Slovák sa 15 rokov venuje Hodvábnej ceste: Iránci sú najpohostinnejší ľudia. Tieto končiny sú najbezpečnejšie, akými som cestoval

Jeho články obohacujú aj tento portál a som mu za to nesmierne vďačný, pretože skúsenosti a vedomosti, ktoré má, by človek inde hľadal iba veľmi, veľmi ťažko.

Študovaný historik, skúsený cestovateľ a dlhoročný sprievodca Tomáš Kubuš z portálu Street Food Hunters sa už približne 15 rokov venuje (okrem iného) krajinám Hodvábnej cesty, na ktoré som sa ho rozhodol opýtať.

Ktorú z nich má najradšej? Aké konkrétne miesta a zážitky by nám v tomto regióne odporúčal? Je to tam bezpečné? Akí sú tam ľudia? A akú radu by ti ešte pred cestou do týchto exotických končín dal?

Začnime po poriadku, v skratke ako historik, čo je Hodvábna cesta a ktoré krajiny zahŕňa?

Hodvábna cesta je fenomén niekoľkých storočí. Je to obchodná trasa, ktorá sa kľukatila v priestore medzi Tureckom a Čínou, no jej vzhľad sa menil podľa toho, ako sa menili dejiny celej oblasti.

Často o Hodvábnej ceste hovorím ako o veľkej rieke, ku ktorej sa pridávajú menšie riečky. S Hodvábnou cestou sa stretneme napríklad aj na Kaukaze, na Blízkom Východe, no tá najtradičnejšia prechádzala cez dnešné krajiny ako je Turecko, Irán, Turkmenistan, Uzbekistan, Kirgizsko a Čína.

Príbehy Hodvábnej cesty však pozná aj Afganistan či severný Pakistan, alebo Kazachstan s Tadžikistanom. Nedá sa dnes na mape nakresliť jedna čiara a povedať „toto je Hodvábna cesta.“ Inak vyzerala napríklad v 2.storočí, kedy ju strážili Parthovia, inak v 13.storočí, kedy ju zdecimoval a podrezal Džingischán

Túlaš sa po nej a sprevádzaš ju už zhruba 15 rokov, čo ťa tam dotiahlo?

Lákalo ma vidieť slávne miesta, o ktorých som tak veľa čítal. Vedel som, že musím vidieť stredovekú Bucharu, že sa musím prechádzať perzskými bazármi iránskych miest, hľadať stopy starovekých civilizácii od Chetitov cez Peržanov až po menej známe, takmer zabudnuté ríše.

Bolo v tom volanie dobrodružstva, byť aspoň chvíľku, aspoň pár mesiacov súčasťou príbehov, kde sa tvorili dejiny sveta. Dnes to vnímam ako krásne rozhodnutie. Zmenilo mi to život. Sny sa dajú plniť, ak im človek verí.

Hovoríme o kuse sveta, ale vedel by si na úvod stručne charakterizovať Hodvábnu cestu? Aká je a čo všetko tam človek môže zažiť?

Hodvábna cesta má v sebe dnes najčastejšie moslimský charakter. To do veľkej časti ovplyvňuje jej výzor, hoci ani tento moslimský svet nie je rovnaký a každá z krajín má svoju vlastnú identitu.

Aj také Turecko, kde je skvelé začať poznávanie Hodvábnej cesty, má dve hlavné tváre. Západná časť krajiny s Istanbulom je liberálnejšia, no čím viac idete na východ, tým viac sa okolo vás rozlieva konzervatívna povaha ľudí. Kým počas Ramadánu sa v Istanbule bez problémov najete, na východe Turecka by ste často márne hľadali niečo pod zub.

Keď človek napríklad prekročí hranicu do Turkmenistanu, odrazu zaváha, či je stále v moslimskej krajine. Stredná Ázia ten islam vníma úplne inak a tak je krásne sledovať, ako sa to všetko mení.

Hodvábna cesta je pretkaná nielen históriou, ale aj zážitkami. V tureckom Istanbule sa človek môže odviezť trajektom z Európy do Ázie či skúsiť tradičný osmanský hammam.

Irán vás naučí zjednávať na bazároch, hľadať najkvalitnejší šafran či granátové jablká a dá vám lekciu z pohostinnosti. Nie takej tej falošnej, stredoeurópskej, ale skutočnej, úprimnej pohostinnosti, kedy vás ľudia len tak pozvú na čaj či na obed len preto, aby sa s vami porozprávali a aby ste sa u nich cítili dobre. To je v Iráne najväčší šok, tá krása ľudí.

Turkmenistan ponúka najväčšie zážitky z toho, že tam nebudú turisti. To je v dnešnom svete stále unikátne – byť niekde, kde okolo vás nielenže nie sú davy, ale nie je tam nikto. Zažijete tu zmes ruského a orientálneho sveta, zlaté sochy bývalých prezidentov, ale aj stopy Mervu, ktorý bol kedysi najväčším mestom sveta.

Uzbekistan opisujem ako rozprávku. Chiva, Buchara, Samarkand – to je trojlístok tak silných miest, že ak ich človek uvidí, vie, že už nič krajšie na Hodvábnej ceste nemôže nájsť.

Kto miluje hory, ten si príde na svoje v Tadžikistane. Kirgizsko zase vie namiešať koktejl zážitkov s jurtami, koňmi, trekmi či nádhernými jazerami.

Každá jedna krajina Hodvábnej cesty môže byť láskou na celý život.

Ak by si mal ty vybrať len 3 krajiny, ktoré ťa na nej uchvátili najviac, ktoré by to boli?

Budem si vyberať z tých najklasickejších krajín, ktorými Hodvábna cesta išla, aby som veci nekomplikoval. Vtedy si vyberiem Turecko, Irán a Uzbekistan. Hoci hneď po tomto výbere mám pocit, že aj tie ostatné by si to zaslúžili.

Turecko milujem roky pre jeho dokonalú rozmanitosť. Irán som si zamiloval pre bezprostrednosť ľudí a Uzbekistan pre tie unikátne pamiatky, ktoré v sebe ukrýva.

Sú všetky tieto končiny bezpečné? Napríklad o takom Iráne teraz počuť naozaj veľa a nie sú to zrovna dobré správy.

Za seba môžem povedať, že tieto končiny patria k najbezpečnejším regiónom, akými som za roky cestoval a to cestujem niekedy 7 až 8 mesiacov v roku.

Hodvábna cesta nie je latinská Amerika alebo niektoré oblasti Afriky, kde sa musí mať človek neustále na pozore. Ide o bezpečné miesta, ktoré bojujú skôr so zlou povesťou.

V Turecku som prechádzal najvýchodnejšie kurdské oblasti s vojenskou prítomnosťou a v Iráne spával na zemi v parkoch či dokonca na kruhovom objazde, no ani raz som nemal zlý pocit. Teheránom som sa túlal o polnoci po uliciach, čo nemám rád ani v Bratislave. Uzbekistan či Turkmenistan sú pre turistu tiež veľmi bezpečné krajiny...

Dnešný Irán je už ale inou kapitolou, pretože to nie je ten Irán, aký sme poznali ešte pred pár mesiacmi. Ešte v júli som Iránom cestoval a už sa do krajiny znovu pomaly vracal turizmus. Dnes sa zmieta v často tvrdých protestoch, ktoré zrejme zmenia krajinu a cestovanie po Iráne je momentálne obmedzené, hoci nie nemožné.

Na rovinu, stala sa ti tam už nejaká nepríjemnosť – prepad, lúpež, basa?

Chvíľku rozmýšľam, aby som čo najúprimnejšie odpovedal, ale za ten čas, čo som strávil cestovaním po týchto končinách, sa mi naozaj nestalo nič zlého...

Akurát v Iráne nás raz zastavili falošní policajti, o ktorých som síce veľa predtým čítal, ale keď sa to už dialo, človek nemal veľmi na výber. Kontrolovali pasy, prehľadávali batohy, všimli si peniaze, presvecovali ich cez fialové svetlo a napokon všetko vrátili a odišli. Až potom sme zistili, že nám z peňazí čo to chýba. Vtedy som bol veľmi sklamaný, pretože sa to stalo práve v Iráne, kde som stretol najpríjemnejších ľudí. Potvrdilo to povestné, že ak je človek zlý, nie je to národná či národnostná črta. Stretnete takých kdekoľvek – na vašej ulici či o desať tisíc kilometrov vedľa.

Basa žiadna, ani nič podobné, no zase na druhej strane som ešte nikdy nelietal rogalom nad miestami s iránskym jadrovým programom, ako to už skúšal niekto.

Skúsme teraz vybrať zopár konkrétnych miest/pamiatok, ktoré by si ľuďom na tejto ceste odporúčal vidieť?

Medzi tie najkrajšie by som vybral už spomínanú uzbeckú Bucharu, Samarkand či Chivu. Z Iránu by to bolo určite mesto Esfahán, ale aj bazár v Tabríze či Perzepolis. Turkmenistan ma očaril ruinami historického Mervu a východné Turecko má zas v sebe príbeh Vanského jazera, palác Ishak Pasha Sarayi pod Araratom alebo neznáme miesta ako Sivas či Tokat.

V Kirgizsku stojí za to historický minaret Burana neďaleko Biškeku, no oplatí sa vidieť aj jazero Issyk Kul a mesto Karakol, kde sa mieša niekoľko národností. Z Kazachstanu by som zase vybral miesto, akým je Turkestán s okázalou hrobkou, ktorú nechal postaviť Timur Veľký.

Čím viac po tejto ceste človek ale putuje, tým viac nápadov dostane a tým viac chce po nej cestovať. Je to ako začarovaný kruh!

Nedávno vyšla tvoja kniha o Hodvábnej ceste s názvom „Tisíc a jeden čaj. Príbehy z Hodvábnej cesty.“ Dozvie sa tam človek aj takéto odporúčania, tipy, alebo o čom vlastne je?

Je to cestopis, kde sa spoločne vyberieme na 10 000 kilometrov dlhú cestu od Istanbulu až po východný Uzbekistan. Tam leží Ferganská kotlina s mestečkom Margilon, kde dodnes vzniká hodváb, tak ako kedysi.

Kniha je akýmsi zosobnením mojej lásky k týmto končinám a čitateľ sa v nej dozvie o jednotlivých miestach, ktorými v texte prechádzame, o zaujímavých pamiatkach, občas jedlách, zvykoch a samozrejme aj mojom vlastnom pohľade na veci, ktoré sa okolo mňa dejú.

Verím, že čitateľov vtiahne cestopis do deja a po zatvorení knihy alebo ešte počas čítania budú mať nutkanie vyraziť do tohto sveta, ako som to kedysi mal ja.

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

Príspevok, ktorý zdieľa Street Food Hunters (@streetfoodhunters)

Pribúda turistov v týchto krajinách v porovnaní s tým, keď si tam bol pred xy rokmi, alebo stále je veľká šanca, že niekde budeš jediný turista?

Ľahká odpoveď na túto otázku je „áno“ – turistov pribúda, aj keď pandemické obdobie zamiešalo karty a mieša ich takpovediac dodnes.

Najväčší nárast turistov je badať v Iráne (neberme teraz súčasný stav s protestmi). Keď som do Iránu prišiel po prvý krát v roku 2008 a hneď na to o rok neskôr, mal som pocit, že na mnohých miestach som sám. O pár rokov na to sa situácia zmenila a do Iránu začalo chodiť čoraz viac turistov. Mám pocit, že aj takí, ktorí by o neho pred tými rokmi ani nezakopli. Irán sa stal „cool“ destináciou a často bolo na internete vidieť, ako tam ľudia idú preto, aby ich iní vnímali ako „dobrodruhov.“ Tam sa to zmenilo veľmi a bolo to cítiť.

Ak však v Iráne odbočíte z tej hlavnej cesty a prídete do Mašadu či Meybodu a menších, menej známych miest, viete tam byť stále sami.

Turizmus narástol aj v Uzbekistane. Hlavne dva až tri roky pred pandémiou sa plnili mestá ako Samarkand či Buchara. Pred desiatimi rokmi som tam takmer nestretol skupiny a odrazu sa tam prechádzali skupiny Talianov, Španielov, Francúzov...

Je to logické, pretože kým cesta do Uzbekistanu v roku 2009 znamenala vybaviť si víza na viedenskej ambasáde, pozývací list, platenie za víza v rakúskej banke, dve osobné návštevy Viedne, vypisovanie deklarácii, zbieranie potvrdení o návšteve hotelov a podobných byrokratických hlúpostí, tak dnes do Uzbekistanu netreba víza, netreba takmer nič.

Ak človek nechce okolo seba turistov, tak potom treba ísť ešte do Turkmenistanu alebo Tadžikistanu. Turkmenistan bude len váš a keď sa vypravíte do Tadžikistanu na Pamir Highway, budete stretávať turistov okolo seba naozaj iba občas.

Chodíš tam už dlhšie, menia sa tieto štáty a ľudia v nich? Nepribúda viac mrakodrapov a nepozoruješ, že by sa odtiaľ vytrácal tradičný život?

Na tejto ceste je menej veľkých či obrovských miest, medzi tie najväčšie patrí Istanbul alebo iránsky Teherán. Tam samozrejme rastie architektúra do výšky, ale nie je to nič, čo by tie mestá skutočne zmenilo.

Skôr si všímam to, ako do týchto krajín, ako je Irán či Uzbekistan, prišli „moderné výdobytky“ ako sú napríklad mobilné telefóny a tým sa zmenila dynamika ľudí. Pred desiatimi rokmi sa sedávalo v čajovniach a bolo to kontaktnejšie, dnes aj v Uzbekistane mnohí ťukajú do mobilov a vytráca sa ten osobný kontakt.

Čo je ešte smutnejšie, tak sa strácajú často tradičné miesta, lebo sa na nich stavajú hotely alebo turistická infraštruktúra. Len také námestie Registan v srdci Samarkandu sa za 13 rokov zmenilo asi tri alebo štyri-krát. Prvýkrát na ňom boli ešte stromy, neskôr ich všetky dali preč, potom ho celé vybetónovali, potom vydláždili a akoby ani sami nevedeli, čo chcú spraviť, ale myslia si, že „takto to turisti chcú.“

Na niektorých najturistickejších miestach som sa stretol už dokonca aj s tým, že obchodníci nechceli zjednávať, čo sa tiež predtým nedialo. Pribúdajú reštaurácie, ktoré ponúkajú západnú stravu a to tiež pred pár rokmi v týchto končinách nebolo pravidlom...

Na strane druhej sa zjednodušuje turistická infraštruktúra. Dnes si aj tu často objednáte hotel za minútu cez internet a mnohí domáci pochopili, že sa dá robiť turizmus aj zaujímavo a tak ponúkajú napríklad školy varenia, prechádzky mestom či návštevu trhovísk, teda človek vie ľahšie preniknúť k zaujímavým veciam, keď chce.

Niektorí si určite tieto krajiny predstavujú ako púšte, no keď som videl tvoje fotky, napríklad z Kirgizska, vyzeralo to, ako keby pozerám fotky z Aljašky. Aké stereotypné predstavy by si ešte vyvrátil?

Často sa deje, že Irán aj niektoré iné krajiny Strednej Ázie majú povesť púštnej krajiny, ale nič nie je ďalej od pravdy. Konkrétne Kirgizsko je ako zmes Švajčiarska, Ruska a samotného Kirgizska. Nájdete tu nádherné hory, ľadovcové jazerá a na jar je krajina prenikavo zelená a príťažlivá.

O Tadžikistane zas naopak niektorí hovoria, že sú tam „iba“ hory, ale kto chce, nájde tam aj unikátne historické miesta, akými je Pendžikent, Chudžand či dokonca priamo na ceste Pamir Highway objavíte niekoľko pevností, ktoré si mohol pamätať aj Marco Polo.

Kazachstan má povesť prázdnej krajiny, kde je nekonečná step a hoci to na mnohých miestach platí, nájdete tu napríklad moderné mesto Almaty s mimoriadne príjemnou atmosférou a nie len to: Južný Kazachstan ponúka obrovský kaňon, ktorý prezývajú Grand Canyon strednej Ázie. V Kazachstane nájdete aj pieskové duny, jazerá, ľadovce a lanovkou sa môžete vyviesť do výšky 3200 a ísť ďalej na túru. Táto krajina vie byť obrovským prekvapením!

Irán vie tiež zaujať svojou mozaikou, pretože táto krajina má všetko. Zelené kopce na brehu Kaspického jazera, má svoje púšte Dášt-e Lút a Dášt-e Kavíra a priamo nad Teheránom sa v pohorí Elborz viete ísť lyžovať.

Cestovanie je najlepšia škola, aby človek pochopil, ako to tam naozaj vyzerá a je.

Na tejto ceste je naozaj mix etník a kultúr, ktorá je podľa teba taká najzaujímavejšia?

Mňa už roky fascinuje Turkmenistan a Turkméni. Tradične mali 5 kmeňov, ktoré boli akýmisi polonomádmi a hoci sa už usadili, v rámci Strednej Ázie sú pre mňa unikátni. Ženy dodnes nosia krásne šaty, ktoré pripomínajú kroje a tie sú ozdobené výšivkami tradičnými znakmi jednotlivých kmeňov. Často nosia šperky, čiapočky na hlavách a sú mimoriadne exotické. Turkméni sú síce moslimovia, ale stále levitujú niekde na pomedzí tradičného animizmu a islamu. V aute napríklad mávajú mnohí kus ťavej srsti, ktorá odráža zlé pohľady...

Takí Iránci zase sú, ako som už spomenul, podľa mňa najpohostinnejší ľudia. Za tie roky som s nimi vypil desiatky, ak nie stovky pohárikov čaju. Niekoľkokrát som bol pozvaný na jedlo a dokonca aj na prespatie. Pohostinnosť majú v krvi, je to v nich zakódované ako niečo bežné, ako dýchanie. Toto človeka fascinuje.

Naposledy ma mimoriadne zaujali aj obyvatelia južného Tadžikistanu – Pamírci. Majú v sebe starobylé tradície, bývajú v tradičných pamírskych domoch, svätyne zdobia rohmi zvierat a izolácia pred svetom ich len veľmi pomaličky mení.

Si milovníkom jedla, dokonca aj tvoj blog sa volá Street Food Hunters, aké špeciality ti najviac zachutili na Hodvábnej ceste?

Na Hodvábnej ceste človek určite nebude hladovať. Ak by som mal vybrať tie najlepšie jedlá, tak by som začal od západu na východ, teda najskôr v Turecku. Tu by som vypichol iskender kebab – dokonalý kebab z Bursy s rajčinovou omáčkou a čerstvým jogurtom.

V Istanbule by som si dal balik ekmek – kúsok makrely s citrónom v tureckom chlebe a s výhľadom na mesto. Na východe Turecka by som neobišiel mesto Van a kultové raňajky na raňajkovej ulici Kahvalti Sokak. Dostaneš na stôl xy tanierikov a mištičiek a ochutnávaš lokálne syry, ktoré sú prešpikované bylinkami, ďalej med, kaymak, jogurty, olivy a xy ďalších chuťoviek.

V Iráne treba začať cestu jednoduchým kebabom „kubidé“ – ide o mleté jahňacie mäso na ihle, ktoré sa ugriluje a podáva s ryžou, opečenou rajčinou a perfektne sa k tomu hodí jogurt so šalotkou. Určite si treba dať fesendžun – mäso v omáčke z granátových jabĺk a vlašských orechov a potom dizi, čo je dusené mäso so zeleninou, ktoré si sami roztlčiete na kašu.

V Turkmenistane sú to taktiež kebaby a príjemným osviežením je to aj to, že tu nájdete bravčový kebab, čo je na islamskú krajinu unikát! Skvelým turménskym jedlom je aj kakmač, ktorý je, ako inak, taktiež z mäsa.

Uzbekistan je krajina, kde majú najlepší plov, teda také stredoázijské rizoto. Uzbecké šašlíky sú tak fantastické, že o nich snívam aj teraz pri písaní týchto riadkov a manti plnené tekvicou sú tam naozaj skvelé.

V Kirgizsku sa oplatí skúsiť plov v meste Oš a kultovým jedlom je ashlyan-fu v meste Karakol.

Kazachstan vie výborne pripraviť napríklad konské mäso a Tadžikistan mám zase spojený s vynikajúcimi džemami z čerstvého ovocia...

Ktorej krajine by si teda dal gastro prvenstvo v rámci Hodvábnej cesty?

Fúha, po predošlej odpovedi asi vidíš, že to nebude ľahká otázka. Ak by som si naozaj musel vybrať len jednu jedinú krajinu, tak si vyberiem Turecko. Milujem iránske kebaby, plov v Uzbekistane, ale turecká kuchyňa mi príde najzaujímavejšia, najpestrejšia a tak ju mám asi najradšej.

Predstav si, že nejaký človek/čitateľ plánuje navštíviť tieto krajiny, čo by si mu odporúčal?

Odporučil by som, aby si človek vyhradil dostatok času. Uponáhľať Hodvábnu cestu je škoda, pretože je na nej toľko zaujímavostí, že vybrať sa na 5 dní do Uzbekistanu by bola obrovská škoda.

Ideálne je načítať si zopár vecí pred cestou, aby človek mal akési pozadie príbehov, do ktorých príde. Veľmi mu to pomôže zorientovať sa a o to viac si cestu užije keď vie, čo vidí a ako veci spolu súvisia.

Fotografie

Tomáš Kubuš

Streetfoodhunters.com