Dvojica priateľov, s ktorou putujem po tomto najväčšom ostrove Afriky a 4. najväčšom ostrove sveta, pracuje s kávou. Po prechádzke v nádhernom pralese Ranomafana preto chceme navštíviť miestnu kávovú plantáž. Madagaskar je skôr známy exportom vanilky a pestovaním ryže než pestovaním kávy, no menšie plantáže tu viete nájsť. To ešte netušíme, čo všetko nás na ceste za madagaskarskou kávou dnes čaká!
Postupne sa dozvedáme, že ak chceme vidieť kávu, musíme si ísť pre povolenie ku miestnému kráľovi a priniesť mu dokonca nejaký dar. Som si istý, že to potrebné nie je a nik by nás nezbil, ak by sme tak neurobili, ale jednoducho pár bielych je tu, tak prečo neskúsiť niečo z nich vytiahnuť. Ostávame jemne v šoku. Nič také sme nečakali. No zhodneme sa, že nejakých 10 000 ariary pre kráľa (okolo 3€) nebude predsa žiadny problém.
Šliapeme do kopca, na ktorom sa nachádza miestna dedina a v nej, vo svojom paláci (čiže v hlinenenej chatrči) žije spomínaný kráľ. Madagaskar nie je monarchiou už od príchodu Francúzov (19. storočie), ale miestne komunity, dediny a kmene po ostrove ešte majú svojich „kráľov,“ ktorých moc zdedia ich synovia. Teda takí miestni richtári, ktorých nevolia, ale svoje miesto doživotne zdedia.
Cestou do dediny prechádzame okolo školy, kde nás so smiechom vybehnú privítať miestne deti. Tak neskazené modernou dobou ich len tak ľahko niekde nenájdete. Dokáže ich ohromiť a zabávať aj to, že sa uvidia na displeji fotoaparátu.
Zaspievajú nám pesničky vo francúzštine i v malgaštine – jazyk, ktorým hovoria Malgaši, teda obyvatelia Madagaskaru.
Jeden miestny chlapík využije príležitosť zarobiť si a nájde nám najväčšieho chameleóna, aký na Madagaskare žije – chameleón Parsonov. Nikde na svete nenájdete viac druhov chameleónov než tu na Madagaskare a práve pozeráme na najväčšieho z nich. Už som pár týchto chameleónov stretol, ale tento je naozaj krásny kúsok. Chlapíkovi dáme za objav do vrecka pár drobných, na ktoré netrpezlivo čaká.
Deti zo školy sa rozhodli pripojiť k našej kávovej výprave. Tak skoro sa ich nezbavíme, ale je to veľmi príjemná, usmievavá a zábavná spoločnosť, ktorá nám spestruje cestu. A postupne sa rozrastá o ďalšie deti, ktoré zbierame po ceste. Detí je na Madagaskare naozaj veľa.
V dedine sú už všetky zraky namierené na nás. Skôr, než sa vydáme za kráľom do jeho „paláca,“ pozrieme si trochu život miestnych, kde spia, čo jedia a ako lyžičkou na streche chytajú signál pre počúvanie rádia.
Z okna najväčšej budovy nás už pozoruje istý muž. „To je kráľ,“ šepká mi anglicky podivným hlasom miestny dedinčan. Vstúpime do jeho „paláca“ a celá dedina s nami. Nuž, sme tu poriadnou atrakciou, ale na to sme si už v Afrike zvykli. Zdvorilo sa ukloníme kráľovi a ten nás privíta. Ide o starého muža, ktorý je zabalený do starej deky. Cítiť však rešpekt a úctu, ktorú dedinčania k tomuto starému mužovi majú. Ako ku skutočnému kráľovi.
Vraj je tu dobrým zvykom niekoho privítať alkoholom, prezradí kráľ (rozprávame sa cez anglicky hovoriaceho tlmočníka). Privítanie alkoholom. Jedna z vecí, ktorú máme s Madagaskarom spoločnú. Možno tu ten zvyk priniesol samotný Slovák Móric Beňovský, ktorý bol na severe ostrova tiež kráľom, ktovie. Do hrnčekov nám nalievajú miestny biely rum, ktorého výrobu si tiež neskôr pozrieme. Trochu máme obavy, čo tá samohonka s nami urobí.
Po pár ochutnávkach sa rozhodneme, že i my niečo ponúkneme. A tak do hrnčekov nalievame teraz my, dobrú whiskey. Kráľ vyzerá, že mu naozaj chutí. Po zopár takýchto úvodných prípitkoch teda vysvetlíme, prečo sme tu a či môžeme navštíviť ich kávové plantáže. Kráľ s roztomilým stareckým úsmevom prikyvuje a poďakuje nám za milú našu návštevu. Samozrejme, z paláca i z dediny nás vyprevádza pomaly celá dedina. Tak to na madagaskarskom vidieku chodí.
Následná cesta ku káve nebola jednoduchá. Popri hrbatom dobytku zvanom zebu sme sa brodili ryžovými poliami. Odmenou nám ale bola neveľká, no rozkvitnutá a nádherne voňavá kávová plantáž. Detailne si kávu obzrieme a spravíme zopár fotiek. Rozlúčime sa s naším nemalým, detským doprovodom a môžeme sa opäť pomaly brodiť cez vodu a polia.
Cestou sa ešte zastavujeme na večeru. Hoci sme mohli jesť v nooble hotelovej reštaurácii s ďalšími bielymi turistami, dávame prednosť miestnym ošarpaným podnikom na ulici. Lokálne pivo s miestnymi a k tomu jedno z najlepších hovädzích brochette (mäso na palici), aké som kedy jedol. Cena za túto večeru: ani euro. Cenu za večeru v hotelovej reštaurácii pre turistov (vlastnená Európanmi): od 10 do 20€.
Možno nie každý by sa odhodlal jesť na miestnej ulici, ale mne to naozaj chutí viac. A v čistých európskych reštauráciach môžem jesť aj doma. To, že ušetrím a dám zarobiť skôr miestnym, je ako bonus.
Najedení, občerstvení a trochu špinavý z ryžových polí sa vyberáme blatistou cestou do našich ubytovní. Okrem nás sa tu nik bieli neprechádza. Tí sú zavretí v hoteloch a v hotelových reštauráciach.
V hlave si premietame jeden z najzaujímavejších dní, aké sme na ostrove zatiaľ zažili, hoci sme len v polovici našej cesty. Veď kto si už len môže povedať, že pil s kráľom? 🙂
František Fefe Kekely
Viac o tomto unikátnom ostrove si môžete prečítať aj v tomto šesťdielnom seriály:
I.: Spánok v mikine a 100€ za noc v jednej z najchudobnejších krajín sveta
II.: Návšteva jurského parku a prečo je mŕtva babka zase doma
III.: Najkrajšie stromy sveta a kúsok od najväčšej šelmy ostrova
IV.: Najlepší deň a svet, v ktorom vládnu „ženy“ ♛
V.: Noc v pralese a „Móric Beňovský? To je ten Poliak?“
VI.: 40 tonové zviera vo vzduchu a „v noci necestuj“
Pridaj komentár
