Slovák Matúš Lašan je len tretím človekom na svete, ktorý túto trasu prešiel. Jeho manželka Anna Liszewska prvou ženou.
Jeho videá z ciest po Slovensku nás uchvacovali už pred približne 8 rokmi. Následne sa rozhodol našu krajinu prejsť pešo po známej trase SNP, z čoho vznikol dokumentárny film, ale aj láska k diaľkovým trekom – takzvaný thru-hiking.
Pokojne môžeme povedať, že lekár Matúš Lašan nenašiel lásku len v diaľkovej turistike, ale aj doslova na nej, keď na ceste pešo skrz Nový Zéland – 3000 km dlhý Te Arora trail – spoznal svoju terajšiu manželku Annu Liszewsku.
Odvtedy táto dvojica šliape chodníky spolu. Pre tých, ktorí ich trochu poznajú, zrejme nebolo prekvapením, že ich svadobnou cestou sa stala taktiež vyše 3000 km dlhá trasa Great Patagonia v Južnej Amerike.
Okrem toho Matúš dobre pozná po vlastných aj Nórsko, Island... A naposledy sa dvojica rozhodla spoznať pešo v podstate celý Starý kontinent skrz európske hory – od Čierneho mora až po Atlantický oceán.
6330 km a neuveriteľných 274 000 výškových metrov (akoby 31 Everestov uložených na seba) prešli za 222 dní, čím sa Matúš stal zrejme len tretím – tretím známym/zdokumentovaným – človekom na svete, ktorý túto trasu prešiel a jeho manželka Anna prvou ženou.
Ako vyzerá ich príprava a balenie, koľko ich takáto cesta stojí peňazí, kde sa im páčilo a ktorá časť ich naopak sklamala, ale aj to, ktoré zviera ich naháňalo, nám prezradil Matúš Lašan v rozhovore:
Neuveriteľné čísla, či už sa to týka dĺžky trasy, výškových prevýšení i času. Ako sa to dá zvládnuť?
Keďže sme už mali čosi nachodené aj pred prechodom Európy, vedeli sme, že podobnú priemernú dennú vzdialenosť a prevýšenie zvládneme držať po dobu štyroch mesiacov aj v ťažkom teréne. Išlo teda „len“ o to, či to vydržíme aj po dvojnásobne dlhú dobu. Otestovaťsa to dá jedine tak, že to človek skúsi.
Boli momenty, kedy ste to chceli vzdať, prestať moknúť a trápiť sa po kopcoch, a ísť do pohodlia domov?
Samozrejme, mali sme veľmi náročné dní. Či už kvôli počasiu, zdraviu alebo kondícii, no vždy sme boli v pohode. Každé dobré dobrodružstvo sa predsa začína tam, kde končia sily a komfortná zóna.
A ak mám byť úprimný, naše „doma“ je tam, kde postavíme stan. Tam sa cítime slobodní a skutočne šťastní. Preto nám nedáva žiaden zmysel zbaliť sa a ísť preč. To, čo väčšina považuje za „normálny život,“ je pre nás skôr miesto, kde len plánujeme ďalšie túry.
Ktoré úseky vám dali najviac zabrať?
Fyzicky boli najťažšie asi Pyreneje. Zdalo sa, že zima prichádza rýchlejšie ako sme predpokladali a tak sme do toho museli poriadne šliapnuť. Aj preto najvyššie denné stúpanie padlo práve v týchto miestach – aj cez 3000 metrov. Navyše, terén bol často veľmi náročný. Každopádne, sú to nádherné hory s nevyčerpateľným turistickým potenciálom!
Nastali situácie, kedy ste sa naozaj obávali o svoj život a zdravie – či už to bol naozaj nebezpečný úsek, hrozná búrka, stretnutie s divou zverou alebo nepríjemné stretnutie s ľuďmi?
Leto bolo aj v horách veľmi, veľmi teplé a to spôsobovalo masívne búrky, pred ktorými sme sa párkrát museli „skryť“ do stanu. Pri tých najhorších blesky prakticky neprestávali po dobu niekoľkých hodín. Kto sledoval môj dokument 30 dní hrdinom z SNPéčky, tak to bolo čosi veľmi podobné ako úvodná scéna, len bez tej maringotky.
Divej zvery sme videli tiež dosť, ale nechala nás na pokoji. Zato kravy nás po alpských lúkach raz nepekne ponaháňali.
Ak by si to mal porovnať so svojimi iným trailmi, išlo o najnáročnejší v tvojom živote?
Každý jeden mal čosi svoje „naj.“ SNPéčka bola najnáročnejšia fyzicky, lebo som bol absolútne nepripravený. Zéland bol pre mňa školou v brodení riek. Patagónia mala najnáročnejšie chodníky, bola tiež najťažšia na dokupovanie zásob. Na Islande nás poriadne potrápilo počasie. Náročnosť Európy sa skrývala v dĺžke a v tom, že sme boli obmedzení časom. Príchod zimy pred tým, než by sme prešli Pyreneje, by pravdepodobne znamenal predčasný koniec.
Ktorá časť Európy ťa na tejto ceste očarila najviac, že by si sa tam chcel ešte vrátiť?
Všetky časti, ktorými sme prechádzali, mali čosi do seba. Pre nás to nie je len o výkonoch, ale snažíme sa o jednotlivých miestach aj čosi naučiť. Všade sme našli čosi fascinujúce, čo nás veľmi zaujalo. A v takmer každej krajine sú hory, ktoré by sme raz ešte chceli prejsť.
Ak mám vybrať jedno či dve miesta, ktoré zaujali asi najviac, tak by to bola Čierna Hora a francúzske Alpy.
Čierna Hora má krásne hory a planiny. Ľudia sú ako všade na Balkáne úžasní a mimo národných parkov len ťažko stretnúť turistu. Plusom pre hladných turistov je aj výborné a lacné jedlo.
Typicky preferujeme, keď sú hory zelené alebo aspoň s nejakou vegetáciou. Francúzske Alpy nás prinútili prehodnotiť, že aj skalnaté hory môžu byť krásne. Národné parky Vanoise a Ecrins boli neskutočné.
Prišiel aj úsek, ktorý bol doslovne pre teba sklamaním – nejaká krajina, región?
Chorvátska časť diaľkovej trasy Via Dinarica. Hory boli stále krásne, ale sklamalo nás, že sa na túto trasu vykašľali. Albánsko, Čierna Hora aj Bosna na svojich úsekoch spravili veľa roboty, Chorvátsko bohužiaľ žiadnu. Veľa častí existuje prakticky iba na mape. Škoda.
Alternatívy pri tom navrhol už dosť veľký počet turistov, ktorí trasu prešli. Nie je ani toľko vôle, aby na ne trasu presmerovali.
Absolvovali ste predtým fyzickú prípravu? Ako sa dá na takú cestu vlastne pripraviť?
Najdôležitejšou prípravou boli asi samotné traily, ktoré sme doteraz prešli. Každý posunul naše hranice a všade sme sa naučili čosi nové. Kondične sme sa pripravovali chôdzou. Niekoľkokrát do týždňa sme sa snažili ísť na prechádzku do lesa a na každej prejsť aspoň 20 kilometrov.
Čo si človek zbalí do batoha na 222 dní chôdze? Myslím, že niektorí si také balenie ani nedokážu predstaviť.
Vraví sa, že v batohu si nosíme svoj vlastný strach. Veľa vecí, ktorých sme sa báli na začiatku, sa už nebojíme. Preto máme v batohu na výmenu len trenky a pár ponožiek. To, čo si so sebou berieme na pár dní, mesiac či pol roka je prakticky rovnaké. Najdôležitejšia je takzvaná „veľká trojka“ – batoh, stan, spacák. Tam sa neoplatí nikdy šetriť.
Pridávam link na celú výbavu pre toho, koho by to zaujímalo.
Spávali ste aj pod holým nebom?
Preferujeme stan. V ňom spávame prakticky všade, kde je to povolené alebo minimálne tolerované. Šli sme každý deň fyzicky nadoraz a tak by sledovanie hviezd končilo aj tak chrápaním. Niekedy je náročné udržať na trase dobrú kvalitu spánku a tak sa pre to snažíme urobiť maximum, keď môžeme.
Ako ste riešili jedlo?
Pred každým nákupom zisťujeme, kde je nasledujúci obchod a podľa toho nakúpime na daný počet dní. Vieme sa takto zbaliť aj na 10 dní, no v Európe nám stačilo maximálne 6. Samozrejme, nepohrdneme polievkou kdesi na chate, ale to berieme skôr ako čosi navyše.
Vyzerá to ako poriadny backpacking, ale určite ste teda minule aj nejaké peniaze, koľko vás táto dlhá cesta skrz Európu stála?
Náklady spojené s thru-hikingom sú dosť odlišné od predstáv verejnosti. Väčšina dlhých trekov má priemerné náklady na úrovni 1000€ na osobu na mesiac. Je to tak pri americkej Pacific Crest Trail, novozélandskej Te Araroa, patagónskej Greater Patagonian Trail a mohli by sme pokračovať. Týmto výpočtom sa riadime, keď sa snažíme dať dokopy rozpočet na trasu a vždy nám to tak plus-mínus vychádza.
Je v tom zarátaná strava, doplnky stravy, nečakané náhrady rozpadnutej výbavy, občasné ubytovania, transport na trasu a späť, ak je potreba ísť niekam nakúpiť... V podstate všetko.
Isto mnohých zaujíma, ako sa dá z práce odísť na tak dlho? Dali ste výpoveď alebo ako to riešite?
V práci si vyberám neplatené voľno. Vždy dávam o svojich úmysloch vedieť v predstihu, ale moja otázka nie je, či môžem ísť, ale či ma chcú naspäť. Pre nás je čas jednou z najdôležitejších hodnôt a desí ma, že by nám mal niekto dopodrobna diktovať čo a kedy môžeme. Samozrejme, tým na seba berieme isté riziko, ktoré nám za to stojí a v bežnom živote musíme robiť kompromisy, aby sme mali dostatok prostriedkov na to ísť.
Už viete, kam povedú vaše najbližšie cesty?
List trailov, ktoré by sme chceli prejsť je veľmi dlhý a každým rokom sa rozrastá, ale som si istý, že čosi vyberieme. Láka nás všetko od Ameriky po Himaláje, ale nebránime sa ani ďalšiemu európskemu dobrodružstvu. Hory sú krásne všade a každá krajina má svoje príbehy. Vždy je čo objavovať.
Nejaký čitateľ možno rozmýšľa začať s thru-hikingom, čo by si mu odporúčal?
Zbaliť batoh a vyraziť! Mám pocit, že veľa ľudí nad tým príliš špekuluje. A pritom stačia nohy a pár vecí v batohu.
Fotografie:
Matuš Lašan
Facebook: https://www.facebook.com/matus.lasan
Instagram: https://www.instagram.com/matus.lasan/
Pridaj komentár
