„V rozhovore sa dozvieš veľa nie len o Rwande, ale aj celkovo o Afrike a africkej mentalite, ktorá niekedy európskeho človeka skutočne vytáča.“
Rwanda je malá hornatá krajina vo východnej Afrike – niekedy nazývaná aj srdce Afriky ♥ – ktorú ma podľa mňa svet spojenú najmä s dvomi vecami.
Jednou je, že tu žijú vzácne gorily horské, ktoré ale ak chceš ísť pozrieť do prírody, tak si priprav pekný balík peňazí (aspoň 1500 dolárov).
No tou zrejme ešte známejšou vecou, ktorú si mnohí vybavia pri slove Rwanda, je jej desivá nedávna minulosť, keď tu sused sekal suseda mačetou, vraždili sa tu ženy, deti... jednoducho, jedna časť obyvateľstva sa snažila kompletne vyhladiť/vyzabíjať tú druhá časť. Bez pochýb môžeme hovoriť o jednej z najbrutálnejších a najhorších genocíd v dejinách ľudstva. Niektoré desivé príbehy, ktoré sa tu diali, by podľa mňa slabšie povahy ani nezvládli počúvať.
Dnes sa ale o Rwande píše ako o krajine, ktorá sa zjavne poučila, zmenila a v mnohom vraj už môže byť príkladom pre ostatné africké štáty (nízka miera korupcie, zastúpenie žien v parlamente atď.).
Ako teda vyzerá Rwanda dnes a život tam?
Rozhodol som sa o tom porozprávať s mojim priateľom Erikom Mihaldom, s ktorým som kedysi sedával v školských laviciach na gymnáziu v Kysuckom Novom Meste. Na Pedagogickej fakulte Katolíckej univerzity v Ružomberku sa potom spoznal so svojou ženou Karin – z dediny Nová Bošaca neďaleko Trenčína.
Obaja sa rozhodli na polroka odísť pomáhať do Rwandy. „Dostala sa k nám reálna možnosť stať sa misionárom v Afrike, o čom sme uvažovali už v minulosti. Po viac než roku váhania, či vycestovať alebo zostať, sedím za počítačom v Rwande a píšem ti tieto slová,“ prichádza mi správa od Erika.
„Ako dobrovoľníci sme sa do Rwandy dostali cez Slovenskú katolícku charitu, ktorá riadi dve centrá v Afrike – jedno v Ugande a druhé tu v Rwande. Každých 6 mesiacov sa vysielajú noví dobrovoľníci zo Slovenska, no niektorí ostávajú aj na celý rok.
V rámci nášho programu sme v Rwande, presnejšie v dedinke Kibeho na juhu krajiny. Pomáhame deťom z najchudobnejších rodín, tým, že im poskytneme možnosť navštevovať detské centrum, ktoré slúži ako materská škola. Dostávajú tu pravidelnú stravu, vzdelanie...
Jeden zo zdrojov financií je napríklad zbierka s názvom Pôstna krabička.
Keďže návšteva centra pre deti je zdarma, vyžadujeme od rodičov pomoc pri udržiavaní centra a hlavne, aby sa starali o svoje deti najlepšie, ako môžu.
Centrum má 8 zamestnancov a navštevuje ho 117 detí, ktoré sú rozdelené do 3 tried - Monkeys, Elephants a najstarší sú Lions.
Keď deti dovŕšia školský vek a sú spôsobilé, odídu na základnú školu. Tým však naša pomoc nekončí, ale snažíme sa im pomáhať ďalej, napríklad tak, že môžu navštevovať sobotné doučovanie v centre, kde dostanú aj teplé jedlo, a prispievame im na uniformy, ktoré žiaci musia mať, keď chcú začať chodiť na základnú školu,“ opisuje mi, čo je ich úlohou v tomto africkom štáte.
V rozhovore (ktorý si môžeš prečítať nižšie) sa dozvieš veľa nie len o Rwande, ale aj celkovo o Afrike a africkej mentalite, ktorá niekedy európskeho človeka skutočne vytáča.
Prečo práve Rwanda?
Ako som už spomínal, sú dve krajiny, do ktorých sa cez vysielajúcu organizáciu dalo ísť (Uganda a Rwanda). Koordinátori aj my sme sa zhodli na Rwande, pretože nám viac vyhovovala náplň práce v tomto projekte.
Vedeli ste o tejto krajine niečo predtým? Napríklad o krvavej genocíde, ktorá tu pomerne nedávno bola?
Samozrejme, niečo sme vedeli, no bližšie sme sa začali zaujímať o krajinu až keď sme sa rozhodli vycestovať.
O minulosti Rwandy vie veľa ľudí. Keď nie konkrétne fakty, tak aspoň toľko, že sa tu niečo strašné stalo a podľa väčšiny tu nie je bezpečné vycestovať, pretože je to relatívne nedávno, čo susedia zabíjali susedov a najlepších priateľov len kvôli tomu, že boli z iného kmeňa.
Keď prehliadneme túto temnú stránku minulosti, tak určite môžem povedať, že Rwanda je úžasná a krásna krajina, nazývaná aj Thousand Hills Africa s krásnou prírodou, veselými ľuďmi a hlavne... gorily, nie?! Veľká atrakcia, ktorú si bežný smrteľník len tak nedovolí.
Cítiť alebo vidieť tu stopy toho občianskeho masakru spred vyše 25 rokov aj dnes?
Aj napriek tomu, že sú ľudia usmievaví, držia si odstup a neveria každému. Trvá dosť dlho, kým si s druhým človekom vybudujú vzťah, čo cítime na vlastnej koži.
Okrem tohto faktu, často vidieť ľudí v meste, ktorí žobrú o peniaze a nemajú ruku alebo nohu, pretože im ju niekto, možno ich najlepší kamarát z druhého kmeňa, odsekol mačetou. Taká silná bola vtedy nenávistná propaganda.
Toto sú zatiaľ pre mňa najsilnejšie stopy roku 1994, mimochodom, rok, kedy sme sa s manželkou obaja narodili.
Nebol to občiansky masaker, bola to genocída v pravom slova zmysle. Jeden kmeň sa snažil vyhubiť ten druhý, čo sa im takmer podarilo.
Postupom času sa dozvedáme o temnej minulosti tejto krajiny čoraz viac a musím povedať, že do širšieho povedomia sa dostáva len jednostranná koncepcia masakru, pričom pravda je omnoho komplikovanejšia a nedá sa povedať, že jedni boli dobrí a tí druhí zlí. Život ale pokračuje...
Počuli ste tu od miestnych nejaké príbehy, ako to tu vtedy vyzeralo a čo sa tu robilo?
Od miestnych som zatiaľ žiadne historky nepočul a ani s nimi neočakávam otvorenú debatu na túto tému.
Pred vycestovaním nám koordinátori a bývalí dobrovoľníci odporúčali nepúšťať sa do niektorých diskusií a jedna z nich bola práve táto.
Je to podobné, ako keby ste sa Žida žijúceho v Európe počas druhej svetovej vojny spýtali, „Aké to bolo?“ Ale s tým, že tu je tá rana stále otvorená a čerstvejšia.
No jednu situáciu som sa dozvedel. V dedinke Kibeho, kde pôsobíme, je farský kostol, do ktorého sa pred vyše 20 rokmi skryli stovky ľudí v nádeji, že na svätom mieste budú v bezpečí. No neboli. Vrahovia vybúrali časti murovaných stien, cez ktoré do vnútra nahádzali granáty a strieľali zbraňami, čím natlačeným obyvateľom nedali šancu na únik.
Dnes sú tieto steny obnovené, ale tehly sú nafarbené na modro, ako pripomienka tohto nešťastia.
Všetky ostatné informácie, ktoré ohľadom genocídy mám, sú z filmov, dokumentov, návštevy memoriálu genocídy v hlavnom meste Kigali a od Slovákov, ktorých sme tu stretli.
Poďme sa ale pozrieť na Rwandu dnes, je tam nejaký konflikt, nebezpečie alebo už s ničím takým sa tam nestretnete?
Rwanda je policajný štát. Poslušnosť občanov je prvoradá aj kvôli tomu, aby sa náhodou nezopakovalo to, čo sa už raz stalo. Miestami mi to príde až pritiahnuté za vlasy.
Jasným príkladom sú aj súčasné covidové opatrenia. Rúška všade, ideálne aj v lese, kde nemáš koho stretnúť, a večierka musí byť dodržaná na minútu presne. Ak si ostal v kolóne a ešte nie si doma, máš smolu.
Páni policajti ťa odvezú na najbližší štadión, kde stráviš noc a ráno môžeš odísť, keď zaplatíš pokutu 25 000 rwandských frankov. Čo je niečo menej ako 25 eur, no na miestne pomery to môže byť polovica výplaty, prípadne zadlženie sa na pár mesiacov.
Takže áno, bezpečno tu je... no chodiť po tme sám nie je úplne ideálny nápad. Nikdy nevieš, čo sa môže stať, hlavne keď nevidíš človeka na pol metra, jedine, že by sa usmial. Nám sa zatiaľ nič nestalo a ani necítime strach.
Ide o vašu prvú cesto do Afriky, čím vás tento kontinent zatiaľ najviac prekvapil?
Pri vstupe do krajiny nás prekvapila prehnaná kontrola na letisku, kde sme absolvovali ešte jeden pcr test a museli sme čakať na výsledok v hoteli, ktorý sme si predom museli rezervovať, inak by nás z letiska nepustili.
V hoteli nám pripravili raňajky, ktoré zahŕňali ovocie, o ktorom sme ani z obrázkov netušili, že existuje – bola to japonská slivka.
Na druhý deň ma šokovala premávka a spôsob šoférovania v meste, s čím je spojené aj množstvo ľudí. Sú proste všade a predpokladám, že tak to bude aj inde v Afrike, sú tu ľudia poriadne ukričaní a veľmi kontaktní.
Prekvapilo nás, že aj keď sme na rovníku, môže tu byť zima v období dažďov, normálne na dlhé nohavice a sveter, prípadne bundu. Taktiež som neočakával také vysoké ceny v obchodoch. Plus mínus sú tu ceny rovnaké, ako v Európe, aj keď plat miestnych obyvateľov často nestúpa nad 15 000 rwandských frankov (cca. 15 eur).
Mesiac na Madagaskare VI: 40 tonové zviera vo vzduchu a „v noci necestuj“
A nakoniec to najdôležitejšie, to ako všetci nosia všetko na hlavách je absolútne fascinujúce. Myslíme si, že aj kvôli tomu majú taký krásne rovný chrbát a vyšpulený zadok, čo ženy využívajú na nosenie svojich detičiek hocikde a hocikedy.
A samozrejme „no stress,“ na všetko je čas, z čoho sme občas pekne na nervy. Ako napríklad, keď sme v kaviarni v Butare čakali na obložený croissant (rozumej rožok s ich jediným možným druhom syra a ,,salámy“, ktoré sa tu dajú kúpiť) hodinu.
Keď som sa po 40-tich minútach prišiel do kuchyne spýtať, či to ešte dnes prinesú, lebo sa ponáhľame na autobus, chlapík mi odpovedal: ,,Už to idem dávať na tanier.“ To znamenalo, že sme čakali už iba 20 minút.
Ako vám chuti miestna kuchyňa? Čo typické tu varia a jedia?
Miestna kuchyňa nám celkom chutí. Skladá sa hlavne z fazule, zemiakov, ryže a veľmi často sa využíva ako príloha varený banán. Ide o iný druh banánu, ako sme zvyknutí jesť v Európe. Paradoxne, chutí podobne ako zemiak.
Také typické jedlo, ktoré sme nepoznali, je ugali. Je to hmota, používaná ako príloha, vyrobená z múky. Miestni na to používajú múku zo špeciálnej koreňovej zeleniny, ktorá sa jednoducho pár minút povarí vo vode a výsledný produkt je jedná veľká masa povarenej múky, z ktorej si každý ukrojí časť.
Ľuďom tu nevadí miešať piate cez deviate, kombinácie, ktoré sa tu servírujú, by Európana neraz zaskočili.
Veľmi nám chutí amandazi, čo je taktiež rozšírená špecialita východnej Afriky. Je to vlastne taká ich šiška. Je to veľmi chutné, ako pochúťka alebo olovrant a dá sa to skombinovať, napríklad s džemom alebo nutelou.
Spomeniem aj jedlá, ktoré nám až tak nechutia a to je miestna zelenina nazývaná imboga, čo je vlastne všeobecný pojem pre zeleninu, no miestni tento pojem používajú hlavne pre tento konkrétny druh listovej zeleniny, ktorú odmietame jesť. Jedine polievka z nej je obstojná.
A ako posledná špecialita, nelahodiaca naším chuťovým pohárikom, je paradajková omáčka zmiešaná s arašidmi a malými rybičkami z jazera Kivu.
Okrem vareného jedla, ľudia jedia veľmi veľa ovocia. Marakuja, banán a japonská slivka sa podáva takmer po každom jedle, no často sa objavuje aj ananás, avokádo alebo pomaranč. Moja manželka sa nevie dočkať na obdobie manga, ktoré sa pestuje aj v Rwande.
Nájde sa niečo, na čo si ako Európania stále nemôžete zvyknúť alebo pričom smútite za domovom? Napríklad dobrá sprcha či pekný záchod?
Vzhľadom k tomu, že sme ubytovaní v komunitnom centre, tak sa na veci, ktoré spomínaš nemôžeme sťažovať. Na európske pomery je to tu poskromnejšie, no to nám nerobí problém.
Keď ale ideme niekde na návštevu, na kávu alebo do reštaurácie, často sú sociálne zariadenia pre nás použiteľné až po pár minútových úvahách, hlavne keď sú v miestnosti veľké šváby, čo sa nestáva často, ale nie je to výnimkou.
A čo nám chýba? Karin hovorí, že jej chýba cheesecake a mne zasa dobrý kebab. To sme ale nacionalisti, čo?!
Čo poviete na miestnych ľudí? Je nejaký rozdiel, napríklad v správaní, medzi Hutu a Tutsi, ktorí tu predtým proti sebe bojovali?
Ľudia sú milí, ale odmeranejší, ako som už spomenul, takže vytvorenie hlbšieho vzťahu trvá omnoho dlhšie, ako sme zvyknutí. Treba byť pripravený aj na klamanie, no z nášho pohľadu sa dá ich klamstvo rýchlo odhaliť. Základy neverbálnej komunikácie na to bohato postačia.
Taktiež sme si všimli, že komunikácia s mužmi je častokrát príjemnejšia než so ženami. K rozdielnostiam týchto dvoch etník sa vyjadrím len zbežne, pretože štát sa už 27 rokov snaží o ich zjednotenie pod pojmom Rwanďan.
Tutsi sú tí vysokí – aj vzrastom – a viac európskejšie vyzerajúci, ktorí majú pod palcom väčšinu hlavných funkcionárskych postov v štáte. Hutu sú zväčša robotníci, ku ktorým sa v minulosti nepristupovalo adekvátne. Niet divu, že vznikla nenávisť „nízkych proti vysokým.“
A ešte 1% obyvateľov Rwandy je zastúpené bývalými obyvateľmi – pygmejcami.
Prekvapilo vás ešte niečo na miestnych, nejaký ich zvyk, atypické správanie?
Najviac sme prekvapení zo spôsobu vyjadrovania. Keď ľudia niečo potrebujú, snažia sa to vykomunikovať omáčkami okolo konkrétnej veci a divnými mimickými vyjadreniami, že nakoniec ani nevieš, čo ti dotyčný prišiel zdeliť.
Tento spôsob vyjadrovania nám častokrát komplikuje život, no je to niečo ako ich tradícia. Ich mentalita je úplne iná. To, čo je pre nás logické, je pre nich nepredstaviteľné a naopak.
Taktiež sa nám snažia vždy všetci so všetkým pomôcť, aj keď nevedia ako – ale tvária sa, že vedia. Väčšinou preto, lebo majú vidinu zárobku, no avšak aj preto, lebo je pre nich cťou pomôcť bielemu človeku.
Je aj Rwanda typickým príkladom toho, že je v Afrike strašne veľa detí? Taktiež radi skúmajú mladých, bielych?
Áno, určite. Dediny a mestá sú plné detí a keď sa im pred očami zjaví biely „muzungu“ (pomenovanie pre bieleho človeka), musia ho preskúmať.
Stačí im slovo, alebo veta po slovensky a sú radi. Prekvapilo ma, že ich fascinujú chlpy na rukách, nohách... aj naše vlasy, takže o hladkanie a škrabkanie niet núdze, ak sa nebojíš.
Materstvo je tu vnímané ako absolútne prirodzená súčasť života. Ak žena nenesie dieťa na svojom chrbte, tak ho nosí pod srdcom. Mnohé rodiny tu majú aj 8 detí a neriešia, že ich nemajú ako uživiť. Pre nich je to kolobeh života a prírody.
Rwande, kde sa pred vyše 25 rokmi ľudia sekali mačetami, je dnes v mnohých smeroch príkladom pre iné africké krajiny.
Boli ste napríklad v hlavnom meste Kigali, ktoré je symbolom akejsi „modernej Afriky“? Je tam ten život naozaj inde ako napríklad niekde na vidieku?
Samozrejme, v Kigali sme boli viac krát a pravidelne tam chodíme, aj keď cesta z Kibeho trvá 5 hodín, pričom je to len 150 kilometrov.
Zatiaľ ho neviem porovnať s inými mestami Afriky, no Európa to nie je ani zďaleka, aj keď sa o to snažia.
Mesto a vidiek určite porovnať môžem, pretože tu bývame na dedine. Ruch je všade, tu aj tam. V meste väčší, ako na dedine, no ľudia sú proste všade, a hlavne okolo cesty. Rozdiel je predovšetkým v štandarde života. Na dedine ľudia bývajú veľmi skromne, majú málo pracovných možností, pričom v meste je to lepšie.
Na dedine si musia ľudia často vystačiť s tým, čo si vypestujú a to myslím doslovne! Kuriozitkou je, že ak sa chce muž na dedine oženiť, potrebuje mať postavený dom a kravu, ktorá bude slúžiť ako dar pre budúcich svokrovcov.
V mestách, respektíve v bohatých rodinách, je iný trend – tam budúci ženích musí zaplatiť.
Samozrejme, aj na dedine môže ženích zaplatiť, ale od našich miestnych kamarátov sme sa dozvedeli, že je lepšie mať dom a kravu, pretože to vyjde lacnejšie.
Nebadáme rozdiel taktiež v pohľade na materstvo. Ak je malé bábätko hladné, mamička nemá problém vytasiť prsník hocikde a za hocijakých okolností. Je jedno, či je to chudobná mamička z dediny, ktorá je práve v miestnom kostole na sv. omši, alebo bohatá mamička v saténových šatách na migračnom úrade v Kigali.
Samozrejme, aj čas je vnímaný všade rovnako, lebo nič nie je také žhavé, ako to na prvý pohľad (podľa Európana 😉 ) vyzerá. Európania majú hodinky a Afričania majú čas.
Taká typická otázka, ktorú som aj ja dostával bežne: Potrebovali ste aj nejaké očkovania?
Povinné očkovanie na vstup do Rwandy je len jedno a to na žltú zimnicu, ktorá sa tu ani nevyskytuje.
Sú odporúčané očkovania, no my sme si ich nedali. Nevyšiel nám čas a pravdupovediac, ani sme to neplánovali.
Zaujímavé je, že ani to jedno povinné očkovanie nikto nekontroloval.
Nebojíte sa tam miestnych afrických zvierat? Môžete aj povedať, aké ste už videli.
Zvierat sa nebojíme, lebo tu žiadne voľne žijúce nebezpečné zvieratá nie sú. Sú iba v národných parkoch, v ktorých sme ešte neboli, ale máme v pláne ich navštíviť.
Takže zatiaľ sme videli len opice, ktoré sa tu pohybujú ako u nás mačky.
Karin mala veľké obavy z pavúkov, ale chvalabohu, v Rwande sa žiadne extrémne hrozné pavúky nevyskytujú. Iba také tie klasické, ktoré poznáme z Európy.
8 mýtov afrických zvierat. Lev nie je kráľ, hroch nepláva a pštros si nikde nestrká hlavu
Vedeli by ste odpovedať na otázku: Prečo by mal človek navštíviť Rwandu?
Gorily, teda v prípade, že nevieš, čo s peniazmi, si hrozne bohatý a veľmi ich chceš vidieť.
Ďalej jazero Kiwu, dažďový prales Nyungue, sopky, naozaj nádherné rajské kopce s terasovými políčkami, Kibeho – jediné oficiálne mariánske pútnické miesto v Afrike...
Či vidieť také kuriozity, ako sú radary každé 2 km po hlavnej tepne z Kigali do Butare vo vzdialenosti vyše 100 km.
A kvôli chutnému, exotickému ovociu.
Spravila vám táto africká skúsenosť chute aj pre spoznávanie ďalších afrických krajín, alebo to stačilo?
Áno, radi by sme pocestovali aj po okolí, ešte kým sme tu. Ak sa bude dať, tak aj v budúcnosti.
Páči sa nám jednoduchosť života, usmievaví ľudia, krásna krajina a čerstvé nielen ovocie, ale aj iné potraviny.
Tu nás ceny prekvapili svojou výškou, preto by nás zaujímalo, ako sú na tom iné africké krajiny.
Tento kontinent má určite čo ponúknuť, skôr je problém vybrať si.
Fotografie
Erik a Karin Mihaldovci
Neuveriteľné kultúry – história – príroda – zábava – a stále echt Afrika. Toto je moja TOP krajina roka!
Pridaj komentár
