Na mojej ceste naprieč Perzským zálivom, krajinami ako Spojené arabské emiráty (Dubaj, Abu Dhabi), Katar, Kuvajt či Omán, kde sa vyvolení môžu kúpať v rope i v peniazoch, som sa zastavil v Bahrajne.
Ide o malé, ostrovné kráľovstvo s vyše milión obyvateľmi, ktoré celý tento silne moslimský región pozná ako „Ibizu arabského sveta,“ kde aj šejkovia z okolia chodia na párty, lebo tu, napríklad na rozdiel od Saudskej Arábie, piť môžu. Tak sa išiel na tú ospevovanú miestnu „Ibizu“ pozrieť.
Modliť sa k Alahovi viem, ale aj vypiť viem
Tunajšie moslimské krajiny sú, dalo by sa povedať, nábožensky konzervatívne. Alkohol tu teda bežne nevidno – no kde je vôľa, tam je cesta.
Obzvlášť konzervatívna a striktná je tá najväčšia krajina na Arabskom polostrove, kde islam aj vznikol – Saudská Arábia. Ešte nedávno tu mali ženy zakázané šoférovať (čo je aj vidno), dobičovali vás na ulici či také kino bolo niečo ako moderné dielo skazy, ktoré treba zakázať. Isté veci sa tu ale pomaly menia, aspoň niektoré. Zohnať alkohol v Saudskej Arábii je stále veľký problém, priam nelegálna činnosť, rovnako ako aj snaha prepašovať ho tu.
No našťastie pre niektorých Saudov, neďaleko sa nachádza Bahrajn. Miesto, kde sa dá alkohol ľahko kúpiť a vymetať discotéky jedna za druhou.
Saudskú Arábiu s ostrovom Bahrajn spája 25 km dlhý most, ktorý vedie cez more.
Mimochodom, po mori sa má Bahrajn spojiť aj s Katarom a vznikne tak najdlhší most sveta – teraz môžeme povedať aj to, že kde sú peniaze, tam je cesta.
Takže máme tu veľmi striktnú, moslimskú krajinu, kde sú alkohol a párty zakázané, a kúsok po moste krajinu, ktorá je tu týmito vecami známa. Tipnite si, čo sa stane, keď príde víkend? Desiatky a desiatky-tisíc Saudov prekračujú hranicu a hrnúť sa do Bahrajnu!
Miestna doprava bežne kolabuje. „Odkedy dali ženám v Saudskej Arábii nedávno vodičské preukazy a učia sa jazdiť, pribudol nám počet nehôd. Bežne sú to oni,“ rozpráva mi miestna sprievodkyňa. Mimochodom, je to Nemka, ktorá si tu našla Araba.
Prichádzam na recepciu svojho hotela a hneď vidím tých známych konzervatívnych, pobožných Saudov a Saudky. Okamžite ma prichádza ochotne pozdraviť jedna totálne ožratá z nich. Aby nepozametala zem, rýchlo ju pridržia dvaja muži. Ten s hlavou na stole oproti tiež už nevyzerá, že by vôbec vládal chodiť.
Legendy neklamali. Tu sa to vážne deje, ako som počul.
Plán na večer je jasný. Som predsa na „Ibize arabského sveta“ a ja sa bavím rád. Dnes bude párty!
Nemohol som tušiť, aká ma tu tá párty čaká.
Klub prvý: Trápne mi bolo aj odísť
Natešený vchádzam do prvého podniku. Čakám, že za dverami bude dobrá hudba, typické discotekové prítmie, ktoré spestrujú behajúce farebné svetielka a bude to tam žiť. Pivo a drinky tam budú chodiť od baru jeden za druhým. Vbehnem teda a...
Nikde nikoho. Pri bare len niekoľko čašníkov, ktorí hneď hodili pohľad na mňa a vyzerajú byť šťastní, že niekto konečne prišiel!
A k tomu má nejaká speváčka koncert na pódiu, pre nikoho. Keď som videl tie pohľady personálu i speváčky, bolo mi trápne sa hneď na pätách otočiť a utekať, tak reku dám si tu aspoň jedno pivko za niekoľko dolárov, nech majú trochu radosť.
Speváčka mohla konečne na niekoho pozerať a niekomu venovať svoj spev. Celý čas, ako som tam sedel s tým drahým pivom, civila na mňa a ja som sa tam cítil o to divnejšie.
Chcel som to len rýchlo vypiť a dostať sa na miesto, aké som si predstavoval. Bol som naozaj šťastný, keď som z podniku číslo jedna utekal. A nechával za sebou speváčku s prázdnymi stoličkami...
Klub druhý: Drahé drinky za umelú, nútenú komunikáciu
Ok, pri výbere číslo dva si už radšej nechám poradiť. A tak ma jeden Arab naviguje do ďalšieho klubu. Otvorím dvere a... konečne!!! Presne takto som si to predstavoval. Prítmie, disco svetielká, dobrá, moderná hudba, pekné baby, tanec, no žije to.
Prídem rovno k baru a hneď sa stane nečakaná vec. Priskočia dve krásne černošky, skôr hnedo-šky, a začnú jemne flirtovnú konverzáciu. Samozrejme, že mi to polichotí, no som tu asi biela exotika, tak je o mňa záujem.
Po chvíli jedna z nich, či jej nezoberiem akéhosi panáka. Tak ok, hovorím barmanovi, že daj jej ho. Týmto chcem veľmi poďakovať tomu barmanovi, ktorý asi videl, že ešte nechápem miestnu hru... Pozrel na mňa a povedal mi veľmi jasne ako kamarátovi, že koľko ten jej žiadaný panák stojí – 20 a viac dolárov. Ok, hovorím, že panák nebude!
Potom slečna začne vymýšľať, či neobjednám šišu a niečo iné, a nesadneme si. Už mi začína pomaly dochádzať, že tu slečna má skôr záujem o to, čo im zoberiem, než o mňa. A skúšajú to od tých najdrahších vecí po tie menej a menej drahé.
Nepozdáva sa mi to, tak odídem trochu od baru na miestny gauč. Jedna to už so mnou definitívne vzdala a druhá si prichádza sadnúť ku mne. Som zmätený, som naozaj zmätený. No našťastie mám dar reči aj v divnej situácii a tak sa zakecáme.
Zisťujem, že to nie je mladá slečna z Afriky, čo sa tu prišla baviť, ale vlastne zamestnankyňa klubu, ktorej úlohou je tu robiť spoločnosť a nechať sa pozývať – inými slovami, ťahať od mužov peniaze.
A ako sa tak následne rozhliadam po klube, všetky tie ženy, čo sú tu, majú rovnakú úlohu a všetky vyzerajú podobne, akoby ich nabrali z jednej krajiny.
Hnedá pokožka, nie čierna, kučeravá hriva – všetko sú to Etiópčanky.
Aj nedávno som čítal, koľko Etiópčanov sa snaží dostať cez more z Afriky na Arabský polostrov, s vidinou lepšieho života. Už viem, aké zamestnanie tu dostanú mladé, pekné baby, ktoré tu takto emigrujú.
Zo zvedavosti sa pýtam, naozaj len zo zvedavosti, že keď si chce nejaký muž zobrať aj izbu, či idú. Odpovedala mi, a myslím, že to bolo naozaj úprimne, že nie, to tu je prísne zakázané.
Nič som neobjednával a tak stratili všetky o mňa záujem. Podľa mňa musia prinášať zisky, kšefty a keď nie, tak idú ďalej, ku ďalšiemu, aby na seba zarobili.
Neviem či tu vôbec bola nejaká žena, ktorá tu takto nepracovala a len sa prišla zabaviť. Nevšimol som si. Všade len kučeravé Etiópčanky. Rýchlo som dopil ďalšie pivo a preč z tohto divného divadla.
Klub tretí: Ďalšie trápne divadlo a striedanie ako na hokeji
Odchytil si ma týpek, ktorý mi to tu ukázal, že o poschodie vyššie je ďalší klub – arabský. Spať sa mi nechce, reku, dám tomu ešte šancu. Môže to byť zaujímavé.
Otvoria sa dvere a tam čisto arabská hudba, arabské rytmy i tance. Pripití, typickí Saudi vo svojich wahabistických červeno-bielych šatkách na hlavách tancujú pri pekných mladých Arabkách.
Už so svojimi novými skúsenosťami mi netrvá dlho prekuknúť, že to tu funguje ako v klube predtým, akurát že tu sú namiesto mladých Etiópčaniek mladé Arabky.
Zopár z nich tancuje unudene pri Saudoch na parkete, ostatné ešte unudenejšie, až znechutene, sedia a pozerajú. Potom na povelom jednej z nich sa vymenia ako hokejová päťka – niektoré naskočia na parket, tie z parketu idú na striedačku. Pri pohľade na ich nadšené výrazy je mi doslova trápne.
No jedna z nich má už celkom dobre vypité a tá sa asi jediná ako tak úprimne baví. Niekto ju asi dobre pozýval, až príliš. Hovorím si, že takto uletené a opité Arabky poznám jedine z Maroka – hoci je to tiež moslimská a značne arabská krajina, tam som si zažil dobré párty, tam vypiť a baviť sa niektorí vedia, aj keď sú moslimovia.
Zrazu sa daná, opitá slečna pozrie na mňa a čiara rovno ku mne. Predstavte si, áno, naozaj je až z Maroka. Pýta sa, či jej nezoberiem to a to... Nečakané, však? Hovorím, že nie. Pozrie, postaví sa a v momente trochu nahnevane odchádza.
A po chvíli nechávam za opitými Saudmi zatvorené dvere i ja. Dnes už naozaj stačilo.
Pamätám si, ako som kedysi čítal rozhovor s jednou Slovenkou, ktorá pracovala ako letuška pre miestne arabské aerolinky. Spomínala v ňom, ako sa ju niektorí Arabi snažili baliť, no naozaj to nevedeli, akoby to v živote nerobili. Ak to na miestnej známej „arabskej Ibize“ funguje takto, ani sa nečudujem.
Text & fotografie:
František Fefe Kekely
Pridaj komentár
