Téryho chata za svižným stúpaním

Výstup v najstrmšom úseku tesne pred chatou nám spríjemnilo aspoň takéto stádo kamzíkov:

Milujem, keď na horách stretneme okrem turistov aj nejakú zver 🙂

Strávili sme v Tatrách zopár dní, prespali sme na Bilíkovej chate, takže sme v pohode absolvovali obe túry a hoci sme sa snažili vybrať, ktorá z tých dvoch je lepšia, krajšia, naozaj sa to nedá a ponúkame viac-menej klišé, no pravdivú odpoveď: Obe trasy, Malá i Veľká Studená dolina, sú krásne.

Všetky spomínané chaty sú priam historickými legendami Tatier, ktoré majú svoj zaujímavý príbeh.

Pri každej nájdeš aj tabuľu, kde sa dozvieš nejakú zaujímavosť. Napríklad, že keď horolezec Štefan Zamkovský kedysi postavil svoju, dnes po ňom pomenovanú, Zamkovského chatu, tak prišli komunisti, ktorí mu jeho chatu zoštátnili, zobrali a jeho z Tatier vyhostili.

A ak by ťa minulosť známych, tatranských chát zaujala ešte viac, na internete sa dopátraš aj k ďalším zaujímavostiam: „Počas Druhej svetovej vojny slúžila chata ako útočisko pre partizánov, Židov a politických väzňov...“

Zamkovského chata
Naša tour de tatranské chaty Malou a Veľkou Studenou dolinou

Okrem Bilíkovej chaty, kde sa dostanú chatári pod Hrebienok aj autami, všetky ostatné chaty na tejto trase zásobujú vysokohorskí nosiči, ktorí s desiatkami kíl na sebe stúpajú až do cieľa.

Tesne pred Zbojníckou chatou sme už trochu funili a lapali po dychu... aktívne sme šľapali už druhý deň (Malú Studenú dolinu a Téryho chatu sme dali v prvý).

Je to zvláštny, pre niekoho motivačný alebo možno skôr demotivačný pocit, keď v takom unavenom rozpoložení zrazu vidíš tou istou cestou stúpať týpka, ktorý ma ale na rozdiel od teba na sebe desiatky kíl potravín, plynovú bombu a iné veci.

„Keď to dá on s týmto na sebe, musíme aj my,“ prebehlo nám hlavou.

 
 
 
 
 
Zobraziť tento príspevok na Instagrame
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 
 

Príspevok, ktorý zdieľa František Kekely •Travelers.sk (@travelers.sk.frantisek.kekely)

Ako sme spomínali, obe doliny sú krásne a v zime sa tu budeš cítiť ako v neuveriteľnej, krásnej rozprávke.

A je pri tom jedno, či sa pozeráš na biele vrcholky pred sebou, vedľa seba, nad sebou, alebo sa otočíš a na pár sekúnd si počas zbierania dychu vychutnáš výhľad do doliny – my sme mali celý Liptov i Spiš pokrytý inverziou.

Inverzia, to znamená byť nad oblakmi 🙂

Celkovo prejsť každú jednu z týchto dolín (tam i späť), s príležitostnými zastávkami na fotenie a posedením na čaj v jednotlivých chatách, nám trvalo 5 a pol hodiny. Čiže prejsť obe doliny nám trvalo 11 až 12 hodín.

Moc sme sa nenáhlili a keby nefotíme či neposedíme na každej chate, myslím, že do 4 hodín by sme mali každú dolinu tam i späť prejdenú, čiže obe doliny by sa v dobrom tempe dali prejsť aj do 8 hodín.

No chceli sme si to aj vychutnať a vyšliapať si až ku Téryho či Zbojníckej chata a ani tam na chvíľu neposedieť, niečo si nedať, mi príde odveci.

Na Bilíkovej nám dali aj niečo do cesty. Zahrialo.

S priateľkou sme predtým prešli viacero známych turistických trás Slovenska. Neraz sme turistikovali v Malej Fatre, vo Veľkej Fatre, išli sme spolu na spomínané Predné Solisko, navštívili sme aj Nízke Tatry na druhej strane Liptove, či vychutnávali si rannú kávu s menšou inverziou na Veľkom Choči, o ktorom sa hovorí, že je z neho najkrajší výhľad na Slovensku.

No práve o tejto túre naprieč zimnou Veľkou a Malou Studenou dolinou, cez jednotlivé tatranské chaty, sa vyjadrila ako o „najkrajšej, na akú som ju kedy zobral.“ 🙂

Možnosť v lete: Priečne sedlo s ferratou

Mimo zimnej uzávery chodníkov sa dá z Téryho na Zbojnícku (alebo opačne) prejsť aj inak ako vyjsť z jednej doliny a ísť potom do druhej.

V lete či začiatkom jesene sa dá z jednej chaty na druhú prejsť aj cez hory, cez Priečne sedlo, ktoré je známou a treba povedať aj náročnou trasou, zrejme nie nadarmo sa o nej hovorí ako o „najnáročnejšej turistickej trase Vysokých Tatier i celého Slovenska.“

Mimochodom, nedávno vznikla na Priečnom sedle aj ferrata – cesta, kde sú vybudované lezecké pomôcky a kde sa istíte pomocou horolezeckého vybavenia.

Opakujem a zdôrazňujem, že ide o trasu, ktorú môžeš ísť skúsiť v lete, v zime je oficiálne uzatvorená a má na to svoje bezpečnostné dôvody.

Korona situácia počas našej návštevy

Neviem, aká bude korona situácia a opatrenie v čase vašej návštevy, no na záver môžem podotknúť, ako to vyzeralo na chatách, keď sme tam boli minulý rok my:

Začneme tým, že ubytovať sa vtedy už nebol problém. Hotely (i naša Bilíkova chata) mohli po istom čase konečne ubytovávať ľudí.

Raňajky či večera prebiehala takou formou, že sme si jedlo len prišli zobrať a zjesť sme ho museli ísť do izby, čiže v jedálni sa stravovať nemohlo.

Horšie to bolo na ďalších vysokohorských chatách, kde vo vnútri a ani na terase nemohol podľa nariadení nikto nič konzumovať. Kúpiť teplý čaj i jedlo sa dalo, no kde to ísť zjesť a vypiť? Do kosodreviny, na skalu?

Mnoho ľudí ostávalo sedieť na terasách, kde konzumovali, čo si kúpili a trochu si chceli oddýchnuť. A hoci chatárka sem-tam vyšla a povedala, že tu podľa nariadení nemajú sedieť, doslovne ich nevyhnala, len upozornila a ľudia sedeli ďalej.

Ak sa bavíme o tých najvyššie položených chatách (Téryho a Zbojnícka), kde si mal ostať prepotený stáť vonku v tom naozaj mrazivom vánku na vrchoch – tam predsa len už fúkalo inak, tak niektorí si to jedlo i teplý čaj zjedli v chodbe, ktorá bola určená len na prezlečenie...

Jedna z týchto dvoch chát, nebudem menovať ktorá, nechala ľudí sedieť aj normálne vo vnútri na stoličkách, akoby žiadne nariadenia neboli.

Nuž, taká bola situácia v čase našej návštevy. Žijeme v divných časoch, ale na kráse našich hôr nám nič z toho absolútne neubralo. Aj pre mňa to bola jedna z najkrajších túr a víkendov, aké som na horách zažil.

Fotografie & text:

František Fefe Kekely